Dosť dobre nedokážem pochopiť Svet Španielska a Portugalska, kde sa dozvedáme: „Na lokálnej úrovni však značná časť revolúcie prebiehala pod tlakom násilia. V Aragónii si napr. anarchistické organizácie násilím vynucovali zakladanie poľnohosp. družstiev, kt. ani zďaleka nevznikli spontánne z vôle roľníkov.“ Toto tvrdenie stráca logiku- prečo by roľníci nechceli zobrať pôdu, kt. je teraz bez svojich pánov? Forma malých družstiev sa priam ponúkala. Dejiny Španielska na podporu môjho názoru uvádzajú: „Obe roľnícke odborové organizácie CNT i UGT, podporovali kolektivizáciu- samozrejme dobrovoľnú. Komunisti, ich najväčší odporcovia, boli nútení čeliť tomuto hnutiu vo východnom Stredomorí zakladaním úplne nových roľníckych organizácií...“ Východným Stredomorým je mienená Aragónia, kde bola založená Aragónska rada, polit. výbor anarchosyndikalistov, čo mal koordinovať produkciu a prerozdeľovanie (v tejto oblasti boli anarchistické myšlienky veľmi rozšírené a populárne) a oblasť okolo Valencie. V Katalánsku, kde bolo viac malých vlastníkov a kde sa pôda dedila po generácie, kolektivizácia pôdy zďaleka nedosiahla takú veľkosť ako v Aragónii – i to je dôkaz toho, že šlo o kolektivizáciu dobrovoľnú (vôbec nie v ruskom štýle, kde bolo všetko riadené centrálne). Kto sa ku „komúnam“ pridať nechcel, nemusel, ale bolo mu ponechané len toľko pôdy, aby uživil seba a svoju rodinu, nemohol si tiež na prácu nikoho najímať. Komúny používali moderné zariadenia, kt. mali predtým k dispozícii veľkostatkári. Pôda, predtým buď v obrovských majetkoch alebo naopak rozdrobená na úbohé lány, bola efektívne rozdelená a ľudia vytvorili skupinky, kt. obrábali určenú plochu. Každá skupina vysielala svojho zástupcu na stretnutia, kde hájili ich názory. V týchto stretnutiach boli vyberaní niekoľkí koordinátori, kt. boli zodpovední za záležitosti, kt. sa týkali výmen s ostatnými kolektívmi, nákupov (či zámien, na veľa miestach boli peniaze zrušené) techniky v mestách či školstva. Potraviny boli vydávané zo skladov (často kostoly), kam ľudia prinášali dopestované nadbytočné plodiny a brali si to, čo im chýbalo. Keď bol niečoho nedostatok, bol zavedený prídelový systém. Rovnako ako boli povrávané milície, komúny sú obvykle popisované ako „revolučné utopické dobrodružstvá“. Klasická námietka znela, že každá komúna sa stará len o seba a nehľadí na záujmy pracujúcich v mestách. Nebolo tomu tak. Práve pre lepšie prepojenie s mestami boli tvorené regionálne rady. Vyspelejšie a ziskovejšie komúny pomáhali tým chudobnejším a menej rozvinutým. Napr. v Barcelone bol naozaj uskutočnený revolučný slogan „Továrne robotníkom“ a to v dvoch variantoch.