Po pouličných bojoch, v kt. sa vzájomne likvidovali kom. a anarch., začala v Madride otvorene jednať Francova „piata kolóna“. Casada 20. marca odletel do Burgosu, kde sľúbil Francovi bezpodmienečný mier. 28. marca Franco vstúpil do Madridu a v nesledujúcich troch dňoch sa postupne vzdali všetky zostávajúce mestá. 1. apríla mohol Franco podpísať posledné komuniké- „Vojna skončila“. 4. Španieli dnes Z rôznych prameňov som zistila, že na tento konflikt sa už mnohí Španieli radšej nepamätajú. Snaha vymazať túto kapitolu z dejín nie je nijako zvláštna. Všetko je ešte príliš živé. Naviac v Španielsku nebolo možné byť vojnou nezasiahnutí. Pravdepodobne je ešte skoro hodnotiť. To potvrdzujú aj Dejiny Španielska, kt. napr. obdobie obnovenia monarchie popisujú veľmi podrobne, ale na obč. vojnu stačí len 17 strán (vrátane ilustrácií a mapky). Kniha je veľmi opatrná a odsudzuje obe strany zhruba rovnako. Pretože Španielsko neskončilo tak strašne ako Nemecko (v Šp. sa nejednalo o nacizmus, ale o klerikálnu tradicionalistickú diktatúru), ľudia neboli prinútení sa pozrieť minulosti priamo do očí a radšej sa snažia na zlé veci zabudnúť. Všetko vyššie uvedené sa týka priemeru, väčšiny ľudí. Samozrejme, existujú socialisti (i anarchisti) i noví falangisti, kt. na nič z toho zabudnúť nechcú. 5. záver Pokúsim sa stručne odpovedať na otázky, kt. som si kládla v úvode. Vo vojne bojovali 3 strany, ktorým rôzne pomáhali iné štáty. Všetky tri sa postavili proti demokracii a kapitalizmu a navzájom proti sebe. Prehrali však hlavne obyčajní ľudia. Nehľadiac na obrovské straty (300- 600 tisíc, podľa rôznych prameňov) vo vojne, došlo po jej skončení k zatýkaniu (300 tisíc, z toho niekoľko desiatok tisíc v prac. táboroch). Moc sa vrátila do rúk veľkostatkárov, armády a cirkvi. Najhoršie na tom boli robotníci. Na kon. 40. rokov (10 rokov po skončení vojny) bola priemyselná produkcia na úrovni roku 1929. Reálne príjmy pracujúcich neprekročili 65% predvojnovej úrovne (kt. sama nebola nijako oslnivá). Zákaz odborov a štrajkov znemožnil robotníkom bojovať za svoje práva. Kultúra bola kontrolovaná štátom a väčšina najlepších umelcov žila (ako aj ďalších 250 tisíc ľudí) v exile, najčastejšie v Južnej Amerike či Francúzsku. Konflikt bol rozhodnutý taktizovaním mocností obávajúcich sa vypuknutia novej celosvetovej vojny. Hitler a Mussolini si overili, že na túto kartu môžu hrať takmer neobmedzene dlho.