Augustína: Je dovolené trestať a väzniť disidentov za náboženské priestupky, ale neslobodno ich odsudzovať na smrť. No faktom ostáva – a to je pre budúcnosť vážne -, že nakoniec sa považovalo za celkom prirodzené dovolávať sa svetskej moci na potláčanie na potláčanie schizmy a herézy. 2.Dejinné pozadie inkvizície v stredoveku

Obdobie stredoveku je charakteristické zrodením christianity – christianitas = stotožňovanie Cirkvi s viditeľnou zemskou spoločnosťou. Tu sa smrť v boji za vieru považuje za vec Božiu, za prostriedok pokánia a spásy. K celkovej atmosfére stredoveku prispievajú aj mnohé zmeny a dianie v spoločnosti: neusporiadané politické a kultúrne pomery; kláštory – dovtedajšie pevné bašty náboženského života okolo r. 900 takmer vymizli – stali sa korisťou nenásytnej šľachty; neslýchaná ľahostajnosť vysokého i nižšieho kléru k povinnostiam svojho povolania – duch mamony, pôžitkárstvo, nemravnosť, zháňanie sa po lepších benefíciách, simónia (kupovanie svätení a hodností) – dôsledok feudalizmu, kvôli čomu vznikal odpor voči inštitucionálnej cirkvi a to bolo živnou pôdou pre vznikanie rôznych heréz. Pápežstva sa zmocnili niektoré šľachtické rody, ktoré dosadzovali na pápežský trón len členov svojich rodín a prívržencov, bez ohľadu na ich minulosť a cirkevnú súcnosť. Pomer síl medzi cisárom a pápežom bol narušený – potreba navonok premyslieť a upraviť vzájomný vzťah, aby nedošlo k podrobeniu náboženského duchovného života štátnou mocou. Obroda Cirkvi v tomto období prišla z kláštora z Cluny, ktorý bol charakteristický prísnym reformným duchom, ale zároveň aj otvorenosťou voči svetu (veda, záujem o politický vývoj, kontakty s kráľmi a cisármi...). Veľký význam mala aj gregoriánska reforma, ktorá sa snažila najmä o to, aby Cirkev bola oslobodená od zasahovania kniežat do jej vnútorného života, čo znamenalo veľké posilnenie primátu pápeža.
Všetky tieto zmenené pomery prispeli k výskytu heréz v takej intenzite, na akú Cirkev v podstate nebola pripravená. Reagovala na ne prísnejšími opatreniami. Zo začiatku viacerí cirkevní mužovia (sv. Bernard z Clairvaux, Liege Vasa a i.) prízvukovali, aby len Cirkev trestala bludárov svojimi prostriedkami, a že „my, ktorí sme nazývaní biskupmi, sme v obrade vysviacky nedostali do rúk meč, ktorý patrí svetskej moci.“ Jedinou zbraňou, po ktorej môže biskup siahnuť (a to nielen na pokáranie heretika, ale aj na obranu ortodoxnej väčšiny pred jeho zhubným vplyvom) je exkomunikácia. Problém bol však v tom, že mnohí svetskí králi – napr. cisár Henrich III.