Bol dosiahnutý, nie však natrvalo, iba na obdobie niekoľkých generácií, a cena za jeho oslobodenie bola vysoká. Výbuchy náboženského fanatizmu rozpútali nielen na území Svätej zeme, ale aj v Európe protižidovské pogromy, na Blízkom východe vraždenie moslimských a kresťanských obyvateľov. 2.1.1Dobyvatelská „pomoc“
Pomoc východným cirkvám (jakobínskej a iným) "oslobodiť ich od útlaku neveriacich" bola tiež ilúziou. Križiaci okrem porobenia ich príslušníkov ako osôb sa snažili aj o násilnú zmenu ich viery. Situácia bola o to horšia, že po vyhnaní križiakov sa opäť nevrátila pôvodná tolerantná arabská vládnuca vrstva, ale fanatický útlak mamelukov. Byzantská ríša tiež rýchlo vytriezvela s proklamovaných sľubov pomoci. Rytieri si prisvojili dobyté bývalé byzantské územia, šikanovali ortodoxnú cirkev a východných heretikov. "Pomoc" vyvrcholila v podobe pokusov o zorganizovanie križiackej výpravy proti vyznávačom pravoslávia, spustošením Cypru a Konštantinopolu. Iba výnimky spomedzi križiackych veliteľov si uvedomovali, že jedinou cestou, ako si udržať moc na Východe, je spojenectvo s Byzanciou. Príležitosť očistiť sa z hriechov a vytvoriť ideálnu spoločnosť milujúcich sa bratov zostala tiež iba víziou. Okrem výnimiek pokračovali Kristovi rytieri v malicherných sporoch. Už krátko po príchode sa rozhoreli ozbrojené zrážky križiackych veliteľov, z ktorých niektorí si neváhali povolať na pomoc moslimské vojská. Ilúziou zostala myšlienka jednoty západného kresťanstva. Chudobní zostali chudobnými, pokiaľ si samozrejme nenalúpili dostatočný majetok. 2.1.2Čo zostalo po križiakoch
Otázkou teda zostáva, či výpravy zanechali po sebe niečo hlbšie, ako farbisté rozprávanie dobových kronikárov, zvyšky hradných múrov a archeologické nálezy. Poučkou v európskej historickej spisbe po dlhé desaťročia bol fakt, že križiaci posilnili hospodárske styky medzi Európou a Áziou. Ako sa ukazuje, cesty však viedli cez Byzanciu a Egypt a mestá v Levante ich ovplyvnili iba minimálne. Podobnú situáciu môžeme nájsť aj v oblasti kultúry. Prejavom prispôsobivosti bola skutočnosť, že križiaci si prisvojili mnohé príjemné stránky arabskej civilizácie, tie však v západnej Európe vyvolávali skôr kritiku. Trvalé impulzy arabskej civilizácie boli sprostredkované prostredníctvom miesta súžitia oboch kultúr (Španielsko, Sicília). Križiaci v Palestíne neprejavili záujem o arabskú kultúru a náboženstvo. Bolo by však opačným extrémom premeniť nezmyselnú idealizáciu západného rytierstva na moralistické odsudzovanie. Križiaci reprezentujú určité vývojové štádium a vyhranený typ feudálnej spoločnosti.