Podľa nich by najväčšou hrozbou svetového mieru bolo zriadenie sfér vplyvu. Neuviedli však, čo – okrem mocenskej politiky - by mohlo Stalina priviesť ku kompromisu, alebo aká iná príčina než stret záujmov by mohla spôsobiť konflikt. Podľa Daviesa – ktorý sa tiež konferencie zúčastnil – sa malo Stalinovi vyhovieť.

Truman nebol zvyknutý jednať s ľuďmi ako v bavlnke, zvlášť ak sa jednalo o komunistov, ale za cenu heroického úsilia sa o to aspoň pokúsil. Na súkromnej večeri 21. júla vyvinul Truman maximálne úsilie, aby Stalina presvedčil. Ten bohužiaľ nemal žiadne pochopenie pre partnerov, ktorí vyhlasovali svoju nezainteresovanosť na výsledku jednania. Truman so Stalinom a Churchillom sa chceli obmedziť na formuláciu obecných princípov. Ich ministri mali potom vypracovať podrobnosti mierových zmlúv s porazenými mocnosťami Osy a ich spojencami. Program konferencie však bol napriek tomu veľmi rozsiahly. „Jednalo sa o reparáciách, budúcnosti Nemecka a o postavení takých spojencov Nemecka, ako Taliansko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko a Fínsko. Stalin program rozšíril o celý program požiadaviek, ktorý Molotov predložil v roku 1940 Hitlerovi a ktorý zopakoval o rok neskôr Edenovi. Medzi tieto požiadavky patrilo mimo iné aj uľahčenie plavby Bosporom a Dardanelami, zriadenie sovietskej vojenskej základne na Bospore a získanie časti talianskych kolónií“. Stalin sa snažil dosiahnuť uznanie vlád v Bulharsku a Rumunsku, ktoré sám dosadil a ako protihodnotu ponúkal uznanie Talianska. Týmto odďaľoval prejednávanie požiadavky na uznanie konania slobodných volieb vo východnej Európe. Nakoniec každá strana použila veta všade, kde k tomu mala moc. Spojené štáty a Británia odmietli súhlasiť so Stalinovou požiadavkou reparácií od Nemecka vo výške 20 miliárd dolárov, z ktorých by polovica pripadla Sovietskemu zväzu a odmietli k tomu poskytnúť aktíva vo svojich zónach. Na druhej strane Stalin stále posilňoval postavenie komunistických strán po celej východnej Európe. Taktiež využil nejasnú formuláciu Jaltskej dohody, podľa ktorej sa hranice Poľska majú posunúť na západ k riekam Odra a Nisa. Rozhodlo sa, že tieto rieky budú tvoriť demarkačnú líniu. Nikto si zrejme neuvedomil, že existujú dve Nisy. Stalin tak pridelil Poľsku aj územie medzi západnou a východnou Nisou, čím sa mu podarilo vyhnať o päť miliónov Nemcov viac a vytvoriť tak medzi Poliakmi a Nemcami neprekonateľné nepriateľstvo. 25. júla 1945 musela Britská delegácia požiadať o prestávku, z dôvodu konania prvých volieb od roku 1935.