Avšak takéto riešenie, spoliehajúce sa na vlastnú vnútornú disciplínu a výrazne odlišujúce nábožensko-cirkevný poriadok od štátneho, vôbec nebolo samozrejmosťou v rímskom svete, kde vládlo presvedčenie, že cisárskej vrchnosti patrí plné právo formovať náboženský život.
Cisár Teodózius Veľký v roku 380 ediktom Cunctos populos vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Už koncepcia štátu za cisára Konštantína po roku 313 sa niesla v podobnom duchu ako ju prezentoval pohanský Décius vzhľadom na rímske náboženstvo (s rozdielom, že za Konštantína išlo o kresťanstvo, ktoré dostalo slobodu): náboženstvo musí ostať nástrojom zachovania pokoja a štátnej jednoty. Svetská vrchnosť trestá teda nielen tých, čo prestupujú štátne zákony, ale aj tých, čo porušujú cirkevné nariadenia. Proti bludárom sa teda používajú nielen duchovné tresty, ale i : konfiškácia majetku, strata občianskych práv; smrťou trestali manichejcov a donatistov.
Cirkev sa však cez celú dobu staroveku úradne nestotožňovala s cisárskym zákonodarstvom, a v priaznivých i nepriaznivých časoch nezabúda rešpektovať svedomie a slobodu viery. Chce zostať pri vlastnej disciplíne, v ktorej najvyšším trestom stále ostáva vylúčenie zo spoločenstva; nechce použiť prostriedky, aké jej ponúka cisárske zákonodarstvo. Avšak pod vplyvom „privátnych“ autorít (spisovateľov, biskupov a i.) sa tento zdravý odstup začína výrazne zmenšovať a „kresťanstvo, ktoré cez storočia prenasledovania bojovalo o toleranciu, keď ju nakoniec získalo, ukázalo sa oveľa menej tolerantné než všetky iné pohanské náboženstvá na území rímskeho cisárstva.“ 1
Aj veľké osobnosti Cirkvi tej doby sa postupne začínajú dovolávať svetskej moci (čiže násilia), keď sa vyostrujú brutálne excesy spojené so schizmou donatistov v severnej Afrike. Sv. Augustín spočiatku očakával od štátnej moci len zaistenie bezpečnosti pre katolícke obyvateľstvo pred útokom donatistov, no onedlho prišiel k názoru, že schizma a heréza majú podliehať štátnemu súdnictvu ako každé kriminálne previnenie, pretože narúšajú spoločenský poriadok. No buďme presní: Augustín ostal do konca života odporcom akéhokoľvek donucovania pri obracaní pohanov, ale pripúšťal použiť ho proti heretikom (nepripúšťal však trest smrti a príliš kruté mučenie). Napísal: „Vskutku, nikto nemôže byť proti svojej vôli nútený prijať vieru. No všeobecne je zvykom, že zrada sa, pri rešpektovaní Božej spravodlivosti, alebo lepšie povedané Božieho milosrdenstva, očisťuje palicou utrpenia (nátlaku).. Hoci totiž nikto dokonale nekoná dobro, ktoré si sám nezvolil a slobodne nezamiloval, tak aspoň strach pred trestom zdržiava zlé túžby, aby neprekračovali hranice vyznačené rozumom.“2 Všeobecne prijatou náukou ku koncu kresťanského staroveku ostávajú pokyny sv. Jána Chryzostoma a sv.