Medzi verejné právo patrilo právo zúčastniť sa na ľudových zhromaždeniach a hlasovať na nich, právo kandidovať na úrady a v prípade zvolenia ich zastávať a právo odvolať sa na ľudové zhromaždenie v prípade trestu smrti a veľkej pokuty. Medzi súkromné právo patrilo právo uzavrieť manželstvo so všetkými právnymi dôsledkami (otcovská moc, občianstvo detí, právo na dedičstvo po otcovi a i.) a právo na neobmedzené vlastníctvo, zabezpečené súdnou ochranou. Neplnoprávne občianstvo bolo rozličného typu. Plebejci boli spočiatku občanmi bez verejných práv a s obmedzenými súkromnými právami (uznávali sa len manželstvá medzi pebejcami, nie s patricijmi). Ďalšími neplnoprávnymi občanmi boli otroci, ktorých potomci sa už stávali občanmi s plnými právami. Ďalší neplnoprávni občania boli latinovia, ktorí mali iba súkromné práva. Ak sa však prisťahovali do Ríma a platili cenzus tak sa stali plnoprávnymi občanmi. Rímske občianstvo bola jedna z inštitúcií, ktorá mala rozhodujúci vplyv na postavenie človeka. Občianstvo sa získavalo predovšetkým narodením v plnoprávnom manželstve, udelením a u otrokov prepustením na slobodu. Strácalo sa prijatím cudzieho občianstva, „stratou hlavy“, t. j. predaním občana do otroctva a padnutím do vojnového zajatia. Postupne sa formovalo aj právo na slobodné vierovyznanie. Konštantín I Veľký riešil túto otázku a rozhodol sa prijať kresťanstvo ako náboženstvo, keďže dovtedy bolo považované za sektu a kresťania boli prenasledovaní. Tento spôsob súdnictva a právny systém pretrval v nezmenenej podobe celú dobu. Neustále bol však dopĺňaný a obnovovaný.