Boli obnovené i ekonomické jednania s Nemeckom. Konfrontácia s Japonskom v Mandžusku sa pre ZSSR vyvíjala priaznivo. V jednaniach so Západom sa Sovieti snažili presadiť požiadavku úplnej politickej a vojenskej aliancie, ktorá by umožnila prítomnosť Červenej armády a prípadnej územnej anexie na úkor garantovaných štátov, neboli však úspešní.
Britskí a francúzski zástupcovia boli síce pozvaní na jednania do Moskvy, ale Stalinovi sa zdalo stále viac atraktívnejšie, vyhnúť sa spojenectvu s Britmi a Francúzmi. Znamenalo by to totiž, že by boli zatiahnutí do vojen s Nemeckom. Naopak spojení s Nemeckom by si zaistili účasť na štvrtom delení Poľska.
Prieskumi možnosti politickej dohody sovietska strana podnikala počas ekonomických jednaní s Nemeckom od mája 1939. Bolo však dôležité odstrániť ideologické prekážky takéhoto spojenectva: Hitlerov antikomunizmus a tézu o životnom priestore na východe, ako aj Stalinov programový antifašizmus a politiku tzv. kolektívnej bezpečnosti.
Od leta 1939 začali Nemci, tlačení Hitlerom stanoveným termínom útoku na Poľsko, naliehať na urýchlenie jednaní. Ribbentrop bol ochotný prísť do Moskvy, ak bude dodržaná podmienka, že sa záverečných rokovaní zúčastní i Stalin. Sovieti si kládli podmienku, aby bol ku zmluve pripojený „ zvláštny protokol, obhajujúci záujmy obidvoch strán v otázkach zahraničnej politiky“. Hitler odoslal 20. augusta list Stalinovi, v ktorom žiadal o urýchlenie podpisu zmluvy a to 22., najpozdejšie
23. augusta. V tento deň Ribbentrop s Molotovom za prítomnosti Stalina v Moskve podpísali sovietsko-nemecký pakt o neútočení, dva dni po stroskotaní sovietsko-britsko-francúzskych jednaní. Text zmluvy hovoril o vzájomnom záväzku nenapadnutia zmluvných strán. V prípade, že jedna z nich vstúpi do vojny, nespojí sa druhá strana s nepriateľom. Hovorilo sa o prípade, keď bude jedna zo strán napadnutá treťou stranou, nebolo však špecifikované a teda ani vylúčené, že zmluva bude platná aj v prípade, že jedna zo zmluvných partnerov bude agresorom. Zmluva bola uzavretá na 10 rokov a obsahovala aj záväzok vzájomných konzultácií a výmeny informácií o problémoch, týkajúcich sa spoločných záujmov. Ofenzívny charakter tohto paktu bol jednoznačne vyjadrený iba v tajnom protokole. Boli v ňom rozdelené sféry vplyvu v Poľsku a východnej Európe – západná časť Poľska vrátane Litvy mala pripadnúť Nemecku, ZSSR si nárokoval baltské štáty, Fínsko, časť Bieloruska a Ukrajiny a Besarábiu. Rozhranie bolo určené líniami riek Nerva, Visla a Sen.