Úvod

Inkvizícia je slovo, pri ktorom mnohým ľuďom naskakuje husia koža, lebo v mysli sa im vynoria kruté inkvizičné procesy a súdy, zapálené hranice pre čarodejnice a bosorky, temné obdobie stredovekej cirkvi.. Preto by som sa v tejto práci chcela zamerať najmä na stredovekú cirkevnú inkvizíciu a podať niektoré základné fakty tohoto problému tak, ako sa naňho pozerajú viacerí cirkevní historici a osvetliť trocha pohľad človeka 21. storočia na túto problematiku. 1.Staroveké korene inkvizície

Herézy sú také staré ako samotná Cirkev. Už Pavol cirkvi v Korinte počas prvej generácie kresťanov píše: „Predovšetkým počúvam, že sú medzi vami roztržky, keď sa schádzate v cirkvi. A sčasti tomu aj verím. Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.“(1 Kor 11, 18n) A Títovi radí: „Bludárovi sa po prvom a druhom napomenutí vyhýbaj. Veď vieš, že ten je prevrátený, hreší a odsudzuje sám seba.“ (Tít 3, 10 – 11) Pavol tak len opakuje Ježišove zásady bratského napomenutia: „Keď sa tvoj brat prehreší, choď a npomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“ (Mt 18, 15 – 17) Teda hertik je „blúdiaci brat“, ktorého v duchu prikázania lásky treba napomenúť, a tak ho „získať“.Nehovorí sa o nijakom vonkajšom donucovaní, tým menej o siahnutí na život, napr. kameňovaním ako v Starom zákone (porov. Dt 17, 2-7; 22, 22). Najvyšším výmerom trestu je exkomunikácia, čiže vylúčenie zo spoločenstva (porov. 1Kor 5, 13; Gal 1, 8; 1Tim 1, 20). Toto sa však používa len v krajnom prípade a tiež sa kladie dôraz na podobenstvo o pšenici a kúkoli, ktorým Hospodár dovolil spolu rásť až do žatvy (porov. Mt 13, 24 – 30). V prvých troch storočiach sa teda proti bludárom používali len duchovné tresty. Cirkev čelila nebezpečenstvám (gnóza v oblasti doktríny, heretici,...) upevňovaním autority biskupov vnútri Cirkvi a nie „zvonka“ pomocou svetského ramena.

Avšak takéto riešenie, spoliehajúce sa na vlastnú vnútornú disciplínu a výrazne odlišujúce nábožensko-cirkevný poriadok od štátneho, vôbec nebolo samozrejmosťou v rímskom svete, kde vládlo presvedčenie, že cisárskej vrchnosti patrí plné právo formovať náboženský život.
Cisár Teodózius Veľký v roku 380 ediktom Cunctos populos vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Už koncepcia štátu za cisára Konštantína po roku 313 sa niesla v podobnom duchu ako ju prezentoval pohanský Décius vzhľadom na rímske náboženstvo (s rozdielom, že za Konštantína išlo o kresťanstvo, ktoré dostalo slobodu): náboženstvo musí ostať nástrojom zachovania pokoja a štátnej jednoty. Svetská vrchnosť trestá teda nielen tých, čo prestupujú štátne zákony, ale aj tých, čo porušujú cirkevné nariadenia. Proti bludárom sa teda používajú nielen duchovné tresty, ale i : konfiškácia majetku, strata občianskych práv; smrťou trestali manichejcov a donatistov.
Cirkev sa však cez celú dobu staroveku úradne nestotožňovala s cisárskym zákonodarstvom, a v priaznivých i nepriaznivých časoch nezabúda rešpektovať svedomie a slobodu viery. Chce zostať pri vlastnej disciplíne, v ktorej najvyšším trestom stále ostáva vylúčenie zo spoločenstva; nechce použiť prostriedky, aké jej ponúka cisárske zákonodarstvo. Avšak pod vplyvom „privátnych“ autorít (spisovateľov, biskupov a i.) sa tento zdravý odstup začína výrazne zmenšovať a „kresťanstvo, ktoré cez storočia prenasledovania bojovalo o toleranciu, keď ju nakoniec získalo, ukázalo sa oveľa menej tolerantné než všetky iné pohanské náboženstvá na území rímskeho cisárstva.“ 1
Aj veľké osobnosti Cirkvi tej doby sa postupne začínajú dovolávať svetskej moci (čiže násilia), keď sa vyostrujú brutálne excesy spojené so schizmou donatistov v severnej Afrike. Sv. Augustín spočiatku očakával od štátnej moci len zaistenie bezpečnosti pre katolícke obyvateľstvo pred útokom donatistov, no onedlho prišiel k názoru, že schizma a heréza majú podliehať štátnemu súdnictvu ako každé kriminálne previnenie, pretože narúšajú spoločenský poriadok. No buďme presní: Augustín ostal do konca života odporcom akéhokoľvek donucovania pri obracaní pohanov, ale pripúšťal použiť ho proti heretikom (nepripúšťal však trest smrti a príliš kruté mučenie). Napísal: „Vskutku, nikto nemôže byť proti svojej vôli nútený prijať vieru. No všeobecne je zvykom, že zrada sa, pri rešpektovaní Božej spravodlivosti, alebo lepšie povedané Božieho milosrdenstva, očisťuje palicou utrpenia (nátlaku).. Hoci totiž nikto dokonale nekoná dobro, ktoré si sám nezvolil a slobodne nezamiloval, tak aspoň strach pred trestom zdržiava zlé túžby, aby neprekračovali hranice vyznačené rozumom.“2 Všeobecne prijatou náukou ku koncu kresťanského staroveku ostávajú pokyny sv. Jána Chryzostoma a sv.

Augustína: Je dovolené trestať a väzniť disidentov za náboženské priestupky, ale neslobodno ich odsudzovať na smrť. No faktom ostáva – a to je pre budúcnosť vážne -, že nakoniec sa považovalo za celkom prirodzené dovolávať sa svetskej moci na potláčanie na potláčanie schizmy a herézy. 2.Dejinné pozadie inkvizície v stredoveku

Obdobie stredoveku je charakteristické zrodením christianity – christianitas = stotožňovanie Cirkvi s viditeľnou zemskou spoločnosťou. Tu sa smrť v boji za vieru považuje za vec Božiu, za prostriedok pokánia a spásy. K celkovej atmosfére stredoveku prispievajú aj mnohé zmeny a dianie v spoločnosti: neusporiadané politické a kultúrne pomery; kláštory – dovtedajšie pevné bašty náboženského života okolo r. 900 takmer vymizli – stali sa korisťou nenásytnej šľachty; neslýchaná ľahostajnosť vysokého i nižšieho kléru k povinnostiam svojho povolania – duch mamony, pôžitkárstvo, nemravnosť, zháňanie sa po lepších benefíciách, simónia (kupovanie svätení a hodností) – dôsledok feudalizmu, kvôli čomu vznikal odpor voči inštitucionálnej cirkvi a to bolo živnou pôdou pre vznikanie rôznych heréz. Pápežstva sa zmocnili niektoré šľachtické rody, ktoré dosadzovali na pápežský trón len členov svojich rodín a prívržencov, bez ohľadu na ich minulosť a cirkevnú súcnosť. Pomer síl medzi cisárom a pápežom bol narušený – potreba navonok premyslieť a upraviť vzájomný vzťah, aby nedošlo k podrobeniu náboženského duchovného života štátnou mocou. Obroda Cirkvi v tomto období prišla z kláštora z Cluny, ktorý bol charakteristický prísnym reformným duchom, ale zároveň aj otvorenosťou voči svetu (veda, záujem o politický vývoj, kontakty s kráľmi a cisármi...). Veľký význam mala aj gregoriánska reforma, ktorá sa snažila najmä o to, aby Cirkev bola oslobodená od zasahovania kniežat do jej vnútorného života, čo znamenalo veľké posilnenie primátu pápeža.
Všetky tieto zmenené pomery prispeli k výskytu heréz v takej intenzite, na akú Cirkev v podstate nebola pripravená. Reagovala na ne prísnejšími opatreniami. Zo začiatku viacerí cirkevní mužovia (sv. Bernard z Clairvaux, Liege Vasa a i.) prízvukovali, aby len Cirkev trestala bludárov svojimi prostriedkami, a že „my, ktorí sme nazývaní biskupmi, sme v obrade vysviacky nedostali do rúk meč, ktorý patrí svetskej moci.“ Jedinou zbraňou, po ktorej môže biskup siahnuť (a to nielen na pokáranie heretika, ale aj na obranu ortodoxnej väčšiny pred jeho zhubným vplyvom) je exkomunikácia. Problém bol však v tom, že mnohí svetskí králi – napr. cisár Henrich III.

(1046 – 1056) – veľmi zdôrazňovali svoje výsady v Cirkvi a Rímsku cirkev chápali ako „privátnu cirkev“ cisára, čo malo často nepriaznivý dopad. (Henrich III. tieto „výsady“ použil, keď v r. 1051 kázal v Goslare obesiť niekoľko heretikov, ktorých hlavnou vinou bolo, že odmietli jesť mäso.) Toto naznačuje negatívny aspekt úzkeho spojenia Cirkvi a štátu, typického pre stredovek. Preto sa viacerí teológovia snažili vo svojich reflexiách riešiť otázku nezávislosti pápežskej moci (napr. biskup Vaso z Liége). V 11. a 12. storočí Cirkev však ešte stále nemala jednoliatu, všeobecne používanú pragmatiku voči heretikom. Tá si naďalej vyžadovala ustálenie a kodifikovanie a vlastne sa mala ešte len rozvinúť. Hlasy tých, ktorí zastávali postoj, že „heretikov treba premáhať pomocou argumentov, a nie pomocou zbraní“ ale postupne zamĺkli, keď krutosť katarov a valdéncov (ktorí okrem iného popierali aj sociálne základy západnej spoločnosti) presahovala medze a celý problém sa začal uberať smerom, ktorý naznačil Gracián z Bologne vo svojom kódexe Concordia discordantium canonum. Tento Graciánov kódex bol len súkromnou právnou zbierkou, ale od štyridsiatich rokov 12. stor. sa stal základným textom pre profesorov práva v celej Európe, ako aj základným kameňom rodiaceho sa práva latinskej Cirkvi. Práve Gracián vymeriaval za herézu nielen exkomunikáciu, ale aj kriminálne tresty. Postupne sa všeobecne uznávala zásada, že bludárov treba oznámiť svetskej vrchnosti, aby ich náležite potrestala. Predchádzalo tomu aj všeobecné ľudové presvedčenie, ktoré nielen schvaľovalo tieto opatrenia, ale ich aj žiadalo.
Pre ilustráciu: Katari zavrhli cirkevnú organizáciu, kňazstvo, úctu obrazov, prísahu, vojnu, trest smrti a svetskú vrchnosť – obrátili všetko kresťanské naruby. Protisociálnou bola táto sekta tým, že smerovala k úplnému zničeniu občianskej európskej spoločnosti. „Všetko pod Slnkom a na čo svieti Mesiac je zlo a zmätok,“ napísal Limozus Neger, jeden z predstaviteľov. Odmietali štát, podľa nich „dielo Satanovo“, odmietli akékoľvek občianske záväzky a povinnosti – štát na nich hľadel ako na ohrozenie celého spoločenského života.

3.Inkvizícia

Vznik inkvizície teda úzko súvisí s potlačením heretikov, konkrétne albigéncov. Oficiálne sa zrodila až v roku 1231 a pretrvala do počiatkov 19. stor. Je to zvláštna cirkevná inštitúcia, ktorej úlohou bolo vystopovať a potrestať heretikov. Jej hlavnou úlohou bola obrana viery, odstránenie a ničenie herézy, s prvotným cieľom obrátiť heretika a druhotným cieľom potrestať ho v prípade, ak by zotrvával vo svojej heretickej zlobe.
Inkvizičná procedúra bola veľmi komplikovaná.

Podozrenia, udania alebo aj fáma stačili inkvizítorovi na to, aby predvolal podozrivú osobu na súd alebo ju uväznil. Hneď sa vykonal výsluch v prítomnosti dvoch svedkov. Notár vypracoval o výsluchu protokol. Vina obvineného bola ustálená jednak priznaním a takisto svedectvom vierohodných osôb, za predpokladu, že neboli nepriateľmi obvineného. Na dokázanie viny stačili dve svedectvá týchto osôb: ich výpovede boli predložené vyšetrovanému , no ich mená zostali kvôli predídeniu pomsty utajené, ak hrozilo vážne nebezpečenstvo násilnej odvety. Ak obžalovaný nechcel vypovedať, pristupovalo sa k prísnemu väzeniu, v ktorom sa praktizoval nedostatok jedla, spánku, klady na nohách a reťaze na rukách. Ak obžalovaný trval na popieraní viny, bol vydaný na mučenie v jeho rôznych podobách: škripev, povraz, žeravé uhlíky, čižma.
Najvážnejším aspektom inkvizičného procesu bola skutočnosť, že odsúdený zostal takmer bez obhajcov, lebo prakticky sa advokát alebo notár, ktorí poskytovali svoje služby obžalovanému,vystavovali možnosti straty svojho úradu alebo riziku upadnutia do infámie (zhanobenie dobrého mena) ako priaznivci herézy a jej podporovatelia.
Po dosiahnutí dôkazu, že obžalovaný bol vinný z herézy, inkvizítor zvolal porotu rehoľníkov, svetských klerikov, súdnych konzultorov, od ktorých si vyžiadal ich mienku o prípade. Po jej vypočutí vyniesol rozsudok. Ak sa osoba zriekla svojich omylov, bola odsúdená na uväznenie vo voľnejšej forme väzenia, príp. museli nosiť na odeve znak hanby (pruh žltej alebo červenej látky). Inokedy sa im uložilo vykonať si veľmi dlhé púte. Medzi menšie tresty patrilo bičovanie, posluhovanie pri náboženských slávnostiach, počas ktorých museli ľudu hovoriť, že si zaslúžili tresty, ktoré im boli uložené. Bolo to pokánie, potrebné k spáse.
Ak odsúdený trval na svojich omyloch, alebo sa ich najprv zriekol a potom sa vrátil k vyznávaniu toho istého bludu, inkvizítor ho vydal do svetských rúk, ponechal teda svetskej moci na potrestanie za urážku veličenstva, a to v civilnom práve znamenalo upálenie na hranici. Inkvizítor na jednej strane „nevydal“ , ale „prenechal“ obvineného do svetských rúk; na druhej strane odporučil, aby bol ušetrený mučenia, ktoré by ho zmrzačilo, a smrti. Skutočne nešlo o pokrytectvo, pretvárku. Podľa ustanovenia č. 18 (Sententiam sanguinis) IV. lateránskeho koncilu (1215) bolo klerikovi zakázené zúčastňovať sa na procese, ktorý vyniesol rozsudok trestu smrti. Trest uvrhoval do iregularity. Inkvizítor tým, že „prenechal! heretika svetským rukám a doporučil, aby nebola preliata krv, vyhol sa kánonickej iregularite.

Čo sa týka trestu smrti, nie je pravdou, ako sa často tvrdí, že každý obvinený skončil na hranici. Napríklad z 930 rozsudkov za 15 rokov, ktoré vyniesol inkvizítor Bernard Gűl krátko po roku 1300 bolo odsúdených na trest smrti 42 heretikov. ETAPY INKVIZÍCIE:
cirkevná (biskupská a pápežská) inkvizícia – pracovala od r.1208 cez celé 13. a 14. stor.
španielska - od r. 1478 do konca 18. stor.
prenasledovanie čarodejníc – r. 1260 už boli na to zvláštne súdy; najintenzívnejšie prebiehala v 17. a 18. stor. hlavne v Nemecku zásluhou protestantov
zneužitá na likvidáciu templárov – Filip IV. v r. 1307 až 1314
v španielskych kolóniách – v istej miere sa používala od r. 1522 do r.1835

4.Biskupská inkvizícia

Stredoveká inkvizícia prešla najprv dlhou fázou „tehotenstva“ – najprv tu boli inkvizítori a až neskôr sa zrodila inkvizičná inštitúcia so svojou špecifickou procedúrou. V 10. a 11. stor. sa súdny proces s heretikom začal len v prípade, že existovala žaloba, ktorá musela byť dokázaná (inak žalobca riskoval, že ho stihne ten istý trest, ktorý hrozil obžalovanému). Keď sa v 11. a 12. stor. rozšírili katari a valdénski, tento systém ukázal byť neúčinný a tak sa muselo prejsť k systému, ktorý by bol viac účinný: namiesto čakania na žalobcov heretikov, biskupi boli na príkaz Lucia III. v r. 1184 povinní navštíviť farnosti, v ktorých bolo podozrenie, že sa tam nachádzajú heretici a tam vypočuť svedectvá hodnoverných svedkov. Delegáti biskupov museli vyhľadať (inquisitio) vinníkov a potom ich zmieriť s Cirkvou – buď prostredníctvom „očistenia“ (purgazione) alebo potrestania, ak sa zdráhali kajať
Biskupská inkvizícia sa zrodila 4. novembra 1184, keď Fridrich I. Barbarossa po dohode s Luciom III. (1181-1185) dekrétom Ad abolendam haeresim zákonom ustanovil tresty proti bludárom: dekrét všeobecne exkomunikoval všetkých heretikov a biskupom uložil povinnosť bdieť nad čistotou viery, vizitovať všetky regióny, ktoré by mohli byť sídlom heretikov a vyhľadávať osoby podozrivé z herézy Tí, ktorí boli usvedčení z herézy a nevedeli dokázať svoju nevinu, boli odovzdaní svetskej moci.
Za herézu však nebol ešte zákonom vymedzený trest; tí svetskí vládcovia, ktorí vynikali horlivosťou vo vyhľadávaní heretikov, používali spočiatku tradičné prostreidky represie – väzenie a konfiškáciu majetku. Trest smrti upálením za šírenie herézy sa vyskytuje po prvý raz v Aragónii v r. 1197, keď kráľ Peter II. Aragonský vydal nariadenie, že heretici musia opustiť krajinu do určitého termínu, inak budú potrestaní smrťou upálením a konfiškáciou majetku. (1.

potrestaný smrťou bol Pelargius – pápež to tvrdo odsúdil.) No už v 11. stor. bolo niekoľko heretikov upálených. Vo Francúzsku cisár Fridrich II. r. 1210 vydal špeciálne zákony proti heretikom, podľa ktorých usvedčený bludár išiel do vyhnanstva a utratil majetok, podozrivý z herézy uvalil na seba infámiu – zhanobenie dobrého mena – a keď sa neočistil z podozrenia, podliehal trestom ako zaťatý heretik. Fridrich II. prísahou zaviazal mestá, aby plnili tieto nariadenia, ktoré poslal aj do Bologne, aby boli vsunuté aj do univerzitných regest a zohľadnené pri vyučovaní práva. Roku 1224 zaviedol trest smrti; v liste arcibiskupovi z Magdeburgu stanovil, že heretikovi, ktorému biskupský súd daroval život, treba vytrhnúť jazyk, lebo ním urážal Boha.
Už pápež Alexander III. (1159 - 1181) – bývalý profesor práva v Bologni - čo sa týka trestu upálením považoval za normu zásady Graciánovho dekrétu. V tomto dekréte sa heréza považuje za ťažký útok na dogmatickú a spoločenskú štruktúru Cirkvi a za ničenie verejného dobra (štátu). Podľa Graciána cirkevná i svetská vrchnosť majú viesť spoločnú obranu proti heréze, ak treba, aj svätú vojnu s heretikmi, lebo tí sú rovní neveriacim.
Pápež Inocent III. (1198-1216) sa najprv snažil prosbami a zaprisahávaním priviesť odpadlíkov na správnu cestu. Za jeho pontifikátu sa rozšíril názor, že heréza je takým ťažkým zločinom ako urážka majestátu a treba ju (nakoľko je falšovaním pravdy) trestať tak prísne ako falšovanie peňazí. Za jedno i druhé sa trestalo smrťou. No vždy sa upozorňovalo, že počínanie proti heretikom nemá byť diktované túžbou po pomste, ale vrúcnou snahou o obrátenie poblúdilcov. Cirkev vyzývala svetských panovníkov nielen k účasti na križiackych výpravách, ale od nich sa domáhala aj spolupráce pri vyhľadávaní a trestaní bludárov. Táto pomoc sa definovala ako pomoc svetského ramena – brachium saeculare, ktorú ústavy štátov už po stáročia zaručovali Cirkvi (napr. Inocent III. to využil, keď nariadil, aby úradníci v cirkevnom štáte trestali heretikov vyhnanstvom a konfiškáciou majetku.)
V roku 1215 IV. lateránsky koncil definoval biskupskú inkvizíciu ako záväznú v každej diecéze a nariadil aj úzku spoluprácu svetských s duchovnými. Za Inocenta III. sa teda inkvizičné konanie zmenilo na cirkevné procesné právo – vrchnosť z moci svojho úradu musela v niektorých prípadoch zakročiť proti previnilcom z vlastného podnetu ex officio (oficiálny prípad), vypátrať ich a priviesť k súdu.

5.Pápežská inkvizícia

Používané právne prostriedky a diskusie s heretikmi za Inocenta III.

priviedli k zmiereniu s Cirkvou len ich časť, no nezastavili šírenie bludov do iných krajín. Pápež Gregor IX. (1227 – 1241) sa bez milosrdenstva a oveľa energickejšie ako jeho predchodcovia pustil do boja proti heréze.
V roku 1231 vpísal do pápežských regest cisársku konštitúciu Fridricha II. z r. 1224 o trestaní heretikov upálením; jej zásady vsunul do svojej konštitúcie o herézach Excommunicamus – tu upresnil, že predpis cirkevného práva o náležitom treste za herézu – „animadversio debita“ – treba rozumieť ako trest smrti upálením. Zároveň boli doložené aj ďalšie tresty ku kánonom IV.lateránskeho snemu: zákaz verejných i súkromných diskusií laikov o viere, zákaz cirkevného pohrebu pre odsúdených heretikov, trest doživotného väzenia pre kajúcich heretikov, zákaz odvolať sa na najvyššiu inštanciu; potomkovia heretika až do druhého pokolenia nesmú vykonávať úrad v Cirkvi. Svetská moc musela do 8 dní vykonať „náležitý trest“, odovzdať tretinu konfiškovaného majetku heretika udavačom (denunciantom) a vyhnať z mesta sympatizantov odsúdeného heretika. Ak sa zistilo po smrti niekoho, že zomrel ako heretik, jeho telo exhumovali a spálili. Gregor IX. vedel o nedôslednosti niektorých biskupov vo vykonávyní inkvizície, preto zriadil úrad pápežských inkvizítorov pre jednotllivé krajiny i diecézy; boli oficiálne definovaní ako ustanovení Cirkvou a boli podriadení kontrole pápežských legátov. Od r. 1232 pápež zveroval tento úrad mníchom žobrabvých rádov – františkánom, ale najmä dominikánom, lebo boli najlepšie vzdelaní v teológii, čo dávalo mravnú istotu, že správne rozlíšia blud od pravdy a ako žobravý rád nebudú mať záujem o materiálny zisk z konfiškovaných majetkov bludárov.
Pápež Inocent IV. (1243 –1254) v bule Ad extirpanda (1252) zmiernil mnoho príliš prísnych predpisov, ale aj dodal príkaz utajenia procesu a neodtajenie mien obžalobcov a svedkov, a zároveň aj povolenie používať mučenie počas vyšetrovania – splnomocnil inkvizítorov, aby podľa potreby vynucovali priznanie na mučidlách, hoci tento spôsob už pápež Mikuláš I. (866) ostro odsúdil, pretože sa protiví božskému i ľudskému právu. Aj pokyny pápežov Štefana V. (†891) a Alexandra II. (†1073) zamietajú mučenie počas vyšetrovania; podobne III. lateránsky koncil za Alexandra III. r. 1179 zakázal používať mučenie; na tomto koncile sa len uznieslo, že veriaci sa proti katarom môžu brániť aj zbraňou, ale krvavým zrážkam sa treba vyhnúť. Keď francúzsky kráľ Ľudovít VII. žiadal pápeža, aby privolil trestať kacírov telesnými trestami, pápež Alexander III.

odpovedá medzi iným, že „kresťanom lepšie svedčí odpúšťať než trestať.. Nebuď nadmieru spravodlivý!“ Všetky právne normy i trest smrti upálením boli vzaté do inkvizície zo svetského, vtedy platného zákonodarstva. Surovosť súdnej i trestnej praxe, ktorú používala inkvizícia, zodpovedala surovosti epochy, v ktorej mestské súdnictvo na sklonku 13. stor. bolo práve tak ukrutné ako právo feudálne.
Vydanie svetskému ramenu malo teda nutne za následok potrestanie; ak sa aj pri vydaní vyslovovala prosba, aby svetská moc ušetrila život odsúdeného, bol to len krutý formalizmus a číra fikcia – ak sa totiž svetská moc zdráhala vykonať rozsudok, sama prepadla obžalobe pre podozrenie z kacírstva.3 Treba však povedať, že bez inkvizičných súdov by bolo dochádzalo k lynčovaniu bez procesov; kým nebolo inkvizičného úradu, zahynulo mnoho ľudí nevinne: buď rozvášnený ľud trestal skutočných alebo domnelých kacírov sám, bez súdu, alebo boli bludári odsúdení svetským súdom podľa zastaraných zákonov bez vyšetrovania4. 6.Rozšírenie a trvanie inkvizície

Inkvizícia bola najviac uplatňovaná v románskych krajoch, v Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Francúzsku, kde svoju kompetenciu aj značne rozšírila – okrem výslovnej herézy trestala i svätokrádež, rúhanie sa Bohu, sodomiu, čarodejníctvo, mágiu a alchýmiu. Často sa pod záštitou náboženstva rozhodovalo o politicko – dynastických záujmoch – križiacka výprava proti katarom, ktorá mala politický charakter (1209).

Samotná inkvizícia počas jednotlivých období nadobúdala rôzne formy. Osobitnú skupinu v dejinách Cirkvi tvorí španielska inkvizícia, ktorú roku 1478 s povolením pápeža Sixta IV. (1471–1484) zriadil španielsky kráľ Ferdinand Katolícky (1479–1516) a kráľovná Izabela Kastílska (1474–1504). Cieľ tejto inkvizície bol viac politický než náboženský. (Mnohí pokrstení Židia a mohamedáni sa dostávali do vysokých cirkevných aj štátnych služieb; v podstate zostali pri svojom náboženstve, hoci navonok vystupovali ako kresťania. Pre španielsku korunu boli takto nebezpeční, preto úlohou inkvizície bolo ich vyhľadávať.)
V Nemecku prísnosť inkvizície (v porovnaní s románskymi krajinami) značne poklesla, keď rytieri zavraždili prvého pápežského inkvizítora Konráda z Marburgu (spovedníka sv. Alžbety Durínskej), pretože nútil vyšetrovaných okamžite odpovedať a jeho postupy vyvolali u ľudí veľké rozhorčenie. Od 15. storočia sa inkvizícia v Nemecku spája s prenasledovaním čarodejníc (ktoré bolo v Európe rozšírené až do konca 17. storočia).
V Anglicku trvala inkvizícia až do Viklefovho vystúpenia.

Časom prakticky zanikla konfesionálnym štiepením kresťanstva. Neodstránili ju protestantskí reformátori, veď ju sami schvaľovali a používali, ale osvietenské idey o tolerancii a vznik moderných štátov.
Svoj vrchol dosiahla inkvizícia v Taliansku, Francúzsku a Španielsku, kde sa od roku 1478 stala štátnym úradom.
Význam inkvizície poklesol vplyvom osvieteneckej kritiky a odtrhnutím cirkvi od štátu; existencia inkvizície v niektorých krajinách – v 19. stor. (Španielsko do r 1834, Taliansko do r 1859, cirkevný štát do r 1870; v Čechách bola zrušená Jozefom II.)
Najvyššou inštitúciou pre všetky súdy vo veciach viery sa po reorganizácii v súvislosti s protireformáciou stalo r. 1542 tzv. Sanctum Officium, ktoré bolo II. vatikánskym koncilom r. 1965 premenené na Kongregáciu pre veci viery, tým inkvizícia da facto zanikla.

7.Čo súdiť o stredovekej cirkevnej inkvizícii?

Pozoruhodné je hodnotenie Dr. J. Špirku, cirkevného historika, v diele Cirkevné dejiny I., II., Martin z roku 1943: „Inkvizícia je škaredou ustanovizňou stredoveku, ktorou sa vylialo veľa nevinnej krvi a spáchalo veľa neprávostí. Je však dieťaťom svojej doby; neslobodno na ňu pozerať okom dnešných časov a posudzovať ju podľa moderných náhľadov. K jej spravodlivému posúdeniu je nutné vžiť sa do vtedajšej ideológie a objasní sa nám veľa nechápateľného. Tu osobitne platí zásada: distingue tempora et evanescit difficultas!
Stredovek viac ako ktorákoľvek doba pokladal náboženstvo za najväčšie dobro ľudstva a každý, kto ho a jeho jednotu ohrozoval, bol pokladaný za zločinca, ktorého odstránenie a znemožnenie si pokladali za svätú povinnosť Cirkev i štát. Nič na svete, tedaani ľudský život, nebol dosť veľký na to, aby sa neobetoval, keď išlo o udržanie čistoty viery. No a v stredoveku sa vôbec ľudský život necenil tak ako dnes.. Majme pred očami to úzke spojenie Cirkvi a štátu v stredoveku, kde porušenie cirkevnej jednoty znamenalo aj útok na štát...“
Katolícka cirkev chce urobiť zásadné spytovanie svedomia o dôvodoch, ktoré viedli k inkvizícii. Msgr.

Rino Fisichella, viceprezident Historicko-teologickej komisie pre Veľké jubileum 2000 vyhlásil: „Keď u katolíckej cirkvi existovala nejaká viny, bolo by správne, aby sme prosili o odpustenie, no formy eventuálneho Mea culpa by bolo treba starostlivo zvážiť.“ Prečo zvažovať vinu a odprosenie? Analogický príklad: Aká veľká je vina dievčaťa, ktoré je napadnuté a v snahe a panike brániť sa pred násilníkom ho nechtiac zabije ihlicou na pletenie? Cirkev na obranu viery a kresťanskej kultúry použila násilie – inkvizičné mučenie i trest smrti – prostriedky, ktoré božskej inštitúcii ťažko odpustiť.
Cirkev akoby sa toho dopustila v prenáhlaní, v panike, lebo upustila z výšky svojej božskej – ľudskej identity a znížila sa na úroveň svetskej inštitúcie a redukovala svoje možnosti len na prirodzené, osvojené od sveta.
Príčiny dekadencie vidia historici v zosvetáčtení kléru, v ľahostajnosti k povinnostiam svojho povolania, v duchu mamony, pôžitkárstva a nemravnosti natoľko, že inštitucionálna Cirkev budila odpor u ľudu, ktorý bol zaťažovaný bremenami v mene náboženstva a Krista. Laici nadšene prijímali Božie slovo, ale len keď ho hlásali kazatelia chudobní, najlepšie pustovníci, a nie rehoľníci z pompéznych kláštorov.. Aj prijímanie Eucharistie sa stalo veľmi zriedkavé.
V takejto situácii sa proti Cirkvi postavil existenčný sok – blud neomanichejcov – albigéncov; vtedy otáľať nebolo možné. Nedostatok viery a dôvery spôsobil paniku a uchýlenie sa k nepeknej obrane.
Ale Cirkev má prostriedky hodné božieho ľudu – moc Božiu, čoho svedectvom sú napr. ideové zápasy pápeža Jána Pavla II. s kontestujúcim Kűngom, Lefébvreom, Curanom, s teológiou oslobodenia, s komunizmom, liberálmi.. 5
Slovenský cirkevný historik V. Judák sa o inkvizícii zmieňuje: „Posudzovať činnosť inkvizície z pohľadu človeka 20. storočia je veľmi ťažké. Profesor Emil van Vekene roku 1983 vydal odvážne dielo Biblioteca inquisitionis, do ktorého zahrnul 4808 (!) spisov, dosiaľ vydaných o inkvizícii, ale riešenie problému ostáva stále otvorené.
Z hľadiska absolútneho, vo svetle večných zásad náboženstva – milosrdenstva a lásky – treba však stredovekú inkvizíciu odsúdiť ako metódu, ktorú evanjelium neponúka. Sväté Písmo pozná vieru ako slobodnú odpoveď človeka na Božie volanie.“6

Záver

Napokon spomeniem slová Hieronyma, ktorý sa o probléme inkvizície vyjadruje nasledovnými slovami: „Nikto nemôže splodiť herézu, ak nemá planúceho ducha a prirodzené dary, ktorých tvorcom je sám božský umelec.“ Augustín zasa takto: „Nemyslite si, bratia, že bludy môžu vznikať z nejakých malých duší. Herézy vytvorili len veľkí ľudia.“ J. Lortz hovorí o „šťastnej vine“ a zdôrazňuje, že „blud a vina môžu mať v Božom pláne spásy hlboký zmysel“. K. Rahner vysvetľuje, že „Cirkev poznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým, že počuje jej opak.. a odmieta ho.“ Poukazuje na to, že by bolo veľkým omylom stotožňovať bludárstvo so zlobou a neuznávať, že sa „často zakladá na zvlášť horlivom osobnom hľadaní ozajstnej spásonosnej pravdy.“
Niektorí autori, keď sa vyjadrujú o probléme inkvizície, fakty nepreverujú (snáď nemajú ani možnosť) – a inkvizícii nepriznávajú žiadnu vinu. Iní fakty tiež nepreverujú a hneď vyznávajú v mene Cirkvi „Mea culpa“.

Ďalší (tých je najviac) fakty nepreverujú - možno to ani nepovažujú za potrebné – a uvaľujú na Cirkev také množstvo takých previnení, že aj sadista bude krútiť nad tým hlavou.
V posledných rokoch sa hlásia k slovu sériózni a odvážni historici, ktorí preverujú, čo dosiaľ vyslovila historiografia a prípadné „Mea culpa“ zo strany Cirkvi viažu na nové revidované poznatky.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk