Obsah:

Úvod
1 Konflikty v staroveku 3
1.1 Kresťania a Rím 4
1.1.1 Prečo a ako boli kresťania prenasledovaní 4

2 Konflikty v stredoveku 5
2.1 Križiaci 5
2.1.1Dobyvateľská pomoc 5
2.1.2 Čo zostalo po križiakoch 6
2.2 Inkvizícia 6
2.2.1 Inkvizícia v Európe 10
2.2.2 Proti cirkevné hnutie v Čechách

3 Konflikty 20 a 21 storočia 13
3.1 Konflikty na blízkom východe 13
3.1.1 Nevyhlásená vojna 13
3.1.2 Prvá vojna po vzniku štátu Izrael 15
3.1.3 Suezská vojna 18
3.1.4 Izrael medzi dvoma vojnami 19
3.1.5 Šesťdenná vojna 19
3.1.6 Yom Kippur 21
3.1.7 Vojna o Kuvajt 21
3.2 Útok na USA 22

Záver 23
Použitá literatúra 24

Úvod

V súčastnej dobe civilizáciou, tak ako v celej histórii ľudstva, viac a viac otriasajú problémy medzi náboženstvami, ktoré nadobúdajú celosvetový rozmer. Je to spájané hlavne s problémom spolunažívania náboženstiev a následmími konfliktmi, ktoré medzi nimi vznikajú. Najčerstvejší takýto konflikt sa vyskytol dňa 11.11.2001, ktorí bol zapríčinení islamskou radikálnou skupinou. Tieto konflikty nie sú však na svete iba posledne desaťročie či storočie , ale obdobie počas ktorej tento problém sužuje a rozdeľuje ľudstvo už dosiahne 2000 rokov.

Vzhľadom na to, že tento problém nie je krátkodobí, ako som sa už zmienil, ale tvorí veľkú etapu v histórii ľudstva, bolo by veľmi obtiažne a zdĺhavé zhrnúť ho do jedného súvislého celku , ja som sa to rozhodol riešiť delením podľa historickej periodizácie dejín a to na 3 časti , starovek , stredovek a 20,21storočie.

Každá s týchto etáp bola odlišná a boli to rôzne dôvody a rôzne náboženstvá kvôli ktorým vznikali tieto konflikty. V staroveku to súviselo hlavne s problémom vznikania novej- katolíckej cirkvi a cisárov, ktorí nechceli dopustiť rozšírenie tohto náboženstva .

V 6. storočí zakladá Mohamed náboženstvo menom islam , ktoré je veľmi výbušne a neskôr ovládne celí blízky východ. Tu vzniká ďalší konflikt kde sa kresťania snažia vyhnať moslimov z ich svätej zeme.

V stredoveku mala už katolícka cirkev dominantné postavenie v Európe a vytvárala obmedzovanie slobody veriacim v iné viery , za ktoré oni v predchádzajúcej časti tak tvrdo odsudzovali Rím .
V poslednej časti píšem o moderných náboženský konfliktoch, ktoré prináša nová forma boja ktorá je terorizmus.

Dôvod prečo som písal práve o tejto téme spočíva v skutočnosti, že je to problém, ktorý je aktuálni. Táto téma je veľmi rozsiahla a v súčasnosti veľmi zaujímavá.

Touto prácou nechcem poukázať na nejaké konkrétne riešenie tohto konfliktu, chcem ale sumarizáciou problematiky upozorniť na udalosti a skutočnosti, ktoré tomu predchádzali a ktoré boli príčinou sužujúcou dnešný civilizovaný svet. . Určite bolo na svete oveľa viacej konfliktov, ktoré malo na svedomí náboženstvo a sú i také ktoré som v tejto práci nespomenul. Mojou snahou bolo vybrať aspoň tie najdôležitejšie, ktorými by som vystihol tú absurdnosť, ktorá v nich spočíva .

1.Náboženské konflikty v staroveku

1.1 Kresťania v Ríme
Náboženské konflikty sa začali prejavovať až v staroveku. Keďže v praveku sa človek ešte len vyvíjal z opice v samostatne rozmýšľajúcu bytosť, ktorá je schopná používať reč, nemôžme v tomto období hovoriť o žiadnych konfliktoch kvôli náboženstvu. V období keď vznikla civilizácia v Mezopotámii či Egypte boli medzi týmito civilizáciami geografické prekážky ako pohoria rieky či moria. Až v období antiky vznikajú prvé náboženské konflikty. Začínajú v Ríme kam prišli kresťania, ktorý pochádzali z Izraelu a mnoho prvkov prebrali z judaizmu. 1.1.1 Prečo a ako boli kresťania prenasledovaní. Pretože bolo kresťanstvo v prvých troch storočiach po Ježišovej smrti prijaté po celom stredomorí , počet jeho vyznávačov nikdy neprevýšil 10 % z celkového počtu obyvateľov ríše, pretože to bolo hlboko náboženský zakorenené a zároveň menšinové, priťahovalo prenasledovateľov. Judaismus Rím toleroval ako starobylú váženú vieru. Podobného zachádzania sa spočiatku dostávalo i kresťanom, pretože boli považovaný za Židov. Po Ježišovej smrti začali zdôrazňovať Židia a kresťania rozdiely medzi sebou. Kresťania sa odmietali obetovať cisárovi, ktorý stelesňoval rímsky štát. Toto bolo hodnotené ako velezrada a prehlásené za nezákonné. S týchto predpokladov potom narastali rímske predsudky voči kresťanom. Zatiaľ čo Židia často predstavovali významných členov spoločnosti, kresťania boli chudobní a stávali sa preto ľahkými obeťami prenasledovania. Slová prednášané pri kresťanskom obrade prijímaní vzbudzovali dojem, že jeho účastníci jedia ľudské mäso a pijú ľudskú krv. K čomu asi mohli takéto cudzie diabolské zvyky viesť? K pohromám samozrejme. Obľúbeným rímskym príslovím sa stal výrok „ to vinou kresťanov neprší“. K prvým veľkým splanutiam protikresťanských nálad došlo v 60-tých rokoch, prvého storočia za Nerona, keď horel Rím.

Neobľúbený cisár hľadal obetného baránka na ktorého by zviedol požiar, a vybral si kresťanov. Dal ich väzniť, mučiť a zabíjať po stovkách. Niektorí boli ubodaní býkmi, iný ukrižovaní či zapálení ako ľudské pochodne. Podľa legendy vraj za tejto masakry zahynul i svätí Peter a Pavol. V druhom storočí stačilo k tomu aby človeka odsúdili k smrti, iba byť kresťanom., avšak skutočnosti sa tento zákon takmer nikdy neuplatňoval. Cisár Traianus , ktorý vládol v rokoch 98-117, nariadil, že sa Kréťanom musí dostať riadneho súdu a ich prenasledovanie zakázal. Panovníci vedeli, že príklad mučeníkov kresťanskou vierou viac posilňuje ako podkopáva. Kresťania so svojimi susedmi žili väčšinou v zhode. Keď hrozilo nebezpečenstvo väčšina z nich sa skrývala v katakombách a tak prežili. Mučeníci boli najčastejšie obeťami miestnych predsudkov a krutosti. Rímskych úradníkov doháňali k zúfalstvu svojou tvrdohlavosťou – niektorí sa zo svojho utrpenia ešte aj radovali. Dochádzalo k nečestným, krvavým mučeníckym smrtiam, hlavne v gladiátorských arénach, kde v rámci ľudovej zábavy predhadzovali kresťanských väzňov divokým zvieratám. Tieto udalosti si skoro našli miesto v dejinách kresťanstva a stali sa príkladom utrpenia, v ktorých sa odzrkadloval Kristov život. V treťom storočí trval cisár Décius na tom, aby celé obyvateľstvo v rátane kresťanov obetovalo rímskym bohom a a každí získal doklad, že tak skutočne robí. Tento výnos však skôr priniesol príval falšovaného papieru. O niekoľko rokov neskôr podobné príkazy vydal aj cisár Valerianus (257-259) , sústredil sa však viac na predákov a majetných ľudí ako na bežných ľudí. V roku 303 Diocletianus znovu rozpútal veľké prenasledovanie kresťanov, keď im napríklad nariadil, že musia obetovať rímskym bohom, inak ich čaká mučenie, väznenie alebo smrť. Tisíce kresťanov naozaj zomreli – počet stúpencov novej viery sa tým nezmenšil, ale tí čo prežili boli posilnení na duchu.
Takmer 300 rokov po Ježišovej smrti prežívalo kresťanstvo ako viera utlačovanej menšiny vo vnútri rímskej ríše, ale 28. 10. v roku 312 sa jeho osud zmenil. Za niekoľko málo rokov od tohoto dňa sa stalo oficiálnym náboženstvom impéria a celej rímskej Európy. Toto ohromujúce premenenie spôsobil jediný muž cisár Konštantín. 2 náboženské konflikty v stredoveku

2.1 Križiaci
Ako možno charakterizovať križiacke výpravy? Dosiahli svoje ciele, alebo to boli iba dve storočia vojen, lúpenia a intríg? Prvým z proklamovaných cieľov bolo oslobodenie svätých miest na čele s Jeruzalemom.

Bol dosiahnutý, nie však natrvalo, iba na obdobie niekoľkých generácií, a cena za jeho oslobodenie bola vysoká. Výbuchy náboženského fanatizmu rozpútali nielen na území Svätej zeme, ale aj v Európe protižidovské pogromy, na Blízkom východe vraždenie moslimských a kresťanských obyvateľov. 2.1.1Dobyvatelská „pomoc“
Pomoc východným cirkvám (jakobínskej a iným) "oslobodiť ich od útlaku neveriacich" bola tiež ilúziou. Križiaci okrem porobenia ich príslušníkov ako osôb sa snažili aj o násilnú zmenu ich viery. Situácia bola o to horšia, že po vyhnaní križiakov sa opäť nevrátila pôvodná tolerantná arabská vládnuca vrstva, ale fanatický útlak mamelukov. Byzantská ríša tiež rýchlo vytriezvela s proklamovaných sľubov pomoci. Rytieri si prisvojili dobyté bývalé byzantské územia, šikanovali ortodoxnú cirkev a východných heretikov. "Pomoc" vyvrcholila v podobe pokusov o zorganizovanie križiackej výpravy proti vyznávačom pravoslávia, spustošením Cypru a Konštantinopolu. Iba výnimky spomedzi križiackych veliteľov si uvedomovali, že jedinou cestou, ako si udržať moc na Východe, je spojenectvo s Byzanciou. Príležitosť očistiť sa z hriechov a vytvoriť ideálnu spoločnosť milujúcich sa bratov zostala tiež iba víziou. Okrem výnimiek pokračovali Kristovi rytieri v malicherných sporoch. Už krátko po príchode sa rozhoreli ozbrojené zrážky križiackych veliteľov, z ktorých niektorí si neváhali povolať na pomoc moslimské vojská. Ilúziou zostala myšlienka jednoty západného kresťanstva. Chudobní zostali chudobnými, pokiaľ si samozrejme nenalúpili dostatočný majetok. 2.1.2Čo zostalo po križiakoch
Otázkou teda zostáva, či výpravy zanechali po sebe niečo hlbšie, ako farbisté rozprávanie dobových kronikárov, zvyšky hradných múrov a archeologické nálezy. Poučkou v európskej historickej spisbe po dlhé desaťročia bol fakt, že križiaci posilnili hospodárske styky medzi Európou a Áziou. Ako sa ukazuje, cesty však viedli cez Byzanciu a Egypt a mestá v Levante ich ovplyvnili iba minimálne. Podobnú situáciu môžeme nájsť aj v oblasti kultúry. Prejavom prispôsobivosti bola skutočnosť, že križiaci si prisvojili mnohé príjemné stránky arabskej civilizácie, tie však v západnej Európe vyvolávali skôr kritiku. Trvalé impulzy arabskej civilizácie boli sprostredkované prostredníctvom miesta súžitia oboch kultúr (Španielsko, Sicília). Križiaci v Palestíne neprejavili záujem o arabskú kultúru a náboženstvo. Bolo by však opačným extrémom premeniť nezmyselnú idealizáciu západného rytierstva na moralistické odsudzovanie. Križiaci reprezentujú určité vývojové štádium a vyhranený typ feudálnej spoločnosti.

Išlo vlastne o mladú bojovnú feudálnu triedu zaslepenú fanatizmom. Ako sa zvyšovala civilizačná úroveň Západu v 13. stor., chladol zápal o boje vo Svätej zemi. Migrácia pútnikov bola tiež súčasťou prenikania obyvateľstva z pomerne preľudneného Západu na Východ. Arabský a byzantský svet predstavoval v konflikte zložku hospodársky a kultúrne síce vyspelejšiu, ale vojensky menej zdatnú. Toho výsledkom je fakt, že Byzancia pri meraní síl podľahla nielen nájazdníkom zo Západu, ale o niečo neskôr natrvalo Východu. Arabskú civilizáciu zachránili práve Turci a egyptskí mameluci. Ich bojovníci boli rovnako krutí a ziskuchtiví ako križiaci. Do ich rúk sa dostala natrvalo hegemónia vo východnej časti islamského sveta. 2.2 Inkvizícia

2.2.1 inkvizícia v Európe
– ( lat. inquirere – vyhľadávať )bola inštitúciou katolíckej cirkvi. Jej úlohou bolo
vyhľadávať osoby, ktorých myslenie a činy sa nezhodovali s jej dobovým učením. Inkvizícia vznikla roku 1184 za pápeža Lucia III. ako biskupská inkvizícia. Bulou Ad Abolendum sa vyhlasovalo, že každý biskup bude pátrať vo svojej diecéze po kacíroch. V roku 1231 pápež Gregor IX. vypracoval zákony a smernice pre túto inštitúciu a jej vedenie zveril (1232) novozaloženému rádu dominikánov, na čele s Domenigom de Guzmán1. Podozrivé osoby vyhľadávala, vypočúvala a dala svetskej moci k výkonu trestu.
Aktivita inkvizície je spätá s pojmom „temný stredovek“. Korene tohto myslenia môžeme hľadať už na sklonku antiky. Boli to cirkevné koncily (zhromaždenia biskupov), ktoré formulovali teologické názory. Tieto sa stali určitou normou. Tí, ktorí ju neprijali, boli vylúčení zo spoločenstva. Keď sa stalo kresťanstvo štátnym náboženstvom, tak sa stali uznesenia koncilov štátnymi zákonmi (od roku 380 n.l.) a „svetské rameno spravodlivosti“ chránilo koncilom schválené dogmy. Počas histórie kresťanských cirkví môžeme pozorovať omyly koncilov, osobné spory a boj o moc, ktoré sa prezentovali pod pláštikom čistoty viery. Takto bol už v roku 385 v Trevíre popravený Priscillianus so svojimi šiestimi spoločníkmi.
Ďalším dôležitým momentom bola interpretácia výroku svätého Augustína(354-430 n.l)., ktorý povedal, že vieru odpadlíka možno zachrániť od zla aj proti jeho vôli, čo sa neskôr objavuje v teologických spisoch ako zdôvodnenie činnosti inkvizície. Katolícka cirkev mala v rukách veľké bohatstvo a moc. Vystupovala ostro voči jednotlivcom a hnutiam, ktorí ju existenčne ohrozovali.

Rôzne proticirkevné aktivity vyvolávali potrebu koordinovaného postupu proti nim a teda založenie inštitúcie s rozsiahlou sieťou vyškolených vyhľadávačov. Hlavnými predmetmi záujmu inkvizície boli:
1/ organizované skupiny odporcov na čele s laickými kazateľmi, ktoré kritizovali bohatstvo cirkvi a svetský život duchovenstva (arnoldisti, valdenskí, humiliáti, ). 2/hnutia vystupujúce proti teologickým názorom cirkvi – manicheizmus, gnóza – katari, ktorí sa veľmi rýchlo rozšírili ;( od roku 1140 križiacka výprava v r. 1208 – 1209 ich celkom nevyhladila, iba zdevastovala celé južné Francúzsko).
3/vedci, maliari a intelektuáli, ktorých názory boli v protiklade s cirkevným svetonázorom (napr. Giordano Bruno , ale aj protestantské cirkvi – napríklad Kalvín- postupovali podobne.).
4/cirkevné osoby ,najmä keď kritizovali cirkevných hodnostárov alebo jej praktiky. (Jan Hus, Jeroným Pražský, Savonarola apod.).
5/osoby alebo organizované hnutia nepohodlné pre svetskú moc, ktorá inkvizíciu „využila“(napr. Jeanne d ´Arc, templári).
6.bosorky
Bula „Excomunicamus“ vydaná Gregorom IX. stanovovala právomoci inkvizičných orgánov a povoľovala upaľovať kacírov na hranici. Odsúdení sa nemohli odvolať. Nemohli mať cirkevný pohreb a ich rodinní príslušníci boli spoločensky znemožnení. K vynúteniu priznania sa od roku 1252 mohlo používať mučenie – obľúbený nástroj stredovekej justície vôbec. Inkvizítori boli sudcami a žalobcami v jednej osobe. Roku 1542 bola činnosť inkvizície posilnená zriadením tzv. Svätého officia – Sanctum Officinum, najvyššieho apelačného dvora v otázkach teológie, ktorému predsedal pápež. Index librorum prohibitorum – Zoznam zakázaných kníh bol ďalším prostriedkom ako zabrániť rozširovaniu „bludov a klamstiev“, vydával sa od roku 1543. Katolík smel tieto knihy čítať výhradne s povolením biskupa. Naposledy bol takýto zoznam uverejnený v r.1948:mal 510 strán a bolo obsiahnutých 6000 zakázaných titulov. V roku 1966 dal Rím na vedomie, že zoznamy už nebudú vychádzať.
Treba poznamenať, že nie všetci podozriví a vypočúvaní boli odsúdení na smrť. Ak odvolali svoje názory a kajali sa, dostali menší trest, napr. domáce väzenie, zákaz činnosti na niekoľko rokov, vyhostenie z krajiny a sľub, že o procese nebude hovoriť. Napríklad nemecký mystik, dominikánsky mních Majster Eckhardt zomrel v pokročilom veku, v r.1328, ešte pred zahájením inkvizičného procesu.r. 1329 uvalil pápež na jeho 28 téz kliatbu. Ignác Lopez de Recalde, známy ako Ignác z Loyoly, bol r.

1526 6 týždňov vo väzení na popud španielskej inkvizície.
Inkvizícia sa v Španielsku považovala za najdôslednejšiu a najtvrdšiu zo všetkých..
Po reconquiste sa Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska rozhodli v roku 1492 pre nábožensky čisté Španielsko, čo znamenalo po dlhých rokoch spolunažívania rôznych vyznaní vysťahovanie Židov a moslimov do štyroch mesiacov alebo ich krst, príp. smrť. Inkvizícia podnikala zastrašujúce procesy proti conversos, čo boli zdanliví kresťania, ktorí v skutočnosti zostali verní viere svojich predkov. Nútila ich vykonávať autodafé – verejný obrad, pri ktorom „polepšení“ kacíri robili pokánie alebo veriaci dokazovali pravosť svojej viery ( t.j. conversos museli jesť jedlá na bravčovej masti, čo im pôvodná viera zakazuje).
Na conversos sa ukázalo, že náboženské presvedčenie sa nedá odstrániť silou, ale synkretizmom (aj najvyšší inkvizítor Tomas Torquemada a kresťanská mystička Tereza z Ávily boli conversos). Španielskeho právnika, teológa a lekára Michaela Serveta (objaviteľ krvného obehu) väznila inkvizícia. Podarilo sa mu však ujsť k priateľovi Jánovi Kalvínovi do Ženevy. Tento ho dal zatknúť a pred bránami mesta Ženevy r. 1533 pre rúhačstvo upáliť. (Rigoróznosť, s akou bola likvidovaná opozícia u Kalvína, dokazuje ďalších 55 rozsudkov smrti. Okrem toho bola menovaná skupina ľudí, ktorí mali voľný vstup do domu všetkých obyvateľov Ženevy a kontrolovali ich život.) Španielska inkvizícia fungovala až do roku 1826, keď bol upálený 48-ročný učiteľ.
V Portugalsku chýbal „problém Maurov“, avšak bývalo tu veľké množstvo tzv. marranos (zdanlivo konvertovaní Židia). Roku 1530 tvorili 10 % obyvateľstva (100 000 – 150 000). Inkvizícia tu bola zavedená neskôr, v rozmedzí rokov 1536 až 1547, potom však získala rovnaký charakter ako jej španielsky náprotivok. Honba za tzv. novými kresťanmi vyhnala spätne „marranos“ od roku 1580 do Španielska alebo do zámoria, ako napríklad do Brazílie. Obeťou inkvizície sa stal aj bohatý rád templárov. S myšlienkou ich likvidácie prišiel panovník – francúzsky kráľ Filip IV. Pekný. Jeho kráľovská pokladnica totiž bola prázdna, a tak si našiel spôsob, ako ju naplniť. Potrebnú zámienku mu doniesol r. 1305 denunciant a bývalý člen rádu : obžaloba obsahovala body ako kacírstvo, hanenie kríža, spolčovanie s moslimmi a homosexualita V roku 1307 dal kráľ všetkých templárov v krajín e pozatvárať, čo znamenalo, že v žalári sa ocitlo asi 2000 ľudí. Pápež Klement V.( sídliaci v Avignone) vyzval aj ostatných vladárov k prenasledovaniu templárov. Inkvizičné súdy si vynútili doznanie na veľmajstrovi rádu Jacquesovi de Molay. Mnoho členov rádu zahynulo v temnici, alebo na mučidlách. Kto odvolal svoje vyznanie pri mučidlách, bol ako „potenciálny recidivista“ ihneď upálený.

Koncil vo Viedni (1312) oficiálne zrušil tento rád s tým, že sa členovia rádu dopustili kacírstva a tým rád stratil svoje opodstatnenie. Rádové statky pripadli johanitom, peňažné prostriedky vyplnili medzeru vo financiách Filipa Pekného. Jacques de Molay bol v r. 1314 odsúdený na doživotie. Potom veľmajster verejne odvolal predchádzajúce vynútené priznania a uistil, že rád sa ničím neprevinil. Toho istého dňa ich dal pápež upáliť. Údajne veľmajster vtedy vyriekol kliatbu „do roka a do dňa“ , čo sa nakoniec reálne udialo, lebo presne o rok nato umrel Filip aj pápež. Dva mesiace predtým, než zatkli Jacquesa de Molay, bol na návšteve na Morave. Podľa niektorých prameňov boli templári na Slovensku v Ružomberku a v Istebnom. V Padove učil Galileo Galilei v rokoch 1592 –1610 matematiku a astronómiu. A práve Galileo sa stal účastníkom inkvizičného procesu. Tvrdil totiž, že Zem obieha okolo Slnka, čím vraj odporoval tomu, čo je napísané v Písme. Už r. 1616 prehlásil, že je pripravený odvolať svoje učenie, ktoré Svätá inkvizícia v Ríme označila za kacírske. Kacírske bolo preto, lebo (presne ako Tycho Brahe a Mikuláš Kopernik) uznávalo heliocentrizmus.(Giordano Bruno bol za tento názor v r.1600 upálený) Galilei však nedodržal sľub o odvolaní učenia a v roku 1632 publikoval knihu Rozhovory o dvoch veľkých svetových sústavách, ptolemaiovskej a kopernikovskej Kopernikovskú. určil ako správnu. Pohoršenie budil aj jeho atomistický názor, že hmotu určujú jej najmenšie čiastočky. Táto predstava spochybňovala cirkevnú dogmu o „transsubstanciácií“, podľa ktorej kňaz premieňa chlieb a víno v Kristovo telo a krv. V rozpore medzi cirkevnými dogmami a prírodnými vedami hájil Galilei prioritu vedy , ktorá vedie k rozumu. Galilei nakoniec unikol smrti len tým, že sa 22. júna 1633 miestoprísažne zriekol Koperníkovho učenia. Aj napriek tomu však zostal pod kontrolou inkvizície do konca života, a to aj dokonca keď v roku 1637 oslepol. Prípad Galilei prebiehal v rámci úsilia ovládnuť svetskú spoločnosť a pretvoriť podľa svojho. Inkvizícia v Taliansku však v tomto smere nedosiahla najlepších výsledkov. V roku 1992 pápež Ján Pavol II. tento inkvizičný proces plne revidoval. O tom, že pravda môže byť smrteľne nebezpečná, sa presvedčil Girolamo Savonarola 23. mája 1498 na Piazza della Signorina vo Florencii, keď ho spolu s dvoma svojimi vernými upálili. Dominikán kritizoval simóniu5 pápeža Alexandra VI. Bol kazateľom vo Florencii a od roku 1491 hodnostár dominikánskeho kláštora sv. Marka.

Verejne obrátil na európskych vládcov, poukázal na pápežovu nespravodlivosť, spochybnil jeho oprávnenie stáť v čele kresťanstva a obvinil ho z ateizmu. Pápež pohrozil Florencii interdiktom 6, ak neumlčia svojho dominikána. Mienka sa obrátila. Na mučidlách Savonarola vyhlásil, že nebol zoslaný Bohom, ale len klamal ľudí. Potom to však poprel i pred rádovým generálom, ktorý kvôli nemu pricestoval z Ríma. Po novom mučení však svoje priznanie zopakoval. Bol preto so svojimi druhmi upálený. Popol obetí vysypali do rieky Arno.... V období reformácie sa anglický kráľ Henrich VIII. odpojil od katolíckej cirkvi a založil anglikánsku cirkev(1534). Popudom k tomuto činu bola skutočnosť, že katolík sa nesmel rozviesť. Henrich by teda musel svoje ženy odpraviť, čo na začiatku skutočne aj robil, lebo ich dal sťať. Neskôr sa rozvádzal. Pápež ho nechal tak z viacerých dôvodov vyhostiť z katolíckej cirkvi. Pápež nemal za spojenca ani anglickú šľachtu. Šľachta si totiž uvedomila, že cirkev bude mať menej pôdy a tá pripadne im. Preto držali s kráľom. Okrem toho bolo Anglicko predsa len dosť ďaleko.. V Nemecku dosiahli veľké rozmery procesy s čarodejnicami. Čarodejník alebo čarodejnica boli podľa vtedajšieho pojímania osoby spojené s diablom pekelnými silami. Po mnohých procesoch inkvizítori dokonca nadobudli presvedčenie, že existuje čarodejnícka sekta, organizované sprisahanie pekelných síl. Roku 1484 vydal pápež Inocent7 VIII. slávnu bulu proti čarodejniciam – „Summis Desiderantes Affectibus“. Vzniesol v nej obžalobu, že najmä v nemeckej zemi „odpadáva mnoho osôb obojakého pohlavia od katolíckej viery, obcujú hriešne s diablom a svojimi zaklínadlami.. naskrz kazia ľudí.“ Roku 1487 napísali dvaja dominikánski inkvizítori Iacobus Sprenger a Heinrich Institoris z poverenia pápeža knihu Malleus Maleficarum – Kladivo na čarodejnice, návod na vyhľadávanie a vypočúvanie čarodejníc. Svoje drastické metódy zdôvodňovali, že pred skorým koncom sveta diabol naberá sily: „Pretože teraz je posledný súd neďaleko, je svet zahltený čarodejníctvom a diablovstvom,... preto je čím ďalej viac čarodejníc.“ Aj reformácia bojovala proti čarodejniciam. Všetci sa pritom odvolávali na jedinú vetu zo Starého Zákona: “Čarodejnicu nenecháš nažive.“ Mnoho spisovateľov vydávalo publikácie zaoberajúce sa týmto problémom a takmer všetci považovali za najhoršie čarodejnice ženy. V Európe bola naposledy čarodejnica upálená v Poznani roku 1793. Celkove podľahlo podľa odhadov 100 000 až 3 milióny obetí. Majetok bol po ich smrti skonfiškovaný v prospech sudcov... V Uhorsku za kráľa Kolomana bolo zakázané prenasledovanie stríg.

Prvú čarodejnicu tu upálili v r. 1565, poslednú v r. 1756. Žilinská kniha(opis magdeburského práva z r. 1397, je písaná už v slovenčine) v § 204 hovorí o „čarodejnicích, kteríš krestiansky človiek muž nebo žena, čáry by se obchodila anebo jedy, a vtom zpropaden bude, toho mají na léskach spáliti...“ V roku 1596 v slobodnom kráľovskom meste Prešporku upálili bosorku Maxinku, r. 1602 bosorku Agátu. Roku 1616 bola veľká bosorácka aféra v Stupave, kde odsúdili tri ženy za bosoráctvo. V rokoch 1716 - 1747 poznáme 16 bosoráckych procesov z Trenčína R. 1716upálili Alžbetu Garayovú V roku 1735 Annu Polinu, ktorú najprv posadili na dreveného koňa a upálili. V Krupine v roku 1741 upálili poslednú bosorku. V Liptovskej stolici sa bosorka trestala vyhnanstvom z chotára, prípadne musela odpracovať viac než ostatní. Na Oravskom hrade však zisťovali bosoráctvo vskutku stredoveko: zhodili čarodejnicu z citadely – najvyššieho hradu. Ak prežila, pomohol jej diabol a čakala ju istá smrť. Ak sa zabila, bola nevinná. 2.2.2Proticirkevné hnutie v Čechách.
Po smrti Karola IV sa začal český štát drobiť medzi dedičom Luxemburskej dynastie. Za vlády Václava IV nastalo v Čechách prehlbovanie spoločenských rozporov. Základnou príčinou boli najmä hospodárske zmeny a hlavne prechod od naturálneho hospodárstva k peňažnému. Zámožná šľachta sa obohacovala zvyšovaním poddanských povinností roľníkov. Rytieri a zemania sa dostali do hospodárskej závislosti od bohatého panstva. Zadlžovali sa a často museli odpredať svoj rodový majetok. Časť nižšej šľachty bola prinútená hľadať si príjmy vo vojenských a iných službách. Na kráľovskom dvore a u bohatej šľachty. Takisto ako vzrastali protiklady medzi feudálmi priostrovali sa aj spoločenské rozdiely v mestách. Mestá ovládali patríciovia a bohatý cechoví majstri. Títo predstavitelia zaťažovali daňami remeselníkov a chudobných mešťanov. Mestská chudoba bola veľmi postihnutá drahotou, ktorá vznikla začiatkom 15- toho storočia, pretože Václav IV dal raziť nehodnotné mince. Politika cirkvi vyvoláva odpor všetkých vrstiev obyvateľstva. Preto sa všeobecná nespokojnosť v Čechách sústredila proti cirkvi. Druhej polovici 14-tého storočia cirkev vlastnila takmer jednu tretinu pôdy v Čechách. Roľníkov nútila platiť desiatky, vysoké sumy vyberala od veriacich za cirkevné úkony ( krsty, sobáše, pohreby, omše). Veľká časť s týchto cirkevných príjmov plynula do pápežskej pokladnice. Úpadok cirkvi vyvrcholil keď francúzsky kardináli zvolili vzdoropápeža ( 1378).

A keď v roku 1409 pribudol ešte tretí pápež zvolený Pize, vznikol tak pápežský rozkol – schizma. neporiadky v cirkvi vyvolali odpor v celej Európe, ale najmä v Čechách. sa kritikou cirkevných hodnostárov vystupovali kazatelia Kondár Waldhauser, Ján Milič a Ján Hus. Zdôrazňovali Kristovu chudobu a žiadali nápravu cirkvi. Najodvážnejším kritikom pomerov cirkvi aj v spoločnosti bol majster Ján Hus. Vychádzal z myšlienok reformátora Johna Viklefa, ktorý hlásal, že len spravodlivý a cnostne žijúci pán môže vládnuť poddaním. Preto šľachtica alebo preláta, ktorý žije v hriechu, poddaní nemajú poslúchať. Viklefové názory Hus aplikoval na české pomery. V tom čase pražské kostoly ovládal nemecký patriciát. Po český sa kázalo iba v betlehemskej kaplnke .Tu Hus ako kazateľ kritizoval hriešnych vysokých cirkevných hodnostárov. Odsúdil aj vidieranie Čiech pápežom. Kázňami si Ján Hus znepríjemnil cirkevnú hierarchiu ,a preto proti nemu podala žalobu. Kráľ Václav IV však stál na Husovej strane.
Ján Hus sa zaslúžil o počeštenie pražskej univerzity. Na jeho návrh Václav IV kutnohorským dekrétom v roku 1409 priznal Čechom na pražskej univerzite tri hlasy a cudzincom spolu len jeden hlas. V roku 1412 Hus verejne vystúpil proti predávaniu odstupkov. Pápež za to dal Husa do cirkevnej kliatby. Hus odišiel do južných Čiech a v okolí Kozieho Hrádku pokračoval v kazateľskej a v literárnej činnosti. V roku 1914 na podnet uhorského a nemeckého kráľa Žigmunda bol zvolaný cirkevný koncil (snem) do Kostnice. Riešiť mal pápežský rozkol a otázku kacírskeho hnutia v Čechách. Hus prijal pozvanie na koncil. Ochranu mu mal poskytnúť Žigmundov ochranný list – glejt. Koncil však jeho učenie vyhlásil za kacírstvo a keď ho Hus nechcel odvolať, 6 júla 1415 ho ako kacíra upálili.
Po smrti Jána Husa Kalich sa stal symbolom celonárodného procesu. Kalich združoval všetky opozičné vrstvy českej spoločnosti. Najaktívnejšie vystupovali chudobný kazatelia, ktorí šírili medzi ľudom revolučné myšlienky. Hlásali že čoskoro zanikne stará, nespravodlivá spoločnosť. Usporadúvali púte na hory, ktorým dávali biblické mená ( Tábor, Oreb, Sion). Tak sa sformovalo revolučné krídlo husitského hnutia. Vznikla i mieštiasko – šľachtická strana. Jej radikálne krídlo tvorili chudobný mešťania, sedliaci a zemania. Chceli utvoriť spoločnosť bez morálnych pánov a cirkevných hodnostárov. Umiernené krídlo meštiansko-šľachtické strany tvorili univerzitný majstri a bohatí pražskí mešťania. Títo chceli cirkev iba reformovať. Husitské hnutie vypuklo v júli1419 v Prahe.

Pražská chudoba, ktorú viedol ľudový kazateľ Ján Želivský, zaútočila na novomestskú radnicu. Vyhadzovali z okien konšelov, ktorí bránili šíreniu husitských obradov. ( defenestrácia). Po smrti Václava IV sa jeho brat – uhorsko-nemecký kráľ Žigmund domáhal práva na český trón. Od pápeža si vyžiadal súhlas zorganizovať križiacku výpravu proti českým kacírom. Zatiaľ čo v Prahe husiti pripravovali sa na obranu, pod vedením kazateľa Jána Želivského , ktorý požiadal o pomoc všetky revolučné mestá. Ďalším významným strediskom husitského revolučného hnutia bolo mesto Tábor. Ktoré začiatkom roku 1920 postavili juhočeský husiti. Títo bojovníci verili, že zanikne nespravodlivá spoločnosť. Mali zaniknúť všetky dane i poplatky vrchnosti a všetci si mali byť bez ohľadu na svoj pôvod rovný. Zásoby potravín, odevov, a peňazí boli za vlády revolučnej chudoby spoločným majetkom. Na čele táborského vojska stál chudobný zemám Ján Žižka z Trocnova. Používal rozmanitú bojovú taktiku vždy podľa určitých okolností. V otvorenom poli chránil svoje oddieli vozovou hradbou. Vozy používal i pri útoku. Jeho vojsko tvorilo ľahké delostrelectvo a pechota, ktorá bola veľmi pohyblivá. Na výzvu Želivského sa zhromaždili husitské vojská pod jednotným velením Jána Žižku na pomoc Prahe. Velenie husitských vojsk zostavilo stručný program obsiahnutý v štyroch pražských artikuloch (článkoch). 1/ aby sa slovo božie slobodne hlásalo
2/aby sa sviatosť oltárna prijímala pod oboma spôsobmi ( rovnosť laika i kňaza)
3/ aby prestalo svetské panstvo cirkvi ( zobrať cirkevný majetok)
4/ aby ťažké hriechy svetská moc trestala
Spojené husitské vojská porazili prvú križiacku výpravu 1420 na Vítkove v Prahe. Krížiaci zanechali obliehanie Prahy a opustili aj Čechy. Po vyhnaní križiakov si začala meštiacka strana upevňovať svoje postavenie na úkor mestskej chudoby. Na čele vojsk radikálnej meštiackej strany stál od roku 1421 Ján Žižka, ktorý porazil druhú križiacku výpravu pri Žatci a neskôr pri Havlíčkovom Brode. Bohatí pražskí mešťania sa obávali revolučnej mestskej chudoby, preto v marci 1422 zákerne zavraždili vodcu pražskej chudoby Jána Želiv-ského. Na jar 1424 porazil Žižka v bitke pri Malešove vojská Pražanov a panskej jednoty (kališnícka a katolícka šľachta).
Po Žižkovej smrti (1424) velenie husitských vojsk prevzal kňaz Pokop Holý. Husitské vojská („sirotkovia") pod jeho vedením porazili v r. 1426 tretiu križiacku výpravu v bitke pri Ústí nad Labem. V roku 1427 utrpela porážku štvrtá križiacka výprava v bitke pri Tachove.

Prokop Holý, zvaný aj Veľký, zmenil doterajšiu taktiku obrany a prešiel k útočnej vojne do susedných krajín (spanilé jazdy).
V polovici roku 1431 zorganizoval pápež a kráľ Žigmund piatu križiacku výpravu. Asi stotisícová žoldnierska armáda pri Domažliciach sa rozutekala za zvukov piesne husitov „Kdož jsou boží bojovníci".
Po domažlickom víťazstve sa začali vyostrovať staré spory medzi radikálnym krídlom a bohatým pražským meštianstvom. Túto situáciu chcel využiť pápež a kráľ Žigmund. V roku 1431 zvolali do Bazileja cirkevný koncil a pozvali naň aj zástupcov husitov. Cirkev bola ochotná uznať v Čechách prijímanie pod obidvoma spôsobmi, ale žiadala rozpustiť husitské vojská. Radikálna strana na čele s Prokopom Holým trvala na uznaní štyroch pražských artikul, a preto nakoniec rokovania opustila. Umiernení Pražania však ponúknutú dohodu prijali.
Husitstvo sa zrodilo ako hnutie reagujúce na všeobecnú krízu v spoločnosti. Stotožnila sa s ním väčšina českej spoločnosti. Urýchlilo vývoj smerom k stavovskému štátu a zároveň predznamenalo nástup veľkých
európskych reformačných hnutí. Ohlas husitského hnutia na Slovensku. Na Slovensku husitské revolučné hnutie nedosiahlo taký rozmach ako v Čechách. Väčší ohlas získalo husitstvo medzi chudobou v niektorých mestách, menej však preniklo medzi poddaných. Prvými šíriteľmi husitského hnutia na Slovensku boli slovenskí študenti, ktorí študovali na pražskej univerzite. Husitstvo sa najviac šírilo do západoslovenskej oblasti. Tu uhorský kráľ Žigmund sústreďoval križiacke vojsko proti husitským Čechám. Pomoc mu poskytlo duchovenstvo a uhorskí magnáti.
V roku 1428 husiti zorganizovali výpravu na Slovensku, počas ktorej sa chceli zmocniť Bratislavy. V nasledujúcich rokoch útoky husitov smerovali proti bohatým slovenským obchodným a banským mestám, ktoré finančne podporovali kráľa Žigmunda. Značný vplyv na slovenský ľud mali husitské posádky, ktoré sa usadili na Slovensku počas výprav v rokoch 1431-1433 na hradoch (Likava, Holíč, Topoľčany) i v opevnených mestách (Trnava, Žilina). Tieto posádky sa udržali na Slovensku len do lipanskej bitky.
Uhorskí feudáli stúpencov husitstva prenasledovali, väznili a konfiškovali im majetky. Týmito opatreniami zamedzili na Slovensku rozvoj silnejšieho protifeudálneho hnutia. Počas bojov o uhorský trón medzi dynastiou Jagellovcov a Habsburgovcov prišiel na Slovensko ako obhajca habsburských záujmov Ján Jiskra z Brandýsa. Do svojho žoldnierskeho vojska naverboval českých, že manov i bývalých radikálnych husitov. S týmto vojskom Jiskra ovládol skoro na dvadsať rokov takmer celé Slovensko. Radikálne skupiny vojska sa odtrhli od Jiskrovho velenia.

Do ich čela sa postavil bývalý Jiskrov kapitán Peter Axamit z Košová. Nazývali sa bratríkmi podľa vzájomného oslovovania sa „brat". Bratrícke hnutie v mnohom nadväzovalo na tradície Tábora. Bratrícke skupiny žili v opevnených poľných táboroch. Ohrozovali bohaté kláštory, fary, patriciát i mocných feudálov.
V polovici 15. storočia bratrícke hnutie na Slovensku vrcholilo. Bratríci žili v 36 poľných táboroch. Po smrti Petra Axamita (1458) začalo bratrícke hnutie upadať. Posledný bratrícky tábor vo Veľkých Kostoľanoch dobyl uhorský kráľ Matej Korvín až v roku 1467.

3 Konflikty 20 a 21 storočia

3.1 Vojny na Blízkom východe
Niekto mi možno bude oponovať že tento problém nezapadá pod náboženské
konflikty a že tieto vojny súvisia iba s ropným bohatstvom na blízkom východe .Ja si však myslím že to súvisí z rozšírením islamu v tejto oblasti a tiež zlým umiestnením Izraelu-židovského štátu ktorý je situovaní medzi 5 krajinami v ktorých ma vätsinový podiel výbojný islam .Napomáha im aj fanatizovanie respektíve islamsky fundamentalizmus a taktiež jihad tzv. sveta vojna ktorú niektorý fanatici vysvetľujú tak aby to opodstatňovalo ich výbojne útoky voči nemoslimským štátom. 3.1.1Nevyhlásená vojna
Vojenské a policajné akcie mandátnej vlády proti židovskému obyvateľstvu v období od roku 1947 do 15. mája 1948 vyvolali neopísateľný zmätok a neznesiteľne strpčovali život civilnému obyvateľstvu. Mandátna vláda oficiálne argumentovala nutnosť zakročiť proti organizovanému ilegálnemu prisťahovalectvu a proti teroristickým akciám organizácií ICL (radikálne pravicová Národná vojenská organizácia – Irgun Cvai Leumi) a LECHI – pravicová ultraradikálna organizácia – Bojovníci za slobodu Izraelu (Sternova skupina – podľa vodcu). Proti týmto dvom organizáciám musela dokonca zakročiť sionistická ozbrojená organizácia Haganah. Brutálna akcia mandátnej polície a britskej armády sa javili mnohým Angličanom ako zavrhnutiahodné. Organizácia Haganah tvorilo viac ako 15 000 mužov, ktorí absolvovali vojenský výcvik. Ich elitné úderné oddiely sa nazývali Palmach. Palmach mal 3 000 mužov v štyroch práporoch, ktorí boli za druhej svetovej vojny vycvičení britskými inštruktormi. Židovské úderné oddiely sa zúčastnili niekoľkých náročných výsadkových operácií v Sýrii a Libanone proti tej časti francúzskej armády, ktorá bola súčasťou režimu so sídlom vo Vichy.
Reakciou palestínskych Arabov na revolúciu OSN z 30. novembra 1947 boli búrlivé demonštrácie. V Jeruzaleme prerástli demonštrácie do ozbrojených útokov proti židovským domom a obchodom.

Nevyhlásená vojna zúrila zvlášť prudko v Haife, Jaffe i v ďalších mestách. Boli ostreľované židovské osady, autobusy a nákladné automobily, pričom zahynulo mnoho nevinných civilistov, medzi nimi i ženy a deti. Tou istou mincou splácala ICL Arabom. Bola to tragická reťaz teroristických akcií podnikaných z dvoch strán. Mandátna vláda vzhľadom ku svojmu zamietavému stanovisku k plánu na delenie Palestíny nezasahovala. Keď však niekde zasiahla, tak len preto, aby ešte viac rozdúchavala vzájomné nepriateľstvo.
Pokiaľ ide o postoj Ligy arabských štátov k udalostiam v Palestíne neexistovalo jednotné stanovisko, lebo rozdiely medzi cieľmi jednotlivých arabských štátov boli značné. Za týchto okolností uzavrel zajordánsky kráľ Abdulláh na jeseň roku 1947 tajnú dohodu s Britmi o obsadení arabskej časti Palestíny. Plánoval tiež obsadenie Haify, pričom počítal s nasadením Arabskej légie. Abdulláh sa tiež vážne zaoberal plánom na vytvorenie „Veľkej Sýrie“, čím sa dostal do rozporu so saudskoarabským kráľom Saúdom, s jeruzalemským muftim a so sýrskym ministerským predsedom.
Krátko po vyhlásení uznesení OSN o rozdelení Palestíny sa sformovala arabská ozbrojená jednotka pod vedením Kawukdžího, ktorý za druhej svetovej vojny zastával vedúce miesto v propagandistickom aparáte hitlerovského Nemecka. Po vojne sa vrátil do Sýrie. Kawukdží (anglický prepis mena al-Qawugji) bol podporovaný arabskými a podľa všetkého aj britskými reakčnými kruhmi. Vpadol so svojim žoldnierskym vojskom, ktoré sa honosne nazvalo „Oslobodenecká armáda“ a v ktorom slúžili i bývalí príslušníci SS a iní muži s fašistickou minulosťou, do severnej a strednej časti Palestíny.
V decembri 1947 skrachovali pokusy arabských oddielov dobyť židovské osady Kfar Ecion (juhozápadné od Jeruzalema), Tirat Cvi (južne od Genezaretského jazera) a Kfar Szold (v severnej časti Galileje pri sýrskych hraniciach).
V januári 1948 boli odrazené útoky Kawukdžího vojska v severnej Palestíne a zmarené akcie Moslimských bratov, ktorí útočili z Egypta na Hebron a Betlehem. Britský zámer sústrediť armádu pred odchodom z Palestíny na niekoľkých strategických miestach a predať moc tej strane, ktorá by v určitej oblasti mala prevahu, celý konflikt len vyhrotil. V mnohých prípadoch boli napríklad dobre opevnené britské policajné stanice na území budúceho židovského štátu predané arabským bojovým jednotkám. Dobytie týchto staníc si potom vyžiadalo značné straty na životoch.
Dňa 5. marca vypracovalo veliteľstvo 6.

Britskej výsadkovej divízie tajnú správu nazvanú Ingelligence Summary No 68, ktorá obsahovala presné informácie o chystanej arabskej invázii do Palestíny .Vzhľadom ku stále častejším vojenským stretnutiam začala organizácia Haganah zriaďovať výcvikový tábor v Natanii (severne od Tel Avivu). Teroristické akcie ako vraždy a pumové atentáty v arabských kaviarňach a reštauráciách, prevedené ICL, pochopiteľne iba stupňovali nepriateľstvo, chaos a strach.
V apríli zaútočil Kawukdží s niekoľkotisícovým vojskom na židovské osady Mišmar Haemek (juhovýchodne od Haify) a Ramat Jochanan (východne od Haify) – a neuspel. Vrchné veliteľstvo Haganah vydalo vzápätí rozkaz získať kontrolu nad všetkými oblasťami, ktoré mali patriť k budúcemu židovskému štátu. Veľký dôraz bol tiež kladený na zabezpečenie dopravy. 2.apríla 1948 sa pokúsila Haganah preraziť cestu do obliehaného Jeruzalema, ktorého židovská časť bola obkľúčená arabskými jednotkami, a tak bolo znemožnené zasahovanie obyvateľstva. Do mesta sa dostal len jeden konvoj.
Dňa 9. apríla v ranných hodinách pochodovali oddiely ICL smerom na arabskú dedinu Dejr Jasín (západne od Jeruzalema). Ako neskôr prehlásili vojenskí činitelia Haganah, akcie proti tejto dedine boli z vojenského hľadiska bezcenné a pre obranu Jeruzalema bezvýznamné. Muži, ženy i deti osady boli vyvraždení guľometmi, samopalmi a ručnými granátmi, i keď nemožno presne stanoviť počet obetí, možno ich odhadnúť na 250 osôb. Tento masaker bol ostro odsúdený Židovskou agentúrou a židovskou verejnosťou vôbec.
Židovským teroristickým skupinám šlo o to, prinútiť arabské obyvateľstvo, aby prepadlo panike a navždy opustilo svoje domovy, a tak uvoľnilo „životný priestor“ židovským osadníkom. Velitelia Haganah prehlásili, že ozbrojená organizácia ICL pri väčších vojenských akciách neuspela. Nezdarené vojenské operácie ICL napríklad v Jaffe alebo Jeruzalemu musela dokončiť Haganah. V deň 13. apríla 1948 došlo ku krvavej odplate za Dejr Jasín. Kolónu lekárov a ošetrovateľov prepadli Arabi a sedem hodín ostreľovali automobily, až z nich ostali len trosky. Mandátne úrady bezbranným ľuďom neposkytli pomoc a nedovolili skupine Haganah zasiahnuť. Sedemdesiatsedem lekárov a ošetrovateliek bolo usmrtených, dvadsať ich vyviazlo s ťažkými zraneniami. Dňa 16. apríla sa v Bejrúte Arabská liga uzniesla podniknúť inváziu do Palestíny a zabrániť založenie Židovského štátu. 18. apríla opustilo britské vojsko mesto Tiberias u Genezaretského jazera a to potom obsadila Haganah. 21. apríla začala Haganah dobývať arabskú štvrť Haify. Akciu uľahčil britský veliteľ Haify generál Stockwell, ktorý Haganah naznačil, že sa britské vojsko stiahne do prístavu a do boja Židov a Arabov nebude zasahovať.

Asi si predstavoval, že mesto dobyje Kawukdží so svojím vojskom, ktoré tiahlo na Haifu. Výsledok štyridsaťosemhodinových bojov však dopadol úplne opačne, za čo bol generál Stockwell okamžite odvolaný. Pri bojoch v Haife židovský teroristi plienili arabské obydlia a dopúšťali sa na obyvateľstve neslýchaných ukrutností. Tieto činy nesmierne uškodili boju rodiaceho sa štátu za jeho samostatnosť. Po dobytí arabských miest a mestských štvrtí boli Arabi, ktorí nestačili utiecť, zavretí na dlhšiu dobu do ghett. Dňa 25. apríla bol v hlavnom meste Ammáne v Zajordánsku ustanovený vojenský koordinačný orgán Arabskej ligy a 28. apríla vyhlásilo Zajordánsko Židom vojnu – v dobrej viere, že ich Arabská légia porazí čo nevidieť a že tým pádom nebude nutné zakladať židovský štát. Vzhľadom ku vzťahom Zajordánska k Veľkej Británii sa jej toto vyhlásenie vojny priamo dotklo. Britský minister zahraničných vecí však odmietol zasiahnuť. Sýrska a libanonská armáda prepadli ešte pred ukončením britského mandátu židovské osady v Galilei, rovnako tak egyptská armáda prekročila palestínske hranice a postupovala v dvoch prúdoch do vnútrozemia.
Dňa 13. mája dobyla Arabská légia osadu Kfar Ecion, ktorá kryla jednu v prístupových ciest do Jeruzalema. Všetci obránci padli.
14. mája sa rozpútali boje proti útočiacej Arabskej légii v Jeruzaleme. 15. mája, kedy už bol vyhlásený štát Izrael, sa Arabská légia dohodla na vytvorení jednotného vrchného velenia s ostatnými arabskými armádami. Formálne bol vrchným veliteľom zajordánsky kráľ, rozpory medzi arabskými štátmi však trvali ďalej. V rovnaký deň končil po tridsiatich rokoch britský mandát nad Palestínou. 3.1.2 Prvá vojna po vzniku Štátu Izrael
Nemožno pochybovať o tom, že vojna vlastne vypukla ešte pred vyhlásením Štátu Izrael. Do boja vyslali invázne armády tieto štáty:Zajordánsko. Kráľ Abdulláh počítal s tým, že zaberie celý Jeruzalem a samozrejme minimálne všetky oblasti západne od Jordánu, ktorý mali podľa OSN tvoriť samostatný arabský štát. S ohľadom na svoje skoršie tajné jednanie so sionistickými vodcami asi nebol zásadne proti zriadeniu židovského štátu a údajne chcel rešpektovať medzinárodný štatút Jeruzalema. Britskými dôstojníkmi zriadená a výborne vyzbrojená Arabská légia čítala 6 000 mužov.
Egypt. Vtedajší kráľ Fárúk I. nechoval voči Abdulláhovi žiadne priateľské úmysly. Sám chcel obsadiť čo najväčšie územie Izraelu, zvlášť jeho južnú časť (Negev) a pokiaľ možno i severnejšie oblasti s Tel Avivom. Egyptská armáda mala k dispozícii i britské lietadlá.

Invázne vojsko malo cez 5 000 mužov, vrátane dobrovoľníkov zo Sudánu, Líbie, Tuniska a Maroka. Podľa hlásenia francúzskej tajnej služby, ktoré v roku 1948 obdržal generálny tajomník OSN Trygve Lie, prepustili britské úrady niekoľko tisíc nemeckých vojnových zajatcov zo zajateckých táborov v Egypte a vyzbrojili ich pre boj proti Izraelu.
Sýria. Jej armáda mala okolo 8 000 mužov. Jej cieľom bolo zabrať Galileu. Mala však značné výhrady proti Abdulláhovi, ktorý mal v úmysle spojiť sa s Irakom a pripojiť potom k Zajordánsku a Sýrii.
Irak. Iracká armáda bola vyzbrojená Veľkou Britániou a v počte 3 000 mužov. Vo svojom arzenáli mala i 100 lietadiel.
Libanon. K dispozícii bolo 2 000 vojakov. Alo viac sa počítalo s pomocou libanonských prístavov pre zásobovanie inváznych armád.
Saudská Arábia. Kráľ Abd al-Azíz Ibn Saúd bol odporcom zajordánskeho kráľa Abdulláha, ktorého otca – Husajna ibn Alího – vyhnal v roku 1924 Mekky. Invázie sa zúčastnilo len niekoľko stoviek dobrovoľníkov. Ďalej bolo treba počítať ešte s týmito ozbrojenými silami: Kawukdžího „Oslobodenecká armáda“ početne vzrástla a namiesto 2 000 mužov v januári 1948 mala už vo februári 5 000 – 8 000 mužov. Prírastok tvorili najmä dobrovoľníci zo Sýrie. Existujú vierohodné dôkazy, že v Kawukdžího armáde bojovali bývalí dôstojníci SS. Neľahké je odhadnúť počet palestínskych Arabov, ktorí už veľa rokov vehementne bojovali proti Židom.Útočiace vojská boli vcelku dobre vyzbrojené, problémy však spôsobovala nedostatočná koordinovanosť vojenských operácií, lebo medzi arabskými štátmi vládla nejednotnosť. Naproti tomu Židi mali jednotné velenie. Teoreticky mala izraelská armáda 80 tisíc mužov, v skutočnosti bolo po vyhlásení izraelského štátu mobilizovaných len okolo 50 tisíc mužov. Jadro armády tvorili osvedčené oddiely Palmachu, zbytok potom vojaci, ktorých výcvik bol slabý. Problém v izraelskej armáde predstavoval i katastrofálny nedostatok zbraní všetkého druhu, najmä chýbali ťažké zbrane a letectvo. Ťažko povedať, na ktorých úsekoch izraelských frontov hrozilo spočiatku väčšie nebezpečenstvo. Už 15. mája napadli egyptské lietadlá Tel Aviv. Cez pôvodné úvahy nezúčastniť sa otvorenia invázie a len podporovať všetkými prostriedkami bojujúcich palestínskych Arabov útočili najmä egyptská , zajordánska, sýrska a iracká armáda súčasne v rôznych častiach zeme. Mali bezosporu výhodu útočníka – mohli si zvoliť miesto a čas útočných operácií.
Egyptská armáda rýchlo postupovala v dvoch prúdoch.

Jedna kolóna smerovala pozdĺž pobrežia cez mesto Ghazu na Tel Aviv a druhá chcela cez mestá Beer Ševu a Hebron dosiahnuť Jeruzalem. Egyptský odstup bol spočiatku úspešný. Egyptský kráľ mal v úmysle zhatať plány svojho odporcu, zajordánskeho kráľa Abdulláha, na obsadenie celej Palestíny.
Severne od Gazy zadržiavalo 120 obyvateľov kibucu Jad Mordechaj a 25 vojakov Palmachu po dobu šiestich dní nápor niekoľko tisíc mužov egyptskej pechoty, ktorí nepretržite útočili za podpory delostrelectva a tankov. Tiež ďalšia osada na ceste do Tel Avivu, Nicanim, padla najskôr po silnom náporu nepriateľa. Časť oddielu oboch egyptských armádnych zborov sa pri arabskej osade Faludža (približne 50 km južne od Tel Avivu ) zlúčila, a tak odrezala židovské osady v severnej časti Negevu. Na ďalší postup bola egyptská armáda zadržaná len 35 km južne od Tel Avivu vďaka nasadeniu prvých bojových lietadiel.
Veľmi zložitá situácia bola i v Jeruzaleme. Pôvodný úmysel izraelskej armády zmocniť sa naraz celého Jeruzalema stroskotal. Arabská légia pevne držala Staré Mesto a nútila obrancu jeho židovskej časti sa vzdať. Jeruzalem bol obkľúčený a odrezaný od jedinej prístupovej cesty. V arabskej osade Latrun (20 km západne od Jeruzalema) bol prístup k mestu Arabskou légiou blokovaný. Okrem toho bolo prerušené vodovodné potrubie do Jeruzalema, a tak nebyť plných mestských podzemných cisterien, padla by židovská časť Jeruzalema už na začiatku vojny.
Vyhnúť sa vojenskej porážke v Jeruzaleme a hroziacemu spustošeniu židovskej časti mesta bolo možné len neuveriteľne rýchlym vybudovaním náhradnej cesty nesmierne obtiažnym terénom. Nakoniec sa to podarilo a ku kapitulácii židovskej časti Jeruzalema nedošlo. Možno, že by sa bývalo podarilo časť Starého Mesta i dobyť. Ministerský predseda Ben Gurion sa však usiloval o prijatie Štátu Izrael do Spojených národov a prihliadal tiež k tajným kontaktom so zajordánskym kráľom Abdulláhom. Tak sa fronty v Jeruzaleme stabilizovali.
Sýrska armáda najskôr obsadila osady Massadah a Šaar Hagolan, ktoré sa rozkladali asi 2 kilometre južne od Genezaretského jazera, ďalej útočila na sever od Genezaretského jazera a vytvorila predmostie západne od rieky Jordán pri osade Mišmar Hajarden (12 km severne od Genezaretského jazera).
Najmenšia účasť na bojových operáciách malo libanonské vojsko, ktoré obsadilo len osadu Malkjah v severnej Galileji Iracké vojsko útočilo v strednej časti Palestíny pri arabskom meste Tulkarmu smerom na mesto Netanijah a južnejšie smerom na Herzliju. Začiatkom júna už bolo isté, že Štát Izrael nebude jedným razom zničený. Rada bezpečnosti OSN nariadila, že 10.

júna bude po dobu 28 dní vládnuť prímerie, čo všetky bojujúce strany uvítali.
Na pôde Spojených národov prebehlo koncom mája 1948 jednanie, ako ukončiť vojnu medzi arabskými štátmi a Izraelom. Hlavný sprostredkovateľ OSN v Palestíne Folke Bernadottae, ktorý bol do tejto funkcie menovaný Valným zhromaždením 14. mája toho roku, predniesol návrh, ktorý sledoval britské záujmy a neuspokojil ani Židov, ani Arabov. Nakoniec bol prijatý návrh na prímerie, ktorého hodlali obe strany využiť k prípravám na pokračovanie vo vojne, lebo doterajší priebeh vojenských operácií nesplnil politické zámery ani jednej z bojujúcich strán. Jednota izraelskej armády, ktorá vznikla z vojenskej organizácie Haganah, bola ohrozená vyčíňaním pravicovej vojenskej organizácie ICL. Došlo k bojom medzi ICL a Haganah a 22. júna bola loď s posilami a zbraňami pre ICL zničená.
Dňa 27. júna 1948 bola oficiálne ustanovená izraelská armáda s názvom Armáda k obrane Izraelu (CAHAL). Po ukončení prvého prímeria realizovala izraelská armáda celú radu úspešných operácií. CAHAL sa podarilo obsadiť takmer celú Galileu, vrátane Nazaretu a medzinárodné letisko Lyddy pri Tel Avive. Bol však odrazený útok na pozície sýrskej armády pri Genezaretskom jazere a tiež útok na egyptské pozície pri meste Negev. Izrael postupne preberal iniciatívu, a preto arabské krajiny požiadali Radu bezpečnosti OSN o prímerie bez obmedzení, ktoré vstúpilo do platnosti 18. júna 1948. Sprostredkovaním mieru OSN poverila Folke Bernadotteho. Jeho vyjednávanie však mier neprinieslo, naopak 17. septembra 1948 bol zavraždený. Izraelská armáda sa medzičasom rozrástla na 100 000 mužov. V decembri izraelské vojsko odpovedalo na útoky egyptskej armády, čím zaniklo prímerie. Beer Ševu bolo bránou k Negevu a po jeho obsadení, Izraelčania 28. decembra zahájili pochod na juhozápad. Proti ofenzíva sa vydarila, egyptská armáda bola zatlačená až za hranice. Izrael však postupoval ďalej a obsadil aj mesto Abú-Aidžila s dôležitým vojenským letiskom. Ďalší postup, ako aj dobývanie mesta al-Ariš, boli po ultimátach USA a Veľkej Británie zastavené a Izrael opustil egyptské územie. 7. januára 1949 bolo podpísané prímerie medzi Izraelom a Egyptom. Na severe Palestíny Izrael obsadil v októbri 1948 Galileu a úzky pás Libanonu. Plán Zajordánska, obsadiť juh Negevu s pomocou armády Veľkej Británie stroskotal na urýchlenom postupe izraelských jednotiek a následnom obsadení časti pobrežia Červeného mora.Dňa 24. februára 1949 bolo po dlhších jednaniach podpísané v meste Rhodos na Cypre prímerie s Egyptom a bola umožnená evakuácia obkľúčenej egyptskej armády. S Libanonom bolo prímerie uzavreté 23. marca a so Zajordánskom 3.apríla.

Za koniec prvej vojny možno však považovať až podpísanie prímeria medzi Sýriou a Izraelom 20. júla 1949. 3.1.3 Suezská vojna
V júli 1956 oznámil egyptský prezident Násir rozhodnutie vlády Egyptskej republiky znárodniť Spoločnosť Suezského prístavu. Toto rozhodnutie bolo však v rozpore so záujmami západných veľmocí, preto už 24. októbra 1956 došlo v Sévres medzi Izraelom a Francúzskom k podpisu dohody o spoločnej protiegyptskej akcii. Francúzsky postoj bol podporený aj egyptskou pomocou alžírskemu národne oslobodzovaciemu boju. V noci na 30. októbra izraelskí parašutisti obsadili priesmyk Mitla na Sinaji a tiež vyústenie prieplavu do Suezského zálivu. Do pohybu sa dali aj tri oddiely izraelskej armády, no, zrejme podľa predbežnej dohody s Britmi a Francúzmi, zastavili sa 16 km východne od Suezského prieplavu a čakali na ultimátum. Ultimátum vyzývalo aj agresora aj obeť agresie, aby do dvanásť hodín zastavili vojenské akcie a stiahli svoje vojenské oddiely do vzdialenosti desiatich míľ od prieplavu. V prípade nesplnenia hrozili vojenskou intervenciou. Egypt podmienky odmietol. Po vypršaní ultimáta začali britské a francúzske lietadlá bombardovať egyptské letiská na severe krajiny. Egypťania potopením 47 lodí zablokovali Suezský prieplav. Nasledovali mohutné nálety zo strany agresora na mestá Káhira, Alexandria a Ismáilia pri ktorých zahynulo množstvo civilného obyvateľstva. Kvôli týmto udalostiam sa 1. novembra stretlo mimoriadne zvolané Valné zhromaždenie OSN, ktoré vo svojich vyhláseniach vyzývalo k ukončeniu tohto konfliktu. Všetky prijaté rezolúcie však zostali zo strany Francúzov a Britov nepovšimnuté. Naopak, 5. novembra sa spojené sily Francúzska a Veľkej Británie vylodili v Port Saide a začali okupovať pásmo Suezského prieplavu. Odozvou na túto akciu bolo ešte toho dňa odoslané posolstvo SSSR predsedom vlád Francúzska, Veľkej Británie a Izraelu, v ktorom boli tieto krajiny vyzvané na zastavenie agresie. Následne boli prijatá výzva OSN k zastaveniu bojov. OSN vyslala svoje jednotky UNEF, aby dohliadli na stihnutie britských, francúzskych a izraelských vojsk. Od roku 1956 patril Suezský prieplav Egyptskej republike. Jednania o zákonných náhradách akcionárom a držiteľom základných podielov znárodnenej Spoločnosti sa pretiahli do roku 1959. Krach anglo-francúzsko-izraelskej agresie bol väčšinou hodnotený ako dôkaz, že priama vojenská intervencia nemôže v súčasnej dobe priniesť žiadaný efekt. Je treba dodať, že v OSN sa ani jeden delegát nepostavil na stranu Veľkej Británie, Francúzska a Izraelu.

Táto vojna otriasla postavením Francúzska a Veľkej Británie ako veľmocí. 3.1.4 Izrael medzi dvoma vojnami
Vývoj po ukončení sinajskej vojny až do vypuknutia tzv. šesťdennej vojny prebiehal dosť rozporuplne. V Izraeli pribúdalo mnoho židov z krajín okolo Stredozemného mora i zo vzdialenejších arabských štátov. Postoj týchto nových občanov Izraela voči Arabom bol často na základe ich predchádzajúcej diskriminácie v arabských krajinách veľmi nepriateľský. Prijímať ďalších prisťahovalcov vyžadovalo zakladať nové osady. Štát Izrael začal v roku 1956 plánovať veľkolepú a nákladnú zavlažovaciu akciu. Po jej ukončení začala voda zo severu tiecť pomocou dômyselného systému čerpacích staníc na juh. Arabské susedné štáty však videli v odvádzaní vody z Jordánu a z Jarmuku ako neoprávnené odoberanie vody, jedného z najcennejších zdrojov života na Blízkom východe. Izraelské hospodárstvo v druhej polovici 50. rokov a v prvej polovici 60. rokov zaznamenalo prudký vzostup. Priemyselná výroba sa ročne zvyšovala približne o 13 percent.
V roku 1965 však konjunktúra skončila a poklesol i počet prisťahovalcov. Snahy znížiť rastúcu infláciu ( v roku 1962 bola izraelská libra znovu devalvovaná o 60 percent) priniesli len krátkodobý pokles inflácie. Nakoniec došlo k hospodárskej depresii. Objem investícií sa zmenšil, vzrástol počet nezamestnaných a počet vysťahovalcov z Izraela sa zvyšoval.
V zahraničnej politike Izraela bol vývoj v 60. rokoch poznamenaný stále sa zvyšujúcim napätím medzi ním a susednými štátmi, hlavane so Sýriou, Egyptom, ale i s Jordánskom. Po vytvorení Zjednotenej arabskej republiky (ZAR) spojením Egypta, Sýrie a Jemenu napätie medzi Izraelom a týmto novým štátnym útvarom vzrástlo. ZAR sa rozpadla už v roku 1958, ale Egypt si tento názov ponechal do roku 1971. V máji a v júni 1964 sa zišli zástupcovia arabských štátov v arabskej časti Jeruzalemu. Výsledkom ich jednania bolo založenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) s jej vojenskou zložkou – Palestínskou oslobodeneckou armádou. OOP v roku 1964 vyhlásila Národnú chartu, ktorej text bol o štyri roky v Káhire upravený a rozšírený. V charte sa uvádzalo, že palestínski Arabi sú neoddeliteľná súčasť arabského národa a že majú legitímne právo na svoju domovinu. Židia, ktorí sú palestínskeho pôvodu, alebo ktorí trvalo žijú v Palestíne, sú považovaní za Palestíncov. Rozdelenie Palestíny a zriadenie štátu Izrael boli prehlásené za neplatné.

Judaizmus, podľa tejto charty, sa vraj môže stotožňovať len s náboženským presvedčením Židov, čo znamená, že Židov na celom svete nemožno považovať za jednotný národ. Ozbrojený boj je jediná cesta k oslobodeniu Palestíny a akcie ozbrojených skupín tvoria jadro ľudovej palestínskej osobodeneckej vojny. Národnú chartu možno považovať za vyhlásenie vojny Izraelu. 3.1.5 Šesťdenná vojna
Tejto vojne predchádzala prestrelka medzi sýrskou a izraelskou armádou dňa 7. apríla 1967, pri tejto akcii Izrael ostreľoval pohraničné pozície sýrskej armády a letectvo bombardovalo Damask. Ako odpoveď na túto akciu Izraelu Egypt požiadal OSN o stiahnutie vojsk z priestoru línie egyptsko-izraelského prímeria. K čomu došlo dňa 18. mája 1967. Následne Egypt uviedol svoje ozbrojené sily na Sinajskom polostrove do stavu bojovej pohotovosti. Egyptské vojsko zablokovalo a obsadilo pobrežné osady na južnom cípe Sinajského polostrova a ZAR vyhlásila blokádu Akabského zálivu a Tiranskej úžiny pre izraelské lode a lode so strategickým materiálom pre Izrael. Na toto reagovalo USA úvahami o násilnom otvorení tejto významnej námornej cesty, hoci aj pomocou 6. Americkej námornej flotily s 25 000 mužmi, ktorí boli uvedení do bojovej pohotovosti. 5. júna 1967 o 7,45 hod. začal útok izraelského letectva, ktorého cieľom bolo zničiť letiská v africkej časti Egypta, čo sa v priebehu 3 hodín podarilo na 50 percent. O 11,00 hod. obdržalo izraelské letectvo rozkaz podporiť pozemné vojsko pri jeho postupe na Sinajskom polostrove. O úspechoch izraelského letectva hovorí zničenie 400 egyptských a jordánskych lietadiel a 20 radarov, pri minimálnych stratách (19 lietadiel). Nasledujúci deň podniklo izraelské letectvo ďalšie útoky na pozemné ciele v Sýrii, Jordánsku a napadlo pochodujúcu irackú divíziu. Na Sinaji boli bombardované najmä hlavné cestné a železničné trasy, vedúce až k Suezskému prieplavu a rôzne egyptské jednotky. Letectvo podporilo tankovú ofenzívu pri Džaníne v Jordánsku. Na sýrskom fronte bolo zničené sýrske delostrelectvo a zabránilo sa prísunu posíl. Tretí deň bol dňom masového ničenia egyptských tankov a pechoty izraelským letectvom a pomocou napalmu. V tento deň neboli bombardované civilné objekty. V Jordánsku boli boje prakticky rozhodnuté v prospech izraelskej armády. Ani ďalšie dni izraelské útoky nepoľavili, izraelské tanky obsadili Golanské výšiny a po zničení sýrskych tankových útvarov, s pomocou letectva, zabránili prísunu posíl. Izraelským výsadkárom sa podarilo zneškodniť egyptské delostrelectvo pri Umm Katefi a taktiež úspešne obsadili pevnosť Šarm aš-Šajch. Pri meste Port Said došlo k stretu egyptského a izraelského vojnového loďstva.

V severnej časti Sinaja si izraelské velenie prakticky zopakovalo útočné operácie z roku 1956. Koncom tretieho dňa dosiahlo izraelské vojsko Suezský prieplav. Strategicky významné časti Sinajského polostrova, pruhu okolo mesta Gazy a jordánskeho územia západne od rieky Jordán sa dostali pod kontrolu izraelskej armády. Libanon nezohral v bojoch žiadnu zvláštnu úlohu. Sýria, ktorú Izrael považoval za najväčšieho odporcu, nedosiahla úspechu ani pri ostreľovaní izraelských osád v severnej časti Galilei. Na druhej strane 8. Júna odmietla prijať rozhodnutie Rady bezpečnosti o zastavení paľby, pretože sa spoliehal na svoje pevnosti na Golanských výšinách. Až po ich dobytí zastavila Sýria paľbu. Ešte 7. júna dobyla izraelská armáda Staré Mesto v Jeruzaleme, kde sa nachádzala stará židovská štvrť, ktorá bola v roku 1948 celkom zničená jordánskou armádou. Izrael ako prvý prijal výzvu Rady bezpečnosti k zastaveniu paľby, druhé bolo Jordánsko, Egypt sa pripojil o 24 hodín neskôr, a to vo štvrtok 8. júna. Tým tzv. šesťdenná vojna skončila.
Izraelské obyvateľstvo žilo v presvedčení, že víťazstvo izraelskej armády raz a navždy odstráni hrozbu zničenia Štátu Izrael zo strany susedných arabských štátov. Izrael obsadil okrem Sinajského polostrova ešte pásmo severne a južne od mesta Gazy i toto mesto samotné, jordánske územie západne od rieky Jordán, vrátane jordánskej časti Jeruzalema, a k Sýrii patriace Golanské výšiny. Prekvapivo rýchle a zdanlivo definitívne vojenské víťazstvo v šesťdennej vojne vyvolalo v širokých masách izraelského obyvateľstvo nadšenie, ba priamo opojenie. Štát Izrael mal nepochybne obrovskú šancu vyhrať nielen túto vojnu, ale i nasledujúci mier. Bolo potrebné zmobilizovať všetky politický a diplomatické sily, politickú múdrosť a prezieravosť a ponúknuť arabským štátom mier pri stiahnutí izraelského vojska na pôvodné hranice pred zahájením šesťdennej vojny. K tomu však nedošlo

3.1.6 Yom Kippur
Najväčším židovským sviatkom je Yom Kippur- Deň zmierenia. Práve tento deň, 6. október 1973, si Egypt a Sýria vybrali na útok proti Izraelu. Napriek upozorneniam izraelskej výzvednej služby bol izraelský generálny štáb presvedčený, že ich krajine nič nehrozí. O 14 hod však egyptské oddiely prekročili Suezský prieplav a prelomili izraelskú obranu na okupovaných územiach. Tento útok bol podporený sýrskou ofenzívou na Golanských výšinách. Suezský prieplav prekročilo 5 egyptských divízií pomocou pontónových mostov. Následne prenikli aj cez pieskový val na brehu prieplavu.

Cestu cez tento val si urobili technikou splavovania, ktorá bolo niekoľko krát rýchlejšia ako prekopanie či odpálenie tohto valu. Deň predtým egyptskí žabí muži upchali kanály, ktorými sa do prieplavu v prípade potreby dalo napustiť množstvo oleja, následne zapáliť, čím by vznikla hradba z ohňa. Nasledovalo zničenie 29 z 30 opevnení línie Bar Lev. Protilietadlové rakety úspešne ničili útočiace izraelské letectvo. Na Golanských výšinách operovalo 5 sýrskych divízií o počte 1400 tankov. Tento útok bol takisto dobre pripravený a pomerne úspešný. Sila sýrskeho delostrelectva a letectva bola pre Izrael prekvapujúca. Izraelská mobilizácia však prebehla prekvapujúco rýchlo a plynulo. Muži boli vzhľadom na trvajúci sviatok doma či v synagógach a cesty boli prázdne. Netrpezlivý izraelský vojaci sa na frontu dopravili väčšinou vlastnými dopravnými prostriedkami, bolo len málo takých čo čakali na organizovaný odsun na front. Egyptská armáda 13. októbra prenikla 15 km hlboko na izraelské územie a podľa plánu sa tu mala zakopať a čakať na prímerie. Na žiadosť Sýrie sa však plán zmenil a Egypťania začali postupovať hlbšie do Izraelu. Ukázalo sa, že to bola osudová chyba. Nasledujúci deň o 14 hod sa na Sinaji odohrala najväčšia tanková bitka od bitky pri Kursku cez 2. Svetovú vojnu. Stretlo sa tu viac než 2000 tankov a vďaka modernejším tankom Izraelu utrpel Egypt veľkú porážku. Egyptské straty boli 220 tankov oproti 10 izraelským. Potom sa situácia na Sinaji zmenila a egyptská armáda bola zatlačená. 18. októbra sa izraelskému letectvu podarilo získať prevahu vo vzduchu. Tretia egyptská armáda bola obkľúčená a egyptské jednotky prekročili Suezský prieplav. Postupne okupovalo izraelské vojsko 1600km2 egyptského územia. Bolo zničených cez 1000 egyptských tankov a takmer celý protilietadlový komplex na Sueze.
Severný front sa tiež prudko zmenil a izraelská armáda prešla do protiútoku. Nepomohli už ani dve iracké a jedna jordánska divízia. Izraelu sa 22. októbra podarilo dobyť horu Hermon a tým prenikla na prístupovú cestu do Damasku. Izraelské letectvo bombardovalo množstvo cieľov vrátane Damasku. 22. októbra bola Sýria mútená so zastavením paľby. Týmto sa boje na sýrskom fronte skončili.
Na egyptskom fronte však boje pokračovali a preto 23. októbra OSN prijala rezolúciu, ktorá vyzývala bojujúce strany k zaujatiu pozícií z predchádzajúceho dňa. Bezpečnostné jednotky OSN boli poverené dohliadať na dodržiavanie tohto prímeria.

Tento dátum môžeme teda považovať za koniec vojny Yom Kippur.

3.1.7 Boj o Kuvajt
Najdôležitejšou udalosťou týkajúcou sa štátu Izrael bol vojenský konflikt, ktorý vypukol 17. januára 1991. Ako je známe 2. augusta 1990 Irak napadol Kuvajt a obsadil ho. I napriek opakovaným výzvam a rezolúciám Rady bezpečnosti OSN sa Irak odmietol z kuvajtského územia stiahnuť. Keď spojenecké vojska zahájili vojenské operácie proti Iraku, začali iracké rakety dopadať na Štát Izrael, hoci Izrael do vojny nevstúpil. Išlo však o to, že iracky prezident Saddám Husajn sa snažil zatiahnuť Izrael do vojny, aby prinútil nielen Arabov, ale i väčšinu moslimov sveta k tomu, aby vystupovali na obranu Iraku a zapojili sa do boja proti útočiacej spojeneckej armáde. Kuvajt bol však oslobodený, Irak fakticky porazený. Tým sa zmenila celá politická situácia na Blízkom východe. Hlavným iniciátorom mierových rokovaní medzi Izraelom a Palestínou bol americký prezident Bill Clinton. I napriek mnohým stretnutiam čelných predstaviteľov týchto štátov, arabsko-izraelský konflikt zostáva stále nedoriešený a predstavuje hrozbu ďalších ozbrojených konfliktov.
Ako som v predchádzajúcich kapitolách uvádzal, vojny nevyriešili nič, naopak vzájomné vzťahy sa nimi vyostrujú. 3.2 Útok na Ameriku.
Spojené štáty americké prežívajú najväčší teroristický útok v histórii. Dňa 11.septembra 2001 dve dopravné lietadla narazili do dvoch mrakodrapov svetového obchodného centra v New Yorku, čím sa títo budovy zrútili. V tom čase sa terčom ďalšieho útoku stal Pentagon v hlavnom meste Washingtone. Civilne lietadlo zdemolovalo časť budovy. Vtom čase explodovali nálože aj pred sídlom amerického konzulátu a pri ministerstve zahraničných veci. Do tejto akcie muselo byt nasadených okolo 100 teroristov.
Utorok sa stal pre a Ameriku doslova vojenským dňom. Prvé lietadlo narazilo do 110 poschodového mrakodrapu. Vrchné poschodia explodovali a okamžite s ocitli v plameňoch. O 18 minút neskôr do druhej budovy World Trade Center narazilo druhé lietadlo tipu boeing 767. To už Američania sledovali v priamom prenose. V Manhetene nastal chaos, prepukala panika. V budovách a v ich okolí zahynuli nevinný ľudia a spolu so záchrancami a požiarnikmi. V tom čase bola už v plameňoch aj časť pentagonu- centrum vojenskej moci USA.
V USA okamžite uzatvorili všetky letiska. Civilne lietadla dostali okamžitý príkaz pristať. Neďaleko Pittsburghu v tom čase havarovalo lietadlo typu boing 747, ktoré smerovalo z New Yorku do San francisca. Pravde podobne bolo tiež unesené teroristami a zostrelené vojenským letectvom. Nastal jeden z najhorších dní v histórii USA.

Mannheten zahalil prach, dym, bolo počuť krik a plač.
Američania boli naučení žiť v pokoji a v kľude a taká vec im ani vo sne nezišla na um. Dátumom 11.9.2001 sa všetko zmenilo, New York sa na chvíľu zastavil, život v ňom už nebude nikdy ako pred tým. Teroristi pokorili najvyššie miesta USA.
Faktom zostáva, že útok na USA bol dokonale zorganizovaný. Tento teroristický čin sa pripisuje saudskoarabskému milionárovi Úsama Bin Ladinovi.
V USA sa začala príprava na odvetu. A v Afganistane sa zvyšovalo napätie s blížiacou sa odvetou USA. Ľudia sa boja a utekajú z krajiny. Množstvo utečencov sa dostane do Európy a s tadiaľ sú deportovaný späť. Táto americká tragédia otriasla celým svetom. Americká verejnosť túžila po odvete za tento čin a žiada Taliban o vydanie Usáma Bin Lad

Záver
Ako som sa už zmienil problém konfliktov kvôli náboženstvám trápi obyvateľov planeti Zem už veľmi dlhú dobu. Riešiť tento problém sa počas 2000 rokov pokúšali mnohí,ktorým z rozličných dôvodov ekonomických, mocenských, humanitárnych alebo politických mal priniesť či už upevnenie moci , finančný, hospodársky efekt prípadne osobnú prestíž. Niektoré riešenia boli dosť drastické a zakladali sa na rasistických princípoch, patri sem napríklad Hitlerov holokaust,podľa ktorého Adolf Hitler ničil všetkých židov a Slovanov , taktiež ľudí o ktorých si Myslel že nepatria do jeho čistej rasy. tiež stalinizmus ktorý sa zakladal na ateizme a vylučoval všetky náboženstvá. Určité skupiny historických teoretikov tvrdia, že keby nebol vnikol islam takéto konflikty by neexistovali. Ja nechcem obhajovať islam , ale dovolím si tvrdiť, že islam nieje hlavný problém. Aj keď súhlasím s tvrdením že veľká časť konfliktov vznikla a vzniká kvôli islamu. Argumentujem prípadmi z minulosti, keď islam nehral žiadnu úlohu ako inkvizícia, ktorú spôsobila kresťanská cirkev. Tiež tým, že prvé konflikty kvôli náboženstvu vznikli ešte pred vznikom islamu. Náboženské konflikty sú určite dnes jeden z globálnych problémov ľudstva, ktorý zhoršuje spolunažívanie národov a negatívne ovplyvňuje život na zemi. Každý s týchto konfliktov bol iný , ale mali jedno spoločné. Všetky zapríčinila nejaká ideológia. Náboženstvo je určitá forma ideológie, ktorú sa snažia niektorý ľudia vnútiť iným, ktorej ľudia uverili natoľko , že boli schopný kvôli nej vraždiť zabíjať a vylučovať iných zo spoločnosti. Všetky boje medzi jednotlivými náboženstvami sa zakladali na agresívnej mocenskej vôle presadiť si a vnútiť iným svoj názor. Tieto konflikty mali za následok nielen ekonomicky a hospodársky , ale aj morálny úpadok ľudí.

Ja osobne si myslím že religiózny problém nie je možné v dohľadnej dobe vyriešiť a určite nie použitím vojenskej sily , ale bude treba zasadnúť za rokovacie stoly a vytvoriť nejaký kompromis s ktorým by boli všetky strany spokojné. Najťažší problém bude nájsť taký kompromis aby bol realistický , uskutočniteľní a spravodlivý a rovný ku všetkým.
Veľké úsilie v súčasnosti v tomto smere vyvíjajú rôzne medzinárodné a nadnárodné celosvetové spoločenstvá a organizácie , ktoré sa snažia sporové situácie riešiť mierovou cestou vytváraním priestoru na usporiadanie konfliktných stavov rokovaniami na neutrálnej pôde za pomoci nestranných pozorovateľov .

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Náboženské konflikty (seminárna práca)