Ich text sa v pôvodnom znení a celistvosti nezachoval ale podarilo sa ho však z veľkej časti zrekonštruovať. Čo sa týka trestného práva, je z nich známe len ustanovenie najzávažnejších zločinov, ako sú velezrada, vydanie občana nepriateľovi, vražda (ktorú odlišujú od zabitia), podpaľačstvo a úplatnosť sudcov. Za tieto zločiny bol stanovený trest smrti. Právom občana odsúdeného na smrť bola tzv. provokácia. Bolo to vlastne jeho právo odvolať sa na ľudové zhromaždenie. Vznik tejto zvyklosti sa spája s Horatiovym menom. Išlo o trojčatá, ktoré Rimania poslali do bitky proti mestu Alba Longa. Horatiovci bojovali proti Curatiovcom. Dvaja z Horatiovcov boli zabití ale tretiemu sa podarilo zabiť Curatiovcov. Domov si odniesol ich poklady, zbrane aj šatstvo. Horatiova sestra, ktorá bola manželkou Curatia, spoznala šaty svojho zabitého manžela a začala ho oplakávať. Horatius to považoval za vlastizradu a tak svoju sestru zabil. Za tento čin bol odsúdený na smrť. Před vykonaním rozsudku sa Horatius obrátil na ľud, lebo ten mal rozhodnúť o jeho osude. Keďže zachránil ich aj mesto vyhlásili ho za nevinného. Zo zločincov sa často stávali gladiátori. Toto povolanie bolo považované za nedôstojné a ponižujúce. Boli špeciálne vycvičení v gladiátorských školách. Majitelia a správcovia týchto škôl sa volali LANISTI. Každý bol vyučený bojovať s iným druhom zbrane a inou výstrojou. Kresťanstvo definitívne skončilo s gladiátorstvom. R. 326 Konštantín I Veľký zakázal odsudzovať zločincov na boje a r. 400 boli gladiátorské hry odstránené zo zákonov. Veľmi podrobne sa zaoberajú procesným právom. Určujú povinnosť dostaviť sa pred súd, princíp zápolenia súdiacich sa strán pred súdom ako nadradenou treťou stranou a povinnosť splniť vynesený rozsudok. Okrem toho obsahujú aj rad policajných predpisov, napríklad zákaz pochovávať mŕtvych v meste, zákaz nočných schôdzí ako aj zákaz verejne spievať alebo komponovať pesničky, ktoré by iným spôsobili hanbu. O to, aby sa právo premieňalo na prax a neostalo len mŕtvym textom sa starali úradníci. Ich povinnosťou bolo radiť občanom, ako postupovať pri súdnych konaniach, spolupôsobiť pri zmluvách a iných právnych úkonoch, aby ich účinky súhlasili s vôľou strán a neviedli k rozporom a vysvetľovať význam právnych noriem a podávať o nich odborné dobrozdania. Za republiky mal každý vyšší úradník právnické vzdelanie. Ďalšie z práv bolo aj rímske občianstvo. Právo rímskeho občianstva zabezpečovalo predovšetkým osobnú slobodu. Toto občianstvo však nenadobudol každý. Rímske občianstvo sa delilo na plnoprávne a neplnoprávne. Plnoprávne zahrňovalo práva dvojakej kategórie: verejné a súkromné.