Rino Fisichella, viceprezident Historicko-teologickej komisie pre Veľké jubileum 2000 vyhlásil: „Keď u katolíckej cirkvi existovala nejaká viny, bolo by správne, aby sme prosili o odpustenie, no formy eventuálneho Mea culpa by bolo treba starostlivo zvážiť.“ Prečo zvažovať vinu a odprosenie? Analogický príklad: Aká veľká je vina dievčaťa, ktoré je napadnuté a v snahe a panike brániť sa pred násilníkom ho nechtiac zabije ihlicou na pletenie? Cirkev na obranu viery a kresťanskej kultúry použila násilie – inkvizičné mučenie i trest smrti – prostriedky, ktoré božskej inštitúcii ťažko odpustiť.
Cirkev akoby sa toho dopustila v prenáhlaní, v panike, lebo upustila z výšky svojej božskej – ľudskej identity a znížila sa na úroveň svetskej inštitúcie a redukovala svoje možnosti len na prirodzené, osvojené od sveta.
Príčiny dekadencie vidia historici v zosvetáčtení kléru, v ľahostajnosti k povinnostiam svojho povolania, v duchu mamony, pôžitkárstva a nemravnosti natoľko, že inštitucionálna Cirkev budila odpor u ľudu, ktorý bol zaťažovaný bremenami v mene náboženstva a Krista. Laici nadšene prijímali Božie slovo, ale len keď ho hlásali kazatelia chudobní, najlepšie pustovníci, a nie rehoľníci z pompéznych kláštorov.. Aj prijímanie Eucharistie sa stalo veľmi zriedkavé.
V takejto situácii sa proti Cirkvi postavil existenčný sok – blud neomanichejcov – albigéncov; vtedy otáľať nebolo možné. Nedostatok viery a dôvery spôsobil paniku a uchýlenie sa k nepeknej obrane.
Ale Cirkev má prostriedky hodné božieho ľudu – moc Božiu, čoho svedectvom sú napr. ideové zápasy pápeža Jána Pavla II. s kontestujúcim Kűngom, Lefébvreom, Curanom, s teológiou oslobodenia, s komunizmom, liberálmi.. 5
Slovenský cirkevný historik V. Judák sa o inkvizícii zmieňuje: „Posudzovať činnosť inkvizície z pohľadu človeka 20. storočia je veľmi ťažké. Profesor Emil van Vekene roku 1983 vydal odvážne dielo Biblioteca inquisitionis, do ktorého zahrnul 4808 (!) spisov, dosiaľ vydaných o inkvizícii, ale riešenie problému ostáva stále otvorené.
Z hľadiska absolútneho, vo svetle večných zásad náboženstva – milosrdenstva a lásky – treba však stredovekú inkvizíciu odsúdiť ako metódu, ktorú evanjelium neponúka. Sväté Písmo pozná vieru ako slobodnú odpoveď človeka na Božie volanie.“6

Záver

Napokon spomeniem slová Hieronyma, ktorý sa o probléme inkvizície vyjadruje nasledovnými slovami: „Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá planúceho ducha a prirodzené dary, ktorých tvorcom je sám božský umelec.“ Augustín zasa takto: „Nemyslite si, bratia, že bludy môžu vznikať z nejakých malých duší. Herézy vytvorili len veľkí ľudia.“ J. Lortz hovorí o „šťastnej vine“ a zdôrazňuje, že „blud a vina môžu mať v Božom pláne spásy hlboký zmysel“. K. Rahner vysvetľuje, že „Cirkev poznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým, že počuje jej opak.. a odmieta ho.“ Poukazuje na to, že by bolo veľkým omylom stotožňovať bludárstvo so zlobou a neuznávať, že sa „často zakladá na zvlášť horlivom osobnom hľadaní ozajstnej spásonosnej pravdy.“
Niektorí autori, keď sa vyjadrujú o probléme inkvizície, fakty nepreverujú (snáď nemajú ani možnosť) – a inkvizícii nepriznávajú žiadnu vinu. Iní fakty tiež nepreverujú a hneď vyznávajú v mene Cirkvi „Mea culpa“.