Stručne povedané, Monroeova doktrína sa dala vyjadriť princípom "Amerika Američanom", ktorý mal však aj druhú stranu: USA sa ním vlastne zaviazali, že sa nebudú miešať do politického diania v Európe. Túto doktrínu bolo možné dodržiavať iba v 19. storočí. No už na začiatku 20. storočia sa z USA stala mocnosť s globálnymi záujmami. Americká verejnosť si to hneď neuvedomila a trvalo desaťročia, kým sa zbavila izolacionistických postojov. Z geopolitického hľadiska sú záujmy USA skôr v oblasti Tichého oceánu, k atlantickej orientácii ich prinútil vývoj historických udalostí. Veď už o priebehu Prvej svetovej vojny rozhodol americký zásah. Záver

Nasledujúce desaťročia Studenej vojny sa uberali cestou získavania, udržiavania a upevňovania politického vplyvu týmito mocnosťami. Táto snaha častokrát vyvrcholila v otvorený vojenský konflikt, v ktorom síce USA a Sovietsky zväz proti sebe nebojovali otvorene, ale v záujme upevnenia svojho vplyvu podporovali odbojové organizácie. Tieto sa stavali na odpor mocnosti, ktorá sa snažila zaviesť svoj politický systém cestou vojenskej sily. Takýto konflikt však nebol pre žiadnu zo zúčastnených strán z dlhodobého hľadiska prospešný, čo síce nebolo priamym dôvodom konca Studenej vojny, napriek tomu si to obe strany v minulosti uvedomovali a z tejto skutočnosti už v dnešnej dobe vo veľkej miere ťažia. Rôzne zmluvy ekonomickej spolupráce medzi USA a Ruskom potvrdzujú, že sa obe strany z chýb, ktorých sa dopustili už poučili a že sa ďalší vývoj svetovej spolupráce a svetového mieru bude uberať úplne iným – istejším a bezpečnejším – smerom. Ako však dejiny dokazujú, koniec jedného konfliktu so sebou prinesie nutnosť riešenia ďalšieho, ktorým bezpochyby v dnešnej dobe je hrozba svetového terorizmu.