„Iba nedávno boli zverejnené niektoré dokumenty z archívu generálneho štábu Červenej armády a ministerstva obrany, ktoré svedčia o prípravách na ofenzívu“. V týchto dokumentoch nebol obsiahnutý presný dátum chystaného útoku, nepochybne však tieto konkrétne plány vznikli na jar roku 1941. Z tohto vyplýva, že na ofenzívu sa pripravujúca Červená armáda nebola schopná okamžite reagovať na nemecký útok. „ Ani Stalin sám nacistický útok nečakal, i keď bol o jeho dátume informovaný spravodajcami, a zareagoval až niekoľko hodín po tom ako dostal správy, že armády Nemecka a jeho spojencov prekročili hranice“. Tri zoskupenia nemeckej armády rýchle postupovali v smere na Leningrad, Moskvu a Kyjev. V prvej fáze utrpeli sovietske ozbrojené sily strašné straty na živej sile a techniky a ocitli sa na pokraji totálnej porážky. Stalin, ktorý sa krátko pred
22. júnom postavil do čela Rady ľudových komisárov, vytvoril 30. júna Štátny výbor obrany pod svojím vedením. V najvyššej núdzi sa obrátil na svojich poddaných s výzvou k „Veľkej vlasteneckej vojne“, ktorá sa stretla s rozsiahlou odozvou najmä u Rusov. Naproti tomu väčšina obyvateľov Pobaltia a západnej Ukrajiny nadšene vítala vojakov Osy ako svojich osloboditeľov. Sovietsky zväz môže hovoriť o šťastí, že Fíni zastavili svoj postup na hraniciach území, ktoré stratili v zimnej vojne 1939-1940, a nezmocnili sa prvým náporom Leningradu. Takisto nezamŕzajúci prístav Murmansk odolal útokom nemeckej armádnej skupiny „Nórsko“ a práve on sa stal cieľovým miestom britských konvojov s materiálnou pomocou. Vstup ZSSR do vojny vyvolal rozsiahlu diplomatickú aktivitu. Dňa 12. júla 1941 došlo k uzatvoreniu vojenského spojenectva Veľkej Británie so Sovietskym zväzom a od 30. júla začali prúdiť americké dodávky na východný front. Ich priebeh a objem upravovala vzájomná dohoda z 2. augusta a obzvlášť londýnsky protokol z
1. októbra prijatý Britániou, ZSSR a USA. Do konca roku 1941 dosiahol objem dodávok 400 lietadiel, 500 tankov a 1000 automobilov mesačne. Možno ešte dôležitejšie boli dodávky hliníka, olova, zinku a ďalších surovín i polotovarov pre sovietsky zbrojný priemysel, ktorý bol hromadne evakuovaný do južného Pouralia a Kazachstanu. Dňa 24. septembra 1941 sa k zásadám Atlantickej charty prihlásila okrem iných aj vláda ZSSR.