Milan Rastislav Štefánik ešte pred príchodom Masaryka do Paríža neprestával Benešovi zdôrazňovať, že je potrebné vytvoriť ústredný politický orgán, ktorý by jednak zjednocoval jednotlivé národné organizácie Čechov a Slovákov a jednak navonok prezentoval československé zahraničné hnutie. Najskôr túto funkciu zastával Masaryk sám a dlho otáľal s ustanovením zahraničného orgánu. Vývin situácie si však vyžadoval verejné vystúpenia a prejavy, takže sa Masaryk napokon rozhodol pre troch spolupracovníkov, s ktorými vytvoril Národnú radu krajín Českých. Masaryk sa stal predsedom, Štefánik a poslanec Durich podpredsedami a Beneš generálnym tajomníkom. Názov, na ktorom sa dohodli Masaryk, Durich a Beneš, neskôr zásluhou delegáta Slovenskej ligy v Amerike dr. Štefana Osuského zmenili na Národnú radu Československú. Štefánikova účasť na vytvorení rady, najmä na uznaní jej právomoci francúzskou vládou, bola rozhodujúca.

Neskôr bol Štefánik poslaný do Talianska so zámerom zmierniť naštrbené Srbsko-talianske vzťahy. Štefánik sa však okrem týchto cieľov snažil aj nakloniť Taliansko na stranu Československa. Najtvrdším orieškom bol pre neho taliansky minister barón Sidney Sonnino. Tvrdo zotrvával na protijuhoslávskom stanovisku a opatrne pristupoval k plánu rozbiť Rakúzsko-Uhorsko. Štefánik pochopil, že je potrebné vytvoriť samostatnú československú armádu. Onedlho bol Štefánik poverený navštíviť Rusko v mene Národnej Rady Československej. To vyjadrovalo kladný postoj k vytvoreniu českého kráľovstva. O pár dni nastihla v Petrohrade Štefánika revolúcia. Privítal ju s radosťou, lebo vedel, že by mohla priniesť podporu československých oslobodzovacích snáh. nasledovala návšteva Ameriky, z ktorej sa Śtefánik vracal do francúzska s prvým kontingentom amerických českých a slovenských chlapcov a s krížom dôstojníka čestnej légie. Keď sa Štefánik vrátil do Paríža v polovici novembra 1917, Beneš mal už pre francúzsku vládu pripravený text štatútu o ustanovení československej armády. Vojenská zmluva medzi Národnou Radou československou a talianskou vládou nazvaná KOnvencia je prvým medzinárodným dokumentom, v ktorom sa uznáva samostatný československý štát. Po dlhom období boja za Československo, dostal Štefánik telegram od Šrobára, ktorý súril jeho príchod do Bratislavy. Šrobár sa ho tiež snažil prehovoriť, aby ako dopravný prostriedok použil nie lietadlo, ako mal v pláne, ale vlak. Poukazoval pri tom na časté havárie a nespoľahlivosť lietadiel typu Caproni. Štefánik však trvla na tom, že chce ísť na rodné slovensko lietadlom. Praha i Bratislava netrpezlivo očakávali Milana Rastislava Štefánika. Do Bratislavy bol hlásený jeho príchod na štvrtok a piatok, ale vzápätí bol odvolaný pravdepodobne pre nepriaznivé počasie. Všetko sa udialo 4. mája 1919.