Ničím totiž nezaostávala za diplomaciami západných štátov. Bola plne profesionalizovaná, a ruskí diplomati všeobecne uznávaní. Druhý všeruský zjazd sovietov schválil vytvorenie novej vlády, rady ľudových komisárov. Lev Davidovič Trockij sa okrem komisariátu vojny ujal aj komisariátu zahraničných vecí. Tomu sa však vzhľadom na svoje presvedčenie o svetovej revolúcii po ktorej zavládne ľud a nie štáty, venoval len sporadicky. Trockij, obratný rečník, diskutér, propagandista a milovník gest rozhodne nebol trpezlivým diplomatom. Práve Trockij sa veľkou mierou podieľal na likvidácii tradičnej ruskej diplomacie. Dochádza k búraniu starých štruktúr bez toho, aby sa zamysleli nad ich užitočnosťou v nových podmienkach. Svoju diplomaciu začali budovať s novými, neskúsenými ľuďmi. Trockij nenávidel všetkých cárskych úradníkov, preto zachoval, aj to iba dočasne pre potreby narkomindelu (t.j. ministerstva zahraničných vecí) z nich iba malú časť. Nemal však z čoho vyberať, pretože prakticky všetci diplomatickí zástupcovia, vrátane veľvyslancov, už v tom čase odmietli reprezentovať vládu boľševikov v zahraničí. Mnohí sa stali jej aktívnymi politickými oponentmi. Výnimkou bol Maxim Litvinov, ktorý pôsobil na cárskom veľvyslanectve v Londýne. Noví ľudia: „starí straníci, najlepší robotníci z podniku Siemens a Schuckert, revoluční námorníci“ nespĺňali vo všetkých ohľadoch požiadavky kladené na diplomatov.
Väčšina európskych vlád odmietala diplomatických emisárov nového režimu. Sovietske vedenie presvedčujúc sa o negatívach diplomatickej izolácie, preto ponechala možnosť ďalšieho pôsobenia cudzích zastupiteľských úradov v Petrohrade. Trockého arogantný zástupca, Ivan Zalkind bol však iného názoru. Nielenže otravoval návštevy zástupcov cudzích zastupiteľských úradov na ministerstve zahraničných vecí (na chodbách vraj boli inštalované guľomety a ozbrojení vojaci návštevníkov niekoľkonásobne kontrolovali), ale začal odznova kádrovať aj diplomatov vyslaných novou vládou. Keď Zalkindove spôsoby prestali byť želateľné prevzala významnejšie rozhodnutia o zahraničných veciach Rada ľudových komisárov (Sovnarkom) sídliaca v Smoľnom. Ich civilizovanejší prístup umožnil britskej vláde - napriek opačnému názoru ministerstva zahraničných vecí zainteresovaného už do prípravy intervencie v Rusku - vyslať do Petrohradu osobitného zástupcu Brucea Lockhardta vo funkcii vysokého komisára nezávislosť na petrohradskom britskom veľvyslanectve. Príklad Britov nasledovali Francúzi i Američania.