Tiež jednou z najmajetnejších tried spoločnosti- len jezuiti vlastnili asi 30% národného bohatstva. Kňazov bolo asi 25 tisíc a duchovenstvo celkovo malo asi 70 tisíc ľudí. Kňazi často žili v okázalom prepychu, zatiaľ čo okolo nich ľudia živorili (na vidieku nebolo neobvyklé, že chudoba sa živila doslova korienkami a trávou). Cirkev mala v rukách tiež väčšinu školstva a výsledkom bolo, že v zemi bolo asi 40% ľudí analfabetov (v niektorých regiónoch bol analfabetizmus skoro 100%). Cirkev veľa ľudí nenávidelo a už po výsledkoch komunálnych volieb sa vypaľovali kostoly, zabíjali kňazi a rabovali kláštory. Vláda skoro vôbec nereagovala na túto vlnu násilností, a tak došlo i k zničeniu množstva umelecky cenných budov a obrazov. Anarchisti požadovali systém ostro antiklerikálny, iným stačilo oddelenie cirkvi od štátu. Antiklerikálnosť republike niekedy skôr uškodila, pretože nacionalisti a tradicionalisti mohli potom volať, že nekatolícke Španielsko znamená odvrhnutie tradícií, bez ktorých sa krajina stane „Anti-Španielskom“. Situácia sa líšila podľa regiónov. Baskovia boli bytostne katolícky, Katalánci ďaleko menej. Ďalším problémom bol separatizmus (v tejto dobe skôr Kataláncov než Baskov!). Ani tu sa nemohli jednotlivé triedy zhodnúť. Bola vytvorená katalánska autonómna vláda, ale jej právomoci pripadali separatistom ako príliš oklieštené a armáde až príliš veľké a nebezpečné ako počiatok rozpadu Španielska. Armáda sa tiež obávala vlastných reforiem, ktoré už boli nutné. Bežní občania sa na armádu dívali s obrovskou nechuťou, hlavne na obávanú Civilnú gardu.(Jednalo sa pôvodne o políciu, neskôr sa stala ale neoddeliteľnou súčasťou armády. Gardisti žili oddelene v kasárňach a nikdy neslúžili v miestach svojho pôvodu. Väčšina ľudí ich považovala za nepriateľské vojsko.) Hrozivý bol počet dôstojníkov. Na jedného dôstojníka pripadalo len šesť vojakov. Drvivá väčšina ich pochádzala z najvyšších tried, a tak bolo jasné, koho záujmy hájili. Najhorúcejší bol ale problém agrárnej reformy. Nespravodlivosti vo vlastníctve pôdy boli také veľké, že aj buržoázni liberáli boli naklonení reformám. 67% pôdy vlastnila 2% obyvateľstva, na juhu a juhozápade bola situácia najhoršia. Roľníci nemali vôbec nič a boli odkázaní na veľkostatkárov, ktorí si ich najímali. Agrárny zákon z r. 1932 umožňoval vyvlastňovať pôdu bez náhrady, ale aj napriek tomu, že cez nezmieriteľný odpor pravice (tradicionalistov) prešiel, nepriniesol ukľudnenie. Protestovali roľníci zo severu, pretože ich sa netýkal, protestovali veľkí vlastníci, ktorí často nechávali pôdu naschvál neobrobenú.