1933 v Nemecku nacisti bojkotovali židovské obchody a založili prvý koncentračný tábor. V r. 1933 norimberské zákony zakázali uzatvárať manželstvo medzi Židmi a Nežidmi, vylúčili ich z vysokoškolských štúdií, z určitých zamestnaní, skonfiškovali im majetky, mali zakázaný prístup na verejné miesta. Museli nosiť žltú šesťcípu hviezdu s nápisom Žid (po nemecky Jude). Prenasledovanie Židov počas druhej svetovej vojny sa rozšírilo po celej Európe. V strednej Európe žili v getách, vo vyhradených štvrtiach. Od r. 1942 ich začali deportovať do vyhladzovacích táborov. Koncentračné tábory

Podľa nacistov Židia ohrozovali čistotu germáskej rasy, preto ich zbavili všetkých práv. V r. 1933 bol vybudovaný prvý koncentračný tábor v Dachau, kde väznili Židov a protivníkov režimu, najmä komunistov. Od r. 1941 zakladali vyhladzovacie tábory, kde deportovaných masovo vraždili. V r. 1942 nacistickí vodcovia sa rozhodli pristúpiť ku „konečnému riešeniu židovskej otázky“, to znamená ku genocíde (systematickej likvidácii) všetkých európskych Židov. Organizovali rozsiahle razie, ako napr. vo Varšave a v Paríži v lete 1942, aby zatkli židovské rodiny. Natlačených v nákladných vlakoch ich prevážali do vyhladzovacích táborov, kde ich čakala smrť v plynových komorách. Mŕtvoly spaľovali v kremačných peciach. V niektorých táboroch museli zdravý väzni vykonávať nútené práce :oblečení v pásikavých uniformách, s číslom vytetovaným na predlaktí, morení hladom sa museli podriaďovať šikanovaniu a mučeniu. Do koncentrákov deportovali aj odbojárov, Cigánov, Slovanov (Rusov a Poliakov) a homosexuálov. Vo všetkých táboroch smrti zahynulo vyše 5 miliónov Židov a 2 milióny ostatných väzňov.