Kapitán Jacques Sadoul z francúzskej vojenskej misie v Rusku a Raymond Robinson z amerického Červeného kríža sa stali nezávislými sprostredkovateľmi medzi boľševikmi a svojimi vládami. Jedným z prvých aktov komisariátu zahraničných vecí, bolo v súlade s rozhodnutím zrušiť tajnú diplomaciu, zverejnenie zmlúv cárskeho Ruska a Dočasnej vlády s ostatnými mocnosťami, vrátane zmlúv uvažujúcich o teritoriálnych zmenách po ukončení vojny. Pretože zmluvy neboli až takým tajomstvom ako sa boľševici domnievali a boli do istej miery známe, či už doma, alebo v zahraničí, neprispela táto snaha výraznou mierou k uznaniu sovietskej moci, či ukončeniu vojenského konfliktu. Dekrét o mieri
Po prevzatí moci boľševikmi v Rusku, bolo pre vládu najdôležitejšie vyviesť Rusko zo svetovej vojny. Nastali totiž obavy, že ich vládu postihne osud tej predchádzajúcej, pokiaľ sa im nepodarí priniesť ľudom mier a pokoj. Na druhom všeruskom zjazde sovietov, na ktorom boľševici dominovali, bol už 8. novembra 1917 schválený Dekrét o mieri, ktorý bol prvým zahraničnopolitickým aktom Sovnarkomu. „Dekrét vyzýval vlády a národy bojujúcich štátov k okamžitému prímeriu a začatí jednaní o demokratickom mieri bez anexií a kontribúcií. Vyjadroval ochotu sovietskej vlády, za uvedených podmienok okamžite podpísať mier“. Sovietska vláda tieto podmienky nepovažovala za ultimatívne a bolo ochotná vyjednávať. Dekrét však apeloval aj na proletársky internacionalizmus, keď sa obrátil „ najmä na uvedomelých robotníkov troch najpokročilejších národov ľudstva a troch najväčších štátov zúčastňujúcich sa tejto vojny: Anglicka, Francúzska a Nemecka“ a vyzval ich, aby svojou „ všestrannou, rozhodnou a krajne energickou činnosťou“ prispeli „ k úspešnému koncu - mieru a spolu s tým aj oslobodeniu pracujúcich a vykorisťovaných. Tento prvý programový dokument sovietskej diplomacie vytýčil okrem svojej obsahovej časti aj hlavné princípy, ktorými sa mala sovietska zahraničná politika riadiť v ďalších rokoch. Prvotným cieľom bolo bezodkladné uzavretie mieru, ktorý by umožnil konsolidáciu sovietskej moci. Na druhej strane dekrét nepriamo vyzýval i k uskutočneniu hlavného a konečného cieľa sovietskej politiky - a to, vyvolanie svetovej revolúcie, ktorá jediná bola schopná zabezpečiť trvalý mier. Výzvy k ukončeniu bojov a podpísania mieru ostali zo strany Spojencov absolútne bez odozvy. Francúzsko a Anglicko dúfali, že kríza v Rusku prejde, boľševici budú porazení, a nová vláda si dodrží svoje záväzky. Jediný kto prejavil ochotu rokovať boli Ústredné mocnosti. Situácia v Nemecku bola totiž úplne odlišná.