Úvod

Inkvizícia je slovo, pri ktorom mnohým ľuďom naskakuje husia koža, lebo v mysli sa im vynoria kruté inkvizičné procesy a súdy, zapálené hranice pre čarodejnice a bosorky, temné obdobie stredovekej cirkvi.. Preto by som sa v tejto práci chcela zamerať najmä na stredovekú cirkevnú inkvizíciu a podať niektoré základné fakty tohoto problému tak, ako sa naňho pozerajú viacerí cirkevní historici a osvetliť trocha pohľad človeka 21. storočia na túto problematiku. 1.Staroveké korene inkvizície

Herézy sú také staré ako samotná Cirkev. Už Pavol cirkvi v Korinte počas prvej generácie kresťanov píše: „Predovšetkým počúvam, že sú medzi vami roztržky, keď sa schádzate v cirkvi. A sčasti tomu aj verím. Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.“(1 Kor 11, 18n) A Títovi radí: „Bludárovi sa po prvom a druhom napomenutí vyhýbaj. Veď vieš, že ten je prevrátený, hreší a odsudzuje sám seba.“ (Tít 3, 10 – 11) Pavol tak len opakuje Ježišove zásady bratského napomenutia: „Keď sa tvoj brat prehreší, choď a npomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“ (Mt 18, 15 – 17) Teda hertik je „blúdiaci brat“, ktorého v duchu prikázania lásky treba napomenúť, a tak ho „získať“.Nehovorí sa o nijakom vonkajšom donucovaní, tým menej o siahnutí na život, napr. kameňovaním ako v Starom zákone (porov. Dt 17, 2-7; 22, 22). Najvyšším výmerom trestu je exkomunikácia, čiže vylúčenie zo spoločenstva (porov. 1Kor 5, 13; Gal 1, 8; 1Tim 1, 20). Toto sa však používa len v krajnom prípade a tiež sa kladie dôraz na podobenstvo o pšenici a kúkoli, ktorým Hospodár dovolil spolu rásť až do žatvy (porov. Mt 13, 24 – 30). V prvých troch storočiach sa teda proti bludárom používali len duchovné tresty. Cirkev čelila nebezpečenstvám (gnóza v oblasti doktríny, heretici,...) upevňovaním autority biskupov vnútri Cirkvi a nie „zvonka“ pomocou svetského ramena.