„Normálne“ vzťahy sa Moskve podarilo nadviazať iba s niektorými republikami bývalého cárskeho Ruska, s vazalskými či nárazníkovými štátmi (Mongolsko) či s doposiaľ neuznanými spoločenstvami
(kemalistické Turecko). Prielom z izolovanosti znamenala až sovietska účasť na ekonomickej konferencii v Janove na jar 1922. V otázkach a podmienkach diplomatického uznania narazila Moskva na odpor Francúzska. Naproti tomu došlo ku zblíženiu s Nemeckom. Výsledkom bola rapallská dohoda zo 16. apríla 1922. Dohoda s Nemeckom znamenala účinnú ekonomickú pomoc Rusku (spoločné rusko-nemecké podniky, poskytnutie pomoci prostredníctvom nemeckých odborníkov) i spoluprácu vo vojenskej oblasti. Pretože táto spolupráca nebola riadená žiadnou zmluvou kontakty armádnych kruhov sa významne rozrástli.
Rusko poskytlo Nemecku výcvikové priestory na vývoj a skúšanie zbraní limitovaných versailleskou zmluvou. Moskva získala možnosť vlastniť zbrane vyrobené v spoločných továrňach, na ktoré by ich technologické možnosti nestačili. Vojenská spolupráca zahŕňala aj výmenu vojenských plánov a inštruktorov. Dobré vzťahy Moskvy s Berlínom pretrvali a v apríli 1926 bola podpísaná ďalšia zmluva o spolupráci s platnosťou na päť rokov, predĺžená v roku 1931. Rapallská dohoda znamenala prielom diplomatickej izolácie zo strany západu. V roku 1924 naviazala s Moskvou diplomatické styky Veľká Británia, Taliansko neskôr Francúzsko a mnoho ďalších štátov. Sovietska vláda bola uznaná legitímnym predstaviteľom ruského národa. Medzitým Moskva skoncovala s uznávaním nezávislosti jednotlivých sovietskych republík, a 30. decembra 1922 bola na prvom zjazde sovietov ZSSR vyhlásená deklarácia o vytvorení Sovietskeho zväzu, ako federatívneho spoločenstva štyroch zakladajúcich republík: Ruskej federácie, Ukrajiny, Bieloruska a Zakaukazskej federácie. Federatívny status ZSSR bol len formálnou záležitosťou. Koncom roku 1929 a začiatkom tridsiatych rokov začína v ZSSR obdobie vlády Stalina. Niektorí diplomatickí činitelia (napr. Trockij) sú z vedenia strany a štátu vylúčení. Prvý päťročný plán dáva prednosť rozvoju ťažkého priemyslu a tým aj zbrojeniu. Nastupuje kolektivizácia poľnohospodárstva a likvidácia stredných a drobných podnikateľov. Strana sa orientuje na výstavbu socializmu, v dôsledku toho aj na rozvoj obchodných vzťahov so západnými štátmi. Vznikajú torgpredstva, silné a na ministerstve zahraničných vecí nezávislé obchodné zastúpenia.
Napriek zdanlivej izolovanosti Stalin víta nadväzovanie politických vzťahov. V roku 1934 sa francúzsky minister zahraničných vecí, Paul Boncourt stretol v Ženeve s Litvinovom a navrhol mu rozšírenie vzájomných vzťahov obidvoch krajín.