Za touto hranicou vo sfére, ktorú musím nazvať sovietskou, ležia všetky staroslávne mestá strednej a východnej Európy a všetky podliehajú v tej či onej forme nielen sovietskemu vplyvu, ale i veľmi tuhému a v mnohých prípadoch rastúcemu poručníkovaniu Moskvy."
III. Vláda Harry S. Trumana

Truman vládol v počiatkoch Studenej vojny a stál pri vzniku politiky zadržiavania, ktorá neskôr viedla k víťazstvu v tejto vojne. Doviedol Spojené štáty do ich prvej vojenskej aliancie v mierových časoch. Rooseveltovu koncepciu „štyroch policajtov“ nahradil doposiaľ nevídaným systémom koalícií, ktoré 40 rokov zostali jadrom americkej zahraničnej politiky. Vyzval porazených nepriateľov, aby sa pripojili k spoločenstvu demokratických štátov. Podporil Marshallov plán a program štyroch bodov, ktorými Amerika nasadila svoje zdroje a technológie na obnovu a rozvoj vzdialených krajín. Nikdy však nedôveroval spojenectvu s Ruskom. V dobe keď Hitler napadol Rusko, bol ešte senátorom a keďže považoval obe diktatúry za mravne rovnocenné, Rooseveltovi doporučil prikláňať sa vždy na víťaziacu stranu, „Len nech sa ich čo najviac pobije. V žiadnom prípade si neprajem víťazstvo Hitlera. Ako Rusko, tak aj Nemecko považuje svoje záväzky za zdrap papieru." Nemecko, ktoré od roku 1871 naháňalo celej Európe hrôzu, teraz desilo celý svet svojou bezmocnosťou. Bolo rozdeľované na 4 okupačné zóny. Po vojne Stalin posunul hranice Ruska takmer 1000 kilometrov na západ, k rieke Labe. Pred jeho armádami sa v dôsledku slabosti západnej Európy a plánovaného stiahnutia amerických vojsk vytváralo vákuum.

IV. Truman vs. Stalin

Trumanovi záležalo na dobrých vzťahoch so Stalinom, zvlášť preto, lebo americkým náčelníkom štábov záležalo na Ruskej účasti vo vojne proti Japonsku. Stalin sa však vrátil ku svojej starej zahraničnej politike a požadoval odmenu za svoje víťazstvá v jedinej mene – v ovládnutí území. Mal pochopenie pre kompromis, ale iba pokiaľ šlo o presné vymedzenie sfér vplyvu. Stalin nedokázal pochopiť, prečo sa Spojené Štáty až tak angažujú vo vnútropolitických systémoch krajín východnej Európy, keď na nich nemali žiadny strategický záujem. To viedlo Stalina k hľadaniu postranných motívov. Tento majster v praktikovaní „reálpolitiky“, musel očakávať, že sa Amerika bude brániť novej geopolitickej rovnováhe, vyplývajúcej z prítomnosti červenej armády v strede Európy. Stalin bol však ochotný brať vážne iba tie kroky, ktorých dôsledky bolo možné presne analyzovať z hľadiska rizík a možných ziskov. Ak spojenci nevyvinuli žiadny tlak, Stalin jednoducho ostal nečinný. Ani v roku 1940 v jednaní s Hitlerom a neskôr, tvárou v tvár nezničenej Amerike, ktorá navyše disponovala atómovým monopolom, neponúkol Stalin žiadne ústupky.