V Európe už zostalo len niekoľko izolovaných ostrovčekov demokracie, ale Angličania stále verili, že ich sa to týkať nemusí, stačí ešte raz ustúpiť. Zaujímavý je vplyv víťazstva nacionalistov na priebeh 2. sv. vojny. Pokiaľ by boli porazení, tak po vypuknutí 2.sv.v. by Hitler Španielsko napadol. Môžeme sa domnievať, že by ho dobyl a obsadil aj Gibraltár, veľmi dôležitý strategický bod Veľkej Británie, kt. by jej tým odrezal prístup do Stredomoria. Vyvodzovať z týchto faktov, že víťazstvo republiky mohlo znamenať prehru Spojencov v 2.sv.v. (ako robí John J. Reily v článku „If the Loyalists Had Won the Spanish Civil War....“) je podľa mňa prehnané, ale situácia by sa iste vyvíjala odlišne. Pravda, vo vojne vždy relatívny pojem, bola vystriedaná propagandou kalibru, ktorého si Európa ešte užije- Orwell tvrdí, že 90% dobových správ je vymyslených. Merítkom dôveryhodnosti spravodajcov sa stala ich stranícka príslušnosť. Že sedí celý čas v Londýne? Ale je to správny komunista, takže má určite pravdu. Špan. obč. vojna bola v znamení stretu troch ideológií, anarchizmu, fašizmu a komunizmu (každá z nich bola samozrejme modifikovaná špan. prostredím). Všetky tri sa pokúsili riešiť krízu kapitalizmu, kt. priniesla populačný rast, novú techniku a (v Špan. hrozivejšie než niekde inde) nerovnomerné rozvrstvenie majetku, obzvlášť pôdy. Každá vidí iné riešenie. Anarchisti vidia príčinu všetkého zla v štáte. Ich vidina slobodných komún nebola nikdy skutočne dôkladne realizovaná z jedného prostého dôvodu: nejde ju nastoliť vo väčšom rozsahu, než niekoľko vzájomne spolupracujúcich komún. Zvýšenie ich počtu by vyprodukovalo riadiace kádre a konečne nastolili nie síce štát, ale inú podobnú inštitúciu, kt. by prevzala jeho právomoci a tým by došlo k celkovej negácii všetkých anarch. ideí. Fašizmus v Špan. bol (ako už bolo uvedené) veľmi vzdialený napr. talianskej forme. Bol to tradicionalistický model charakterizovaný heslom: „Religión, Estado, propiedad y familia.“ (viera, štát, vlastníctvo a rodina) sa pokúšal vsugerovať Španielom, že ak aj ich životná úroveň nebola vysoká, morálkou predbehne zbytok Európy a môžu byť hrdí na svoju vlasť ako žiadna iná zem. Spoliehanie sa na „národnú nôtu“, kult vodcu a jednotiaci prvok náboženstva by nebyť Francovej vynaliezavosti a taktizovaniu nestačili a režim by oveľa skôr padol. Z vonkajšieho demokratického sveta prevzal honbu za ziskom a konzum (ekonomicko-sociálne prvky) a politický život ponechal bez zmeny. Myslím, že dlhodobo režim závislý na tajnej polícii, ale do istej miery otvorený svetu, nemôže prežiť.