Stalin predstieral, že nechápe americkú požiadavku na konanie slobodných volieb v Poľsku, pretože Rusko žiadnu podobnú požiadavku nevznieslo v súvislosti s Talianskom, alebo Belgickom, kde sa doposiaľ tiež voľby nekonali.

Súboj Hopkinsa so Stalinom skončil nerozhodne. Hopkins mu vôbec nedokázal oznámiť, že to Američania s východnou Európou myslia smrteľne vážne. Hopkins zrejme od Stalina očakával kompromis, čím mu sám ponúkol ústupové cesty.

Slabiny Hopkinsovho vyjednávacieho štýlu ešte zosilnila mimoriadna zásoba dobrej vôle, ktorá ostala po vojnovom spojenectve. V júni 1945 už Stalin jednostranne stanovil východné aj západné hranice Poľska, nekompromisne dosadil do jeho vlády sovietov a bezohľadne porušil svoj jaltský záväzok, zorganizovať slobodné voľby. Napriek tomu všetkému považoval Hopkins tieto nezhody za „reťazec udalostí, z ktorých je každá sama o sebe bezvýznamná, ktoré sa nahromadili okolo Poľskej otázky“. Použil Rooseveltovu taktiku z dôb Teheránu a Jalty a požiadal Stalina, aby zmiernil svoje požiadavky vo východnej Európe a tak oslabil vnútropolitický tlak na Trumanovu vládu. Stalin odpovedal, že je ochotný uvažovať o takej zmene v novej poľskej vláde, ktorá by ju uviedla do súladu s americkými princípmi. Požiadal Hopkinsa o doporučenie piatich osôb, ktoré by mohol dosadiť do varšavskej vlády. V skutočnosti však nešlo o účasť na komunistickej vláde ale o slobodné voľby. V každom prípade však nemohol vzbudiť v Stalinovi dojem, že Amerika chápe situáciu v Poľsku, preto priznal, že nemá v zásobe mená žiadnych takých osôb.

Návštevy Trumanových vyslancov v Moskve ukázali, že sa nový americký prezident ešte stále snaží nájsť strednú cestu, medzi Rooseveltovým postojom k zachovaniu mieru, podľa ktorého Amerika nemala žiadnych partnerov a rastúcim odporom, ktorý v ňom vzbudilo ruské správanie sa vo východnej Európe, proti ktorému zatiaľ nevytvoril zodpovedajúcu politiku. Truman zatiaľ nebol ochotný ani čeliť geopolitickej realite vytvorenej víťazstvom, ani odhodiť Rooseveltovu víziu svetového poriadku, ktorému by vládli „štyria policajti“. Amerika doposiaľ ani nebola ochotná pripustiť, že mocenská rovnováha je nutnosťou svetového poriadku a nielen poblúznením európskej diplomacie.

VII. Postupimská konferencia a jej dôsledky

Rooseveltov sen o „štyroch policajtoch“ sa rozplynul na postupimskej konferencii, ktorá sa konala od 17. júla do 2. augusta 1945. Postupim bol zvolený za miesto konferencie, lebo ležal v sovietskej okupačnej zóne, bol dostupný po železnici (Stalin veľmi nerád lietal) a mohli ho strážiť sovietske bezpečnostné jednotky. Americká delegácia sa v dobe svojho príchodu držala, svojho chápania svetového poriadku z dôb vojny.