Za koniec prvej vojny možno však považovať až podpísanie prímeria medzi Sýriou a Izraelom 20. júla 1949. 3.1.3 Suezská vojna
V júli 1956 oznámil egyptský prezident Násir rozhodnutie vlády Egyptskej republiky znárodniť Spoločnosť Suezského prístavu. Toto rozhodnutie bolo však v rozpore so záujmami západných veľmocí, preto už 24. októbra 1956 došlo v Sévres medzi Izraelom a Francúzskom k podpisu dohody o spoločnej protiegyptskej akcii. Francúzsky postoj bol podporený aj egyptskou pomocou alžírskemu národne oslobodzovaciemu boju. V noci na 30. októbra izraelskí parašutisti obsadili priesmyk Mitla na Sinaji a tiež vyústenie prieplavu do Suezského zálivu. Do pohybu sa dali aj tri oddiely izraelskej armády, no, zrejme podľa predbežnej dohody s Britmi a Francúzmi, zastavili sa 16 km východne od Suezského prieplavu a čakali na ultimátum. Ultimátum vyzývalo aj agresora aj obeť agresie, aby do dvanásť hodín zastavili vojenské akcie a stiahli svoje vojenské oddiely do vzdialenosti desiatich míľ od prieplavu. V prípade nesplnenia hrozili vojenskou intervenciou. Egypt podmienky odmietol. Po vypršaní ultimáta začali britské a francúzske lietadlá bombardovať egyptské letiská na severe krajiny. Egypťania potopením 47 lodí zablokovali Suezský prieplav. Nasledovali mohutné nálety zo strany agresora na mestá Káhira, Alexandria a Ismáilia pri ktorých zahynulo množstvo civilného obyvateľstva. Kvôli týmto udalostiam sa 1. novembra stretlo mimoriadne zvolané Valné zhromaždenie OSN, ktoré vo svojich vyhláseniach vyzývalo k ukončeniu tohto konfliktu. Všetky prijaté rezolúcie však zostali zo strany Francúzov a Britov nepovšimnuté. Naopak, 5. novembra sa spojené sily Francúzska a Veľkej Británie vylodili v Port Saide a začali okupovať pásmo Suezského prieplavu. Odozvou na túto akciu bolo ešte toho dňa odoslané posolstvo SSSR predsedom vlád Francúzska, Veľkej Británie a Izraelu, v ktorom boli tieto krajiny vyzvané na zastavenie agresie. Následne boli prijatá výzva OSN k zastaveniu bojov. OSN vyslala svoje jednotky UNEF, aby dohliadli na stihnutie britských, francúzskych a izraelských vojsk. Od roku 1956 patril Suezský prieplav Egyptskej republike. Jednania o zákonných náhradách akcionárom a držiteľom základných podielov znárodnenej Spoločnosti sa pretiahli do roku 1959. Krach anglo-francúzsko-izraelskej agresie bol väčšinou hodnotený ako dôkaz, že priama vojenská intervencia nemôže v súčasnej dobe priniesť žiadaný efekt. Je treba dodať, že v OSN sa ani jeden delegát nepostavil na stranu Veľkej Británie, Francúzska a Izraelu.