Zhrnuté: Predseda vlády, Manuel Azaña, sa pokúsil o reformy správnym smerom. Po prvý krát sa vo vláde objavili socialistický ministri (napr. Largo Caballero, ktorý bol neskôr predsedom vlády), to im samozrejme prinieslo do tej doby nevídanú mieru zodpovednosti, a tak sa ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi: radikálnou časťou svojich voličov a nutnosťou zachovať poriadok i za cenu použitia sily. A tak nesúrodosť vládnej koalície spôsobila, že zmeny boli pre jedných príliš radikálne a pre iných príliš mierne- preto nebol spokojný nikto (samozrejme ani monarchistická a pravicová opozícia, jedni nepriali republike ako takej, ďalší sa báli výbuchu sociálnej revolúcie). Po potlačení anarchistami organizovaných komún sa koalícia rozpadla. Socialisti sa odmietli spojiť s republikánmi a anarchisti voľby bojkotovali. Naopak pravicová opozícia vytvorila jeden veľký blok- CEDA. Víťazstvo pravice V novembri 1932 došlo k voľbám, v ktorých zjednotená pravica triumfovala. Veľká časť voličov si ale priala republiku, len sa bála radikálnych reforiem ľavice a zničenie katolíckeho štýlu života. Opäť bolo však dosiahnuté to, že spokojný nebol nikto (aké príznačné!). Najpravicovejšia časť CEDA túžila po diktatúre a predseda strany, Gil Roblese, ju sklamal svojim lipnutím na demokracii a politickej pluralite. Naopak ľavica neustále videla v Roblesovi fašistu a bola presvedčená, že v, pre neho, výhodnej chvíli strhne „masku demokracie“ a prevezme moc. Akokoľvek tieto obvinenia boli nepravdivé, situácia už spela k jasnému násiliu (všetky strany mali svoje mládežnícke organizácie, ktoré boli vždy radikálnejšie než ich materské strany, môžeme ich s kľudným svedomím označiť za bojové útvary, ktoré sa využívali v pouličných šarvátkach a demonštráciách, atentátoch a krvavých pomstách), a preto len málokto posudzoval situáciu objektívne. Veľkou chybou pravice bolo faktické zastavenie pozemkovej reformy. V socialistickom tábore bol najaktívnejší Largo Caballero, kt. sa v októbri 1934 pokúsil o organizáciu povstaní. Len v Astúrii sa mu však podarilo zhodnúť sa na spoluúčasti obidvoch odborových zväzov (ktoré inak vzájomne príliš ochotne nespolupracovali) a robotníkom sa podarilo ovládnuť na niekoľko dní celú oblasť. Likvidáciu povstaní previedla cudzinecká légia a marockí strelci pod vedením plukovníka Yagüe, ktorému z Madridu velil Franco. Povstanie môžeme označiť za príklad propagandistickej histórie- v Dejinách Španielska sa dočítame, že bolo potlačené, ale boli popravení aj traja ľudia.