Niektoré podniky svojim zamestnancom poskytovali bezplatnú lekársku pomoc. Ale už na zač. r. 1937 bola urobená „protiofenzíva“ zo strán stredných vrstiev. Pod vedením komunistov str. trieda vytvorila organizáciu C.E.P.C.I.Solidaridad Obrero, kt. mala asi 18 tisíc členov a bola namierená proti anarchistickej kontrole priemyslu a trhu všeobecne. Táto organizácia prevzala distribúciu potravín. Do tej doby relatívne stabilné ceny boli vystriedané prudkou infláciou a začal byť nedostatok základných potravín (mlieko, chlieb, cukor, tiež nedostatok uhlia a benzínu), ale všeobecne bolo známe, že členovia PSUC sa nemusia nedostatku báť. Ďalšou zmenou v mentalite ľudí bolo sklamanie vojnou. Na zač. boli všetci plní elánu, vznikali milície, pracovné nasadenie bolo obrovské. Ale akonáhle bolo jasné, že vojna sa pretiahne, samozrejme sa to odrazilo na psychike. Zvlášť pokiaľ bola sabotovaná revolúcia. Už na konci septembra bola (na papieri) vytvorená Ľudová armáda. Vznikala samozrejme postupne a vo februári boli vyslané jej prvé jednotky na front. V praxi boli „všetky“ jednotky súčasťou Ľudovej armády, pretože do nej boli milície začlenené. Avšak napr. na aragónsky front (s prevahou jednotiek POUM a anarchistov) sa viac novovzniknutých jednotiek dostalo až v júny. Zmiešanosť jednotiek bola využitá novinármi- úspechy boli vždy pripisované Ľudovej armáde, neúspechy milíciám. K tomu môžeme pripočítať propagandu vytvárajúcu obraz nedisciplinovanej milície, ktorý sa vôbec nedá porovnať s „hrdinskou“ Ľudovou armádou, aj keď jej jednotky sa obvykle ešte cvičili v tyle. Priebeh bojov do marca 1937 (Malaga, Guadalajara) V tejto atmosfére prišiel na zač. februára pád Malagy. Neúspech bol dávaný za vinu milíciám. Toto preberá ako fakt napr. Svet Španielska.. Naprosto si protirečí Bolin a Orwell. Bolin najskôr popisuje masakry vyvolané červenými a v protiklade k tomuto riadeniu veľmi solídne chovanie nacionalistických vojakov (Talianov a Španielov). Orwell hovorí o rozdráždených vojakoch vybíjajúcich svoju zúrivosť na civilistoch vraždených guľometnou paľbou. Osobne sa domnievam, že pravdivé (bohužiaľ) sú všetky masakry, i keď nie v takom rozsahu, ako boli často popisované („masakrová“ propaganda dosiahla v špan. vojne veľmi vysoký stupeň, a to na obidvoch stranách- vrátane takých nehorázností ako barikády z detských tiel, kt. mali stavať nacionalisti, na druhej str. za naozaj prapodivnú záľubu republikánov môžeme považovať údajné odrezávanie nôh kapitalistov a kňazov pílkou). Na dobytie Malagy sa podstatne podielali talianski dobrovoľníci, kt.