Už v polovici marca predné voje tatárskeho vojska vedené Šejbanom prenikli na územie medzi Dunajom a Tisou a 17. marca dobyli a vypálili Vacov. K rozhodujúcej bitke došlo neďaleko Mohi pre rieke Slaná 11. apríla 1241. Početne slabšie uhorské vojsko bolo aj vinou nesprávnej taktiky porazené. Vojská Batu chána, o sile asi 50 – 60 tisíc mužov sa utáborili v lesnatom teréne na ľavom brehu rieky Slaná vo viacerých menších táboroch. Uhorské vojsko pod vedením kráľa Bela IV. v sile 60 tisíc mužov si zriadilo tábor na pravom brehu rieky; na malom priestore boli stany nastavané tak nahusto, že možnosť pohybu bola veľmi obmedzená. Útok Tatárov sa očakával od severovýchodne ležiaceho mosta cez Slanú, na ktorom stála stráž. Nepredpokladalo sa že nepriateľ by mohol prejsť cez rieku aj na inom mieste. Plán Batu chána spočíval v tom, že jedna skupina prenikne cez most a severne od neho druhá prejde cez rieku. O tomto pláne sa však Belo IV. dozvedel vo večerných hodinách od ruského zajatca. Druhá časť plánu Batu chána spočívala v tom, že vyšle Subutaja s časťou vojska južným smerom, tam prekročí rieku a napadne Uhrov z juhu. K prvému bojovému stretu došlo už skoro po polnoci, kedy sa tatárskemu predvoju vedeného Šejbanom podarilo poraziť strážcov mosta a preniknúť na ľavý breh rieky. Pri rýchlo zorganizovanom protiúdere, vedenom bratom Belu IV. Kolomanom a kaločským arcibiskupom Ugrínom, sa podarilo ešte pred svitaním tatársky predvoj poraziť a vytlačiť opäť za most, na ktorom ponechali len stráž. Vojsko sa vrátilo späť do tábora a mnohí toto bojové stretnutie považovali za dosiahnutie víťazstva nad Tatármi. Onedlho sa však začal oveľa silnejší a prudší útok Tatárov, ktorí prešli cez most a aj severne od neho cez rieku. Išlo už o podstatne väčšie sily, proti ktorým nastúpili ako prvé oddiely vedené Kolomanom , arcibiskupom Ugrínom a Templárski rytieri pod vedením svojho veľmajstra Jakuba z Mont-Royal. No ich obetavý boj proti presile nič nezmohol, boli porazení a zatlačení spať do tábora. Medzitým z juhu dorazil ďalší prúd Tatárov vedený Subutajom. Takýmto spôsobom sa takmer celý tábor, až na úzku medzeru na západe, dostal do obkľúčenia Tatárov, ktorý ho zasypali dažďom striel a usilovali sa ho podpáliť. Zmätok v tábore zvyšovala obmedzená možnosť pohybu a nemožnosť vytvorenia bojovej zostavy vojska. V dôsledku toho hneď ráno, keď Tatári predtým udusili ešte v zárodku všetky pokusy o prerazenie obkľúčenia, začal sa postupný a neorganizovaný útek jednotlivých oddielov z tábora na západ. Utečencov Tatári prenasledovali, mnohých dostihli a zabili.