V bitke padlo mnoho cirkevných a svetských hodnostárov, aj spomínaný biskup Ugrín, nitriansky biskup Jakub, všetci templárski rytieri a väčšina uhorského vojska. Vojvoda Koloman bol ťažko zranený a na následky zranenia neskôr zomrel v Záhrebe. Vojenská porážka pri Slanej bola dôsledkom dlhotrvajúcej krízy slovenského štátu, ako aj krízy starej organizácii vojenstva, ktorá dožívala a nový systém nebol ešte dobudovaný a ustálený. Vojenská hotovosť, tvoriaca najpočetnejšiu zložku Uhorského vojska sa skladala z ľudí privyknutých na usadlý spôsob života, odvyknutých od vojenčenia, teda ich vojenská hodnota bola malá. Najväčšou chybou však bolo to, že vojsko nemalo jednotnú organizáciu a velenie, takže ani vynikajúca odvaha mnohých bojovníkov nestačila na dosiahnutie úspechu. Uhorské vojsko sa tu stretlo s dobre vycvičeným, vytrvalým a disciplinovaným protivníkom. Belo IV. s menšou skupinou vojakov ušiel cez Gemer, Novohrad, Hont a Tekov do Nitry. Hnaný strachom pred Tatármi ušiel do Rakúsko kde ho zajal vojvoda Fridrich Babenberský, kvôli dlžobe 2000 hrivien striebra, ktoré mu bol Belo dlžný ešte od roku 1235. V tiesnivej situácii mu Belo odovzdal všetky svoje cennosti a do zálohy dal Bratislavskú, Mošonskú a Šoprosnkú župu. Z rakúska ušiel do Dalmácie. Odtiaľ zo Záhrebu posiela už 18. mája 1241 list pápežovi, ale márne. Taktiež požiadal aj iných, západoeurópskych panovníkov, no nikto mu ani len neodpovedal. Keďže ho skupinka Tatárov, vedená kráľom Kadanom, ktorú za ním poslal Batu chán, prenasledovala aj v Dalmácii, uchýlil sa na dalamatské ostrovy. Zatiaľ čo Belo IV. utekal prenasledovaný malým oddielom Tatárov, od severu udrel koncom apríl cez Hrozenkovský priesmyk ďalší Tatárov prúd pod vedením Ordu chána, ktorý postupoval plieniac Malopoľsko do Sliezska. Po bitke pri Legnici, kde padlo aj Legnické knieža Henrich II. Pobožný, postupoval oslabené Tatárske vojsko na Kladsko, kde ho od Ďalšieho postupu odradili záseky, bránené českým vojskom; preto sa obrátil na juhovýchod na Moravu a odtiaľ už koncom apríla vtrhli priesmykmi v okolí Trenčína z Moravy na Slovensko aby sa pri Ostrihome spojili s oddielmi Batu chána, ktoré už vtedy plienili strednú časť Uhorska. Trenčiansky hrad sa tomuto prúdu ponáhľajúcemu sa na juh a pustošiacemu Považie ubránil, no južné okolie Trenčína bolo tak spustošené, že niektoré sídliská neboli neskôr ani obnovené. Časť tohto prúdu prenikla pod Trenčínom do bánoveckej kotliny a na juh postúpila údolím Nitry.