Výskum kultúrnohistorického vývinu v staršom období dejín Slovenska nemôže byť kompletný bez poznania takých fenoménov minulosti, akými sú rukopisné knihy, predstavujúce cenný zdroj informácií o stredovekej ľudskej činnosti. Nachádzame medzi nimi celý rad honosne iluminovaných liturgických kníh, dokumentujúcich vysokú úroveň výtvarného prejavu našich iluminátorov, ale aj nemálo kódexov didaktického a vedecko-náučného charakteru, ktoré poukazujú na úzke kontakty našich vzdelancov k významným európskym kultúrnym strediskám a univerzitám (najmä talianske univerzity, parížska, pražská, viedenská a krakovská), ako aj k celej vtedajšej európskej kultúre. Bez hlbšieho poznania zachovaných kódexov našej proveniencie ako jedného z najvýznamnejších zdrojov nemožno si utvoriť adekvátnejší obraz o začiatkoch a celkovom kultúrnom vývine na území Slovenska pred rozšírením kníhtlače. Zo všetkých latinských kódexov slovenskej proveniencie vzniknutých v stredoveku sa ani nie polovica uchovala v našich knižniciach. Významnú časť rukopisných súborov získali v priebehu 18. a 19. storočia novozaložené súkromné i inštitucionálne knižnice zriaďované v rámci Uhorska najmä v Budapešti (Széchényiho knižnica, Univerzitná knižnica a i.). V tomto období sa súčasťou bibliotéky Batthyáneum v Albe Iulii (Rumunsko), stáva jeden z najväčších zachovaných stredovekých rukopisných fondov na území Slovenska, pochádzajúci z Levoče. Preto treba rozdeliť súpis stredovekých kódexov do dvoch skupín- 1. tie, ktoré sú opatrované v slovenských knižniciach a po2. tie, ktoré nachádzame v knižniciach v Maďarsku a v rumunskej Albe Iulii. Po sľubnom rozvoji slovanskej vzdelanosti na Veľkej Morave, ktorá zásluhou byzantskej misie zasiahla významným spôsobom oblasť knižnej kultúry, je obdobie postupného začleňovania Slovenska do novovznikajúceho uhorského štátu (10. a 11. stor.) poznačené retardáciou, ba prerušením kultúrneho vývinu. Iba pozvoľne a zdĺhavou cestou sa udomácňuje prax listinného spísomňovania a rovnaký osud zdieľa aj oblasť knižnej kultúry. V pozmenenej politickej situácii sa spočiatku šíri latinsky písané slovo zásluhou benediktínov a ďalších postupne sa rozvíjajúcich cirkevných organizácií. Medzi prvých vydávateľov listín patrili benediktínske konventy v Hronskom Beňadiku a na Zobore, ako aj nitrianska kapitula a ostrihomský arcibiskup s jeho kapitulou. Spočiatku si vznikajúce konventy zaobstarávali liturgické knihy zo západu.