potrestaný smrťou bol Pelargius – pápež to tvrdo odsúdil.) No už v 11. stor. bolo niekoľko heretikov upálených. Vo Francúzsku cisár Fridrich II. r. 1210 vydal špeciálne zákony proti heretikom, podľa ktorých usvedčený bludár išiel do vyhnanstva a utratil majetok, podozrivý z herézy uvalil na seba infámiu – zhanobenie dobrého mena – a keď sa neočistil z podozrenia, podliehal trestom ako zaťatý heretik. Fridrich II. prísahou zaviazal mestá, aby plnili tieto nariadenia, ktoré poslal aj do Bologne, aby boli vsunuté aj do univerzitných regest a zohľadnené pri vyučovaní práva. Roku 1224 zaviedol trest smrti; v liste arcibiskupovi z Magdeburgu stanovil, že heretikovi, ktorému biskupský súd daroval život, treba vytrhnúť jazyk, lebo ním urážal Boha.
Už pápež Alexander III. (1159 - 1181) – bývalý profesor práva v Bologni - čo sa týka trestu upálením považoval za normu zásady Graciánovho dekrétu. V tomto dekréte sa heréza považuje za ťažký útok na dogmatickú a spoločenskú štruktúru Cirkvi a za ničenie verejného dobra (štátu). Podľa Graciána cirkevná i svetská vrchnosť majú viesť spoločnú obranu proti heréze, ak treba, aj svätú vojnu s heretikmi, lebo tí sú rovní neveriacim.
Pápež Inocent III. (1198-1216) sa najprv snažil prosbami a zaprisahávaním priviesť odpadlíkov na správnu cestu. Za jeho pontifikátu sa rozšíril názor, že heréza je takým ťažkým zločinom ako urážka majestátu a treba ju (nakoľko je falšovaním pravdy) trestať tak prísne ako falšovanie peňazí. Za jedno i druhé sa trestalo smrťou. No vždy sa upozorňovalo, že počínanie proti heretikom nemá byť diktované túžbou po pomste, ale vrúcnou snahou o obrátenie poblúdilcov. Cirkev vyzývala svetských panovníkov nielen k účasti na križiackych výpravách, ale od nich sa domáhala aj spolupráce pri vyhľadávaní a trestaní bludárov. Táto pomoc sa definovala ako pomoc svetského ramena – brachium saeculare, ktorú ústavy štátov už po stáročia zaručovali Cirkvi (napr. Inocent III. to využil, keď nariadil, aby úradníci v cirkevnom štáte trestali heretikov vyhnanstvom a konfiškáciou majetku.)
V roku 1215 IV. lateránsky koncil definoval biskupskú inkvizíciu ako záväznú v každej diecéze a nariadil aj úzku spoluprácu svetských s duchovnými. Za Inocenta III. sa teda inkvizičné konanie zmenilo na cirkevné procesné právo – vrchnosť z moci svojho úradu musela v niektorých prípadoch zakročiť proti previnilcom z vlastného podnetu ex officio (oficiálny prípad), vypátrať ich a priviesť k súdu.

5.Pápežská inkvizícia

Používané právne prostriedky a diskusie s heretikmi za Inocenta III.