Rimania si zaslúžili veľký rešpekt ako právnici. Ich právo sa dodnes prednáša na univerzitách všetkých krajín, kde vládne právny poriadok. Z Rímskej ríše pochádza zásada “Znalosť zákona neospravedlňuje.“ Rímske právo nie je zďaleka najstaršie, čo poznáme. Najmenej 1500 rokov predtým spísal svoj zákonník na hlinenú dosku sumerský kráľ Urnammu. 1250 rokov pred spísaním rímskych práv ich dal spísať Chammurapi. Nijaký národ však nedospel k takým presným formuláciám, k takému presnému rozlišovania pojmov ako rímsky. O legislatívu a vykonávanie právnych otázok sa najprv starali konzuli. Neskôr súdna moc prešla na prétorov. Boli to republikánski hodnostári. „praetor“ znamenalo „idúci vpredu“ alebo „náčelník“. Tento post vznikol pre zaneprázdnenosť konzulov. Pôvodne bol iba jeden .Ten sa staral o súkromné právne spory. Neskôr boli dvaja, jeden pre súdne spory občanov „praetor urbanus“. Ten zastupoval aj konzulov počas ich neprítomnosti v Ríme. „Praetor peregrinus“ rozhodoval spory medzi občanmi a cudzincami alebo medzi cudzincami. Z rozmachom Rímskej ríše rástol aj počet prétorov. Ten sa zvýšil na 12. Prétorova funkcia trvala jeden rok. Po ukončení svojho pôsobenia odchádzal do provincie ako správca, tam mal okrem súdnej moci aj právomoc správnu a vojenskú. Prétori mohli rozhodovať aj spory, pri ktorých išlo aj o veci neupravené existujúcimi právnymi normami. Po zriadení zriadení súdnych orgánov pre určité druhy zločinov (vydieračstvo, travičstvo, volebné podvody a i.) pripadol prétorom dozor nad ich činnosťou. Na začiatku formovania rímskeho práva bolo právo obyčajové. Toto právo bolo pravdepodobne úzko späté s náboženstvom. Preplietali sa v ňom „božie prikázania“ a „zvyklosti predkov“. Právo sa delilo na verejné (vzťahuje sa a na Rímsky štát) a súkromné (chráni záujem jednotlivca). Toto právo bolo často využívané v neprospech chudobných ľudí. To spôsobovalo, že súdne spory často prehrávali. Preto v rokoch 451- 449 p.n.l. vznikla desať členná komisia, ktorej členovia sa volali decenviri. Ich úlohou bolo spísať obyčajové právo, aby občania vedeli, podľa čoho sa majú riadiť na súde. Tieto zákony dostali názov „Zákony dvanástich tabúľ“. Bol to jeden z krokov zrovnoprávnenia ľudí pred súdom. Každý občan vedel naspamäť ich najdôležitejšie ustanovenia. Kto mal zastávať verejný úrad, učil sa ich za mlada „ako pesničku, ktorú teba vedieť“(Cicero).