Výskum kultúrnohistorického vývinu v staršom období dejín Slovenska nemôže byť kompletný bez poznania takých fenoménov minulosti, akými sú rukopisné knihy, predstavujúce cenný zdroj informácií o stredovekej ľudskej činnosti. Nachádzame medzi nimi celý rad honosne iluminovaných liturgických kníh, dokumentujúcich vysokú úroveň výtvarného prejavu našich iluminátorov, ale aj nemálo kódexov didaktického a vedecko-náučného charakteru, ktoré poukazujú na úzke kontakty našich vzdelancov k významným európskym kultúrnym strediskám a univerzitám (najmä talianske univerzity, parížska, pražská, viedenská a krakovská), ako aj k celej vtedajšej európskej kultúre. Bez hlbšieho poznania zachovaných kódexov našej proveniencie ako jedného z najvýznamnejších zdrojov nemožno si utvoriť adekvátnejší obraz o začiatkoch a celkovom kultúrnom vývine na území Slovenska pred rozšírením kníhtlače. Zo všetkých latinských kódexov slovenskej proveniencie vzniknutých v stredoveku sa ani nie polovica uchovala v našich knižniciach. Významnú časť rukopisných súborov získali v priebehu 18. a 19. storočia novozaložené súkromné i inštitucionálne knižnice zriaďované v rámci Uhorska najmä v Budapešti (Széchényiho knižnica, Univerzitná knižnica a i.). V tomto období sa súčasťou bibliotéky Batthyáneum v Albe Iulii (Rumunsko), stáva jeden z najväčších zachovaných stredovekých rukopisných fondov na území Slovenska, pochádzajúci z Levoče. Preto treba rozdeliť súpis stredovekých kódexov do dvoch skupín- 1. tie, ktoré sú opatrované v slovenských knižniciach a po2. tie, ktoré nachádzame v knižniciach v Maďarsku a v rumunskej Albe Iulii. Po sľubnom rozvoji slovanskej vzdelanosti na Veľkej Morave, ktorá zásluhou byzantskej misie zasiahla významným spôsobom oblasť knižnej kultúry, je obdobie postupného začleňovania Slovenska do novovznikajúceho uhorského štátu (10. a 11. stor.) poznačené retardáciou, ba prerušením kultúrneho vývinu. Iba pozvoľne a zdĺhavou cestou sa udomácňuje prax listinného spísomňovania a rovnaký osud zdieľa aj oblasť knižnej kultúry. V pozmenenej politickej situácii sa spočiatku šíri latinsky písané slovo zásluhou benediktínov a ďalších postupne sa rozvíjajúcich cirkevných organizácií. Medzi prvých vydávateľov listín patrili benediktínske konventy v Hronskom Beňadiku a na Zobore, ako aj nitrianska kapitula a ostrihomský arcibiskup s jeho kapitulou. Spočiatku si vznikajúce konventy zaobstarávali liturgické knihy zo západu.

Už okolo roku 1093 tu nachádzame rozsiahle zbierky kódexov pozostávajúce väčšinou z liturgických pomôcok. Pokiaľ ide o nerehoľnú zložku cirkvi, významným pre rozvoj jej rukopisnej tvorby mal byť dekrét Štefana I. o zakladaní farských kostolov, pre ktoré mali zabezpečiť liturgické knihy príslušní biskupi. Hoci sa o pisárskej činnosti tohto obdobia zachované písomné pramene nezmieňujú, nemôžeme pochybovať o jej počiatočnom rozvoji na domácej pôde. K takému predpokladu nás vedie aj skutočnosť, že sa stretávame už so skromnými slovenskými prejavmi, s literárnym útvarom legendy o pustovníkoch Svoradovi a Benediktovi, situovanom do konkrétneho prostredia na našom území. Ako ukazuje novší výskum našej najstaršej zachovanej rukopisnej pamiatky, Nitrianskeho evanjelistára (predtým Szélepchényiho kódex), možno ho bez väčších výhrad zaradiť medzi kódexy našej proveniencie. Je plodom benediktínskeho prostredia z prelomu 11.-12. stor. Vedci sa domnievajú, že je vyhotovený pre potreby hronskobeňadického konventu. Rozvoj pisárskeho umenia tejto najstaršej rehole predpokladáme tiež v iných konventoch na Slovensku, aj napriek tomu, že nám o tom podávajú dôkaz len skromné dobové dokumenty, súpis z roku 1508, ako aj skriptorská činnosť v kláštore v Štôle po Tatrami, založeného až roku 1314. Mnoho dokumentov tejto rehole bolo zničených pri častom vojenskom pustošení (tatárske vpády, feudálne rozbroje, náboženské nepokoje a pod.). Písomné pramene hovoria tiež veľmi málo aj o pisárskej činnosti hronsko-beňadického konventu, hoci v ňom popri Zobore sa tiež oprávnene predpokladá jestvovanie jedného z najstarších skriptórií na našom území. Ďalšie zachované dokumenty z tohto obdobia pochádzajú z kláštorov rádu cisterciánov. Ich existenciu dokazuje zmienka v kódexe Tomáša Akvinského (v súčasnosti v Albe Iulii) o pôvode cisterciánskeho rádu. Bol vyhotovený cisterciánmi pre Spišskú kapitulu. Bibliotéka ich štiavnického konventu skrývala pravdepodobne vzácne rukopisy a tlače, o ktorých sa však dozvedáme len z matrík okolitých obcí. S konventom rádu dominikánov je spojená stredoveká knižná kultúra Banskej Štiavnice, niektorých ďalších banských miest, ale hlavne Košíc. Košická komunita dominikánov vlastnila prinajmenej v 13. stor. jeden z našich najstarších zachovaných kódexov od Hayma z Auxerre pochádzajúci z 12.stor., v ktorom je vzácny záznam člena konventu z tohto obdobia. Tento dominikánsky konvent si vybudoval vzácnu knižnicu zo zahraničných zdrojov i z vlastnej skriptorskej činnosti, o ktorú začali mať záujem aj mimo konventu. Tá sa ešte viac rozvinula po internej reforme rádu v 2.

pol. 15. stor. Kódexy košického konventu prezrádzajú mená viacerých miestnych pisárov a iluminátorov. Ako napr. Vavrinec zo Stropkova prepísal kódex: Zbierka privilégií dominikánov od autorov Naci-Caffarini-ho, Jána Reholtu, Jána Marchesinusa a i. Michal Vandalus „Slauus“ odpísal kódex Tomáša Akvinského r.1466.Kódex Humbert de romanis od Bernarda z Clairvaux pochádza tiež od košického pisára Martina Crausa a pisár Daniel prepísal kódex Perla Dekrétu od Martina z Opavy. Všetky tieto uvedené diela sú dnes súčasťou Batthyányho knižnice v Albe Iulii. Členom košického konventu je pravdepodobne aj Matej zo Starého pri Michalovciach autor-Dejiny Tróje od Guida de Columna. Výtvorom neznámeho člena banskoštiavnického konventu je kremnický kódex z r. 1468 – Kanonické právo – Verše – Pieseň piesní – Honorius z Atunu – Komentár k Sentenciám a i. Výrazne prispeli do stredovekej slovenskej knižnice členovia kartuziánskeho rádu, ktorý sa usídlil na území Spiša, no len veľmi malá časť z nich sa nám zachovala dodnes. Známe nám zostávajú len kódexy: (od) Matej z Janova-Recepty, Latinsko-nemecký slovník a Žaltár-Graduál z 15.stor. Ešte menej kódexov zostalo z radu premonštrátov z Jasova a Lelesi. Františkáni nám zachovali kódex pražskej kapituly- Umenie písať-Listy a listiny-Gregor Veľký: Štyri knihy dialógov-Kázne a i. V Uhorsku pisársku aktivitu zaznamenal aj rad uhorských paulínov. Boli to menej vzdelaní mnísi, z ktorých významnejšie postavenie mal Ján z Bratislavy (kódex Kázne a i.) Popri konventoch sa písané slovo šírilo aj v kapitulách (sídlo zboru kanonikov). Najvýznamnejšie boli- nitrianska, bratislavská a spišská kapitula. Najstaršia kapitulou vydaná a zachovaná v origináli listina pochádza z roku 1249. Vydávali najmä liturgické knihy, teologicko-filozofické spisby, kódexy kanonického práva,atd. Stredobodom pozornosti sú hlavne bratislavské liturgické kódexy, ktorých iluminátorské umenie tvorí základ pre rekonštrukciu vývoja knižnej maľby nielen na Slovensku, ale i v celom Uhorsku. Okrem už spomínaných kníh sa v slovenských knižniciach uchovávali i knihy prírodovedné (napr. J. Buridan: Kvestie o Aristotelových Fyzikách.1.pol.15.stor.), lekárske, glosáre a rozličné druhy slovníkov (napr. Klaretov latinsko-český glosár a Jakub de Voragine: Kázne).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Stredoveké latinské kódexy