O rok neskôr sa zrodila francúzsko-sovietska zmluva. Mala zaručiť kontinuitu a účinnosť francúzsko-sovietskej diplomacie a napomáhať k úspechom medzinárodným rokovaní. V decembri 1934 sa k tejto zmluve pripojilo aj Česko-Slovensko.
Napriek prejavom otvárania sa ZSSR svetu, sovietska diplomacia trpela aj naďalej dvojtvárnosťou Stalinovej zahraničnej politiky, ktorá sledovala ciele svetovej proletárskej revolúcie. V marci 1919 založená Komunistická internacionála s prevahou boľševikov využívala torgpredstva na získavanie informácií pre svoje potreby a ciele. Tieto úlohy plnili sovietsko diplomatické zastúpenia ešte dlho potom, ako sa premenili na veľvyslanectvá s osadenstvom dodržujúcim diplomatické zvyklosti ustanovené po Viedenskom kongrese. Týmto spôsobom Kominterna paralyzovala trpezlivú a odbornú prácu Čičerinovho a neskôr Litvinovovho ministerstva zahraničných vecí zameranú na nadväzovanie a rozširovanie jednoznačných politických a ekonomických vzťahov. Po španielskej občianskej vojne sa III. Internacionála pretvárala na odborársku organizáciu a preto jej vplyv na zahraničnú politiku ZSSR klesal. Sovietski diplomati mohli nadobúdať v negociačných technikách a v uplatňovaní umenia diplomacie často rovnakú úroveň ako ich západní kolegovia. Po politických ťažkostiach, ktoré Narkomindel sužovali, nastúpili aj zmeny inštitucionálne. Stalin si zriadil pre medzinárodné otázky osobitný stranícky sekretariát. Ten potom viac dôverujúc ministerstvu zahraničného obchodu než ministerstvu zahraničných vecí vedenému Litvinovom, poveril prípravou a dojednaním dohody s nacistami pracovníkov zahranično-obchodného rezortu. Ani Berlín však nerokoval prostredníctvom svojho veľvyslanca v Moskve, grófa Schulenburga, ale poveril obchodného ataché Hilgera.
V rokoch 1937-1938 bol Narkomindel postihnutý čistkami, keďže v jeho radoch pracovalo veľa intelektuálov a odborníkov „neruského“ pôvodu. Triednym výberom sa teda zakrývali nielen rasové, ale aj etnické aspekty previerok. V ich dôsledku Narkomindel stratil vyše tretinu svojho osadenstva. Mnohí veľvyslanci boli odvolaní, ba aj násilne odvlečení do Ruska, aby sa predišlo ich emigrácii a urobilo miesto spoľahlivejším. Problém, že odborná, jazyková a morálna príprava novej generácie diplomatov si vyžiada desaťročia nebola braná do úvahy. Pakt Molotov-Ribbentrop
Už v apríli 1939 sa sovietsky veľvyslanec v Berlíne Alexej Merekalov vyjadril, „ že nie je dôvod, prečo by nemohli žiť (ZSSR) s Nemeckom v normálnych vzťahoch a ďalej ich zlepšovať“.