odpovedá medzi iným, že „kresťanom lepšie svedčí odpúšťať než trestať.. Nebuď nadmieru spravodlivý!“ Všetky právne normy i trest smrti upálením boli vzaté do inkvizície zo svetského, vtedy platného zákonodarstva. Surovosť súdnej i trestnej praxe, ktorú používala inkvizícia, zodpovedala surovosti epochy, v ktorej mestské súdnictvo na sklonku 13. stor. bolo práve tak ukrutné ako právo feudálne.
Vydanie svetskému ramenu malo teda nutne za následok potrestanie; ak sa aj pri vydaní vyslovovala prosba, aby svetská moc ušetrila život odsúdeného, bol to len krutý formalizmus a číra fikcia – ak sa totiž svetská moc zdráhala vykonať rozsudok, sama prepadla obžalobe pre podozrenie z kacírstva.3 Treba však povedať, že bez inkvizičných súdov by bolo dochádzalo k lynčovaniu bez procesov; kým nebolo inkvizičného úradu, zahynulo mnoho ľudí nevinne: buď rozvášnený ľud trestal skutočných alebo domnelých kacírov sám, bez súdu, alebo boli bludári odsúdení svetským súdom podľa zastaraných zákonov bez vyšetrovania4. 6.Rozšírenie a trvanie inkvizície

Inkvizícia bola najviac uplatňovaná v románskych krajoch, v Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Francúzsku, kde svoju kompetenciu aj značne rozšírila – okrem výslovnej herézy trestala i svätokrádež, rúhanie sa Bohu, sodomiu, čarodejníctvo, mágiu a alchýmiu. Často sa pod záštitou náboženstva rozhodovalo o politicko – dynastických záujmoch – križiacka výprava proti katarom, ktorá mala politický charakter (1209).

Samotná inkvizícia počas jednotlivých období nadobúdala rôzne formy. Osobitnú skupinu v dejinách Cirkvi tvorí španielska inkvizícia, ktorú roku 1478 s povolením pápeža Sixta IV. (1471–1484) zriadil španielsky kráľ Ferdinand Katolícky (1479–1516) a kráľovná Izabela Kastílska (1474–1504). Cieľ tejto inkvizície bol viac politický než náboženský. (Mnohí pokrstení Židia a mohamedáni sa dostávali do vysokých cirkevných aj štátnych služieb; v podstate zostali pri svojom náboženstve, hoci navonok vystupovali ako kresťania. Pre španielsku korunu boli takto nebezpeční, preto úlohou inkvizície bolo ich vyhľadávať.)
V Nemecku prísnosť inkvizície (v porovnaní s románskymi krajinami) značne poklesla, keď rytieri zavraždili prvého pápežského inkvizítora Konráda z Marburgu (spovedníka sv. Alžbety Durínskej), pretože nútil vyšetrovaných okamžite odpovedať a jeho postupy vyvolali u ľudí veľké rozhorčenie. Od 15. storočia sa inkvizícia v Nemecku spája s prenasledovaním čarodejníc (ktoré bolo v Európe rozšírené až do konca 17. storočia).
V Anglicku trvala inkvizícia až do Viklefovho vystúpenia.