Po smrti Ondreja II. na Uhorský trón nastupuje roku 1235 jeho syn Belo IV. Hlavné úsilie svojej moci zameral hlavne na rozsiahle revízie kráľovských majetkov, ktoré rozdal jeho otec veľmožom. To však vyvolávalo silnú nevôľu u veľmožov, ktorí boli hospodársky natoľko silní, že si mohli dovoliť pasívnu rezistenciu. Táto vnútorná kríza Uhorska sa v krajine vyhroti-la práve vtedy, keď hrozil krajine vpád Tatárov. Začiatkom 13. storočia vznikla vo východnej Ázii, na severe dnešnej Číny, pod vedením Džingischána Temudžina veľká tatárska (mongolská) ríša, ktorá sa po ovládnutí okolitých ú-zemí dala na expanzívny postup na západ. Tatárskej horde nevelil jeden človek, ale bolo ich viac. Do Uhorska viedli vojsko traja králi. Batu, ktorý bol najvyšší veliteľ a Šejban, jeho brat. Zo severu udrel Orda. Už v roku 1223 porazili Tatári na rieke Kalke spojené ruské a Kumánske vojská. Ich ťaženie pokračovalo ďalej a roku 1236 spustošili územie v stredovekých prameňoch nazývané Magna Bulgaria a Magna Hungaria a potom dobyli rjazaňské a suzdalsko – vladimírske kniežactvo na východe Ruska. Už v marci 1938 pritiahla mongolská armáda k Novogrodu. Druhé ťaženie podnikli roku 1239 pod vedením Batu chána a dobyli Perejaslav, Černigov a roku 1240 dobyli aj Kyjev. Kumáni ušli pred Tatármi do Uhorska, kde ich aj s ich vládcom Kutenom prijal Belo IV. a usadil ich medzi Dunajom a Tisou. Hodlal ich začleniť do vojska na boj proti Tatárom. Tatári žiadali o vydanie Kumánov, no Belo IV. ich žiadosť odmietol, čo poskytlo Tatárom formálnu zámienku na vpád do Uhorska. Belo IV. hneď ako sa dozvedel o dobytí Kyjeva, začal sa pripravovať na možný útok na Uhorsko. Dvorské kruhy a celá verejnosť toto nebezpečenstvo podceňovali. Našli sa aj takí, čo tvrdili že Kumáni sú spojencami Tatárov a nemá sa im dôverovať. Malú ochotu do boja javili aj veľmoži, proti ktorým kráľ ešte nedávno prísne vystupoval a aj oddiely vedené župami sa tiež pomaly zhromažďovali. Belo sa chcel opierať aj o pomoc Kumánov, no po vzbure proti nim a zavraždením ich vládcu Kutena už s nimi nebolo možné počítať. Východný prúd Tatárskych vojsk pod vedením Batu chána začal ťaženie do Uhorska začiatkom marca 1241 keď sa dozvedeli, že ich poslovia k Belovi IV. boli povraždený. Malé u-horské vojsko, vedené palatínom Dionýzom, ktorý mal brániť horské priesmyky v severový-chodnom Uhorsku bolo rýchlo porazené a Tatári prešli do Uhorska cez Verecký priesmyk.

Už v polovici marca predné voje tatárskeho vojska vedené Šejbanom prenikli na územie medzi Dunajom a Tisou a 17. marca dobyli a vypálili Vacov. K rozhodujúcej bitke došlo neďaleko Mohi pre rieke Slaná 11. apríla 1241. Početne slabšie uhorské vojsko bolo aj vinou nesprávnej taktiky porazené. Vojská Batu chána, o sile asi 50 – 60 tisíc mužov sa utáborili v lesnatom teréne na ľavom brehu rieky Slaná vo viacerých menších táboroch. Uhorské vojsko pod vedením kráľa Bela IV. v sile 60 tisíc mužov si zriadilo tábor na pravom brehu rieky; na malom priestore boli stany nastavané tak nahusto, že možnosť pohybu bola veľmi obmedzená. Útok Tatárov sa očakával od severovýchodne ležiaceho mosta cez Slanú, na ktorom stála stráž. Nepredpokladalo sa že nepriateľ by mohol prejsť cez rieku aj na inom mieste. Plán Batu chána spočíval v tom, že jedna skupina prenikne cez most a severne od neho druhá prejde cez rieku. O tomto pláne sa však Belo IV. dozvedel vo večerných hodinách od ruského zajatca. Druhá časť plánu Batu chána spočívala v tom, že vyšle Subutaja s časťou vojska južným smerom, tam prekročí rieku a napadne Uhrov z juhu. K prvému bojovému stretu došlo už skoro po polnoci, kedy sa tatárskemu predvoju vedeného Šejbanom podarilo poraziť strážcov mosta a preniknúť na ľavý breh rieky. Pri rýchlo zorganizovanom protiúdere, vedenom bratom Belu IV. Kolomanom a kaločským arcibiskupom Ugrínom, sa podarilo ešte pred svitaním tatársky predvoj poraziť a vytlačiť opäť za most, na ktorom ponechali len stráž. Vojsko sa vrátilo späť do tábora a mnohí toto bojové stretnutie považovali za dosiahnutie víťazstva nad Tatármi. Onedlho sa však začal oveľa silnejší a prudší útok Tatárov, ktorí prešli cez most a aj severne od neho cez rieku. Išlo už o podstatne väčšie sily, proti ktorým nastúpili ako prvé oddiely vedené Kolomanom , arcibiskupom Ugrínom a Templárski rytieri pod vedením svojho veľmajstra Jakuba z Mont-Royal. No ich obetavý boj proti presile nič nezmohol, boli porazení a zatlačení spať do tábora. Medzitým z juhu dorazil ďalší prúd Tatárov vedený Subutajom. Takýmto spôsobom sa takmer celý tábor, až na úzku medzeru na západe, dostal do obkľúčenia Tatárov, ktorý ho zasypali dažďom striel a usilovali sa ho podpáliť. Zmätok v tábore zvyšovala obmedzená možnosť pohybu a nemožnosť vytvorenia bojovej zostavy vojska. V dôsledku toho hneď ráno, keď Tatári predtým udusili ešte v zárodku všetky pokusy o prerazenie obkľúčenia, začal sa postupný a neorganizovaný útek jednotlivých oddielov z tábora na západ. Utečencov Tatári prenasledovali, mnohých dostihli a zabili.

V bitke padlo mnoho cirkevných a svetských hodnostárov, aj spomínaný biskup Ugrín, nitriansky biskup Jakub, všetci templárski rytieri a väčšina uhorského vojska. Vojvoda Koloman bol ťažko zranený a na následky zranenia neskôr zomrel v Záhrebe. Vojenská porážka pri Slanej bola dôsledkom dlhotrvajúcej krízy slovenského štátu, ako aj krízy starej organizácii vojenstva, ktorá dožívala a nový systém nebol ešte dobudovaný a ustálený. Vojenská hotovosť, tvoriaca najpočetnejšiu zložku Uhorského vojska sa skladala z ľudí privyknutých na usadlý spôsob života, odvyknutých od vojenčenia, teda ich vojenská hodnota bola malá. Najväčšou chybou však bolo to, že vojsko nemalo jednotnú organizáciu a velenie, takže ani vynikajúca odvaha mnohých bojovníkov nestačila na dosiahnutie úspechu. Uhorské vojsko sa tu stretlo s dobre vycvičeným, vytrvalým a disciplinovaným protivníkom. Belo IV. s menšou skupinou vojakov ušiel cez Gemer, Novohrad, Hont a Tekov do Nitry. Hnaný strachom pred Tatármi ušiel do Rakúsko kde ho zajal vojvoda Fridrich Babenberský, kvôli dlžobe 2000 hrivien striebra, ktoré mu bol Belo dlžný ešte od roku 1235. V tiesnivej situácii mu Belo odovzdal všetky svoje cennosti a do zálohy dal Bratislavskú, Mošonskú a Šoprosnkú župu. Z rakúska ušiel do Dalmácie. Odtiaľ zo Záhrebu posiela už 18. mája 1241 list pápežovi, ale márne. Taktiež požiadal aj iných, západoeurópskych panovníkov, no nikto mu ani len neodpovedal. Keďže ho skupinka Tatárov, vedená kráľom Kadanom, ktorú za ním poslal Batu chán, prenasledovala aj v Dalmácii, uchýlil sa na dalamatské ostrovy. Zatiaľ čo Belo IV. utekal prenasledovaný malým oddielom Tatárov, od severu udrel koncom apríl cez Hrozenkovský priesmyk ďalší Tatárov prúd pod vedením Ordu chána, ktorý postupoval plieniac Malopoľsko do Sliezska. Po bitke pri Legnici, kde padlo aj Legnické knieža Henrich II. Pobožný, postupoval oslabené Tatárske vojsko na Kladsko, kde ho od Ďalšieho postupu odradili záseky, bránené českým vojskom; preto sa obrátil na juhovýchod na Moravu a odtiaľ už koncom apríla vtrhli priesmykmi v okolí Trenčína z Moravy na Slovensko aby sa pri Ostrihome spojili s oddielmi Batu chána, ktoré už vtedy plienili strednú časť Uhorska. Trenčiansky hrad sa tomuto prúdu ponáhľajúcemu sa na juh a pustošiacemu Považie ubránil, no južné okolie Trenčína bolo tak spustošené, že niektoré sídliská neboli neskôr ani obnovené. Časť tohto prúdu prenikla pod Trenčínom do bánoveckej kotliny a na juh postúpila údolím Nitry.

Až do začiatku roku 1242 sa vojská Ordu chána zdržiavali na Juhozápadnom Slovensku, pretože až začiatkom februára prešli cez zamrznutý Dunaj, plienili Zadunajsko a po dlhom obliehaní spolu s vojskami Batu chána a Šejbana dobili Ostrihom. No pred mesto dotiahla len malá skupinka vojska, ostatný ostávali mimo dostrel a stavali obliehacie stroje. Mešťania zatiaľ postavili drevenú stenu, tak, že medzi múrmi mesta a severnou stenou bola aj priekopa. Po dokončení strojov začali Tatári vrhať vo dne v noci na mesto množstvo kameňov. Keď prebúrali drevené opevnenie, od brány mesta ich oddeľovala priekopa, preto namiesto kameňov vrhali mechy s hlinou, aby ju zaplnili. Obyvatelia zatiaľ všetku možnú Tatársku korisť spálili a cennosti zakopali. Keď sa Tatári dozvedeli, že všetko čím sa hodlali obohatiť je spálené, ale-bo zakopané, veľmi sa rozzúrili, mesto uzavreli a začali dobýjať paláce, kam sa mešťania ukry-li. Vznešení páni, vystrojený ako len najlepšie mohli sa zhromaždili v jednom paláci a dovolávali sa aby ich prijal vládca. Všetkých 300 žiadalo, aby im bol darovaný život, no Batu chán ich nechal sťať. Mestská pevnosť, kde sa ukrýval župan Simeon Hispanus a mnoho strelcov, ktorí sa statočne bránili však nebola dobytá. Pred tatármi sa obránilo len niekoľko pevnejších hradov. Na Slovensku boli začiatkom februára 1242 nedobyté hrady Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. V ostatnom Uhorsku to boli Stoličný Belehrad, Vesprín, Tihaň, Ráb, Pannonhalma, Mošon, Šopron, Vasvár. Celé juhozápadné Slovensko, východoslovenskú nížina, dolné Pohronie Tatári spustošili, vypálili aj Jasovský kláštor a dostali sa aj na Spiš. Starí spišský kronikári píšu, že Tatári po víťazstve pri rieke Slanej prenikli aj na Spiš, ktorý pustošili. Na územie Slovenska podnikali výpravy hlavne výzvedné skupiny, ktorým velil Šejban. Roku 1242 Tatári odtiahli z Uhorska do Kumánie a zanechali za sebou kilometre spustošenej krajiny, podpálené mestá a zbúrané chrámy. Ako to už po vojnách býva, nastal veľký hlad, lebo nemal kto obrábať pôdu. Po odchode Tatárov sa vrátil Kráľ Belo IV. a situáciu sa snažil riešiť tým, že pozýval kolonizátorov, resp. hostí aby pomohli doosídľovať vyľudnené územia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Tatársky vpád do Uhorska