Až do začiatku roku 1242 sa vojská Ordu chána zdržiavali na Juhozápadnom Slovensku, pretože až začiatkom februára prešli cez zamrznutý Dunaj, plienili Zadunajsko a po dlhom obliehaní spolu s vojskami Batu chána a Šejbana dobili Ostrihom. No pred mesto dotiahla len malá skupinka vojska, ostatný ostávali mimo dostrel a stavali obliehacie stroje. Mešťania zatiaľ postavili drevenú stenu, tak, že medzi múrmi mesta a severnou stenou bola aj priekopa. Po dokončení strojov začali Tatári vrhať vo dne v noci na mesto množstvo kameňov. Keď prebúrali drevené opevnenie, od brány mesta ich oddeľovala priekopa, preto namiesto kameňov vrhali mechy s hlinou, aby ju zaplnili. Obyvatelia zatiaľ všetku možnú Tatársku korisť spálili a cennosti zakopali. Keď sa Tatári dozvedeli, že všetko čím sa hodlali obohatiť je spálené, ale-bo zakopané, veľmi sa rozzúrili, mesto uzavreli a začali dobýjať paláce, kam sa mešťania ukry-li. Vznešení páni, vystrojený ako len najlepšie mohli sa zhromaždili v jednom paláci a dovolávali sa aby ich prijal vládca. Všetkých 300 žiadalo, aby im bol darovaný život, no Batu chán ich nechal sťať. Mestská pevnosť, kde sa ukrýval župan Simeon Hispanus a mnoho strelcov, ktorí sa statočne bránili však nebola dobytá. Pred tatármi sa obránilo len niekoľko pevnejších hradov. Na Slovensku boli začiatkom februára 1242 nedobyté hrady Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. V ostatnom Uhorsku to boli Stoličný Belehrad, Vesprín, Tihaň, Ráb, Pannonhalma, Mošon, Šopron, Vasvár. Celé juhozápadné Slovensko, východoslovenskú nížina, dolné Pohronie Tatári spustošili, vypálili aj Jasovský kláštor a dostali sa aj na Spiš. Starí spišský kronikári píšu, že Tatári po víťazstve pri rieke Slanej prenikli aj na Spiš, ktorý pustošili. Na územie Slovenska podnikali výpravy hlavne výzvedné skupiny, ktorým velil Šejban. Roku 1242 Tatári odtiahli z Uhorska do Kumánie a zanechali za sebou kilometre spustošenej krajiny, podpálené mestá a zbúrané chrámy. Ako to už po vojnách býva, nastal veľký hlad, lebo nemal kto obrábať pôdu. Po odchode Tatárov sa vrátil Kráľ Belo IV. a situáciu sa snažil riešiť tým, že pozýval kolonizátorov, resp. hostí aby pomohli doosídľovať vyľudnené územia.