Po vybudovaní vzdušného mosta, prilietali lietadlá do mesta, alebo z neho odlietali v troch vzdušných koridoroch každých 90 sekúnd. Aby sa získal čas potrebný na takéto operácie, objemný materiál ako napríklad uhlie sa zhadzoval na vopred dohodnuté miesta. Aby sa znížila hmotnosť prepravovaného materiálu, čerstvé potraviny nahradili sušené zemiaky a mlieko v prášku, múku nahradil chlieb a uhoľné elektrárne sa prerobili na iný druh paliva, napriek tomu, že konverzia elektrární vyžadovala dopraviť do mesta ťažký strojový park. Spojencov neodradili ani problémy s koróziou svojich lietadiel, kvôli prepravovanej soli. Jednoducho soľ začali prepravovať na hydroplánoch, ktoré sú voči soli odolné. To si však vyžadovalo vodnú pristávaciu plochu, čomu poslúžilo Berlínske jazero, až kým nezamrzlo. Napriek tomu, že tento most udržiaval chod Berlína, dokázal zabezpečiť len o málo viac ako tretinu bežných denných potrieb mesta. Život v Berlíne bol veľmi tvrdý. Obliehanie a bombardovanie v časoch vojny však naučilo obyvateľov ľahšie sa prispôsobiť ďalším skúškam. Berlínčania boli v tej dobe na takéto situácie zvyknutí, preto ich blokáda veľmi nešokovala. Stalin uvalil blokádu v nádeji, že donúti spojencov vzdať sa ich plánov na vytvorenie západonemeckého štátu a že vypudí západné mocnosti z Berlína. Nebol však pripravený riskovať konflikt po vojne, ktorá tak veľmi zdevastovala európske časti Sovietskeho zväzu. Spojené štáty americké mali stále jadrový monopol a zaviazali sa, že v Nemecku ponechajú svoje vojsko, kým potrvá okupácia krajiny štyrmi mocnosťami. Navyše si neboli istí, či je Stalin dostatočne opatrný. Šance Stalina v prípadnej vojne o Berlín boli veľmi malé.

Bezprostredne po skončení blokády vyrástol Berlín vo významné priemyslové centrum, ktorého potreby už nemohol pokryť žiadny letecký most. Berlín síce ostával formálne v správe štyroch mocností a za prístup doňho zodpovedal Sovietsky zväz, skutočnú kontrolu ciest však vykonával východonemecký satelitný režim zo svojho hlavného mesta – východného Berlína. Všetka vojenská premávka musela využívať prechody kontrolované sovietskymi vojskami.

X. Historické pozadie
Vo svojom posolstve Kongresu sformuloval prezident USA James Monroe (1758-1831) zásady, podľa ktorých sa mali riadiť krajiny západnej pologule. Konštatoval v nich, že "politický systém v Európe je zásadne odlišný od politického systému v Amerike" a varoval, že jeho krajina bude považovať každý pokus európskej mocnosti "zavádzať svoj systém na ktoromkoľvek mieste tejto pologule za ohrozenie mieru a svojej bezpečnosti".