Romanizácia

(Najdete toto a mnoho ďalšých článkov o Ríme na http://arija.szm.sk)

Zjednotenie Rímskej Ríše

Domácy mier a zjednotenie boli prírodzenými následkami miernej a obsiahlej politiky, čo viedli Rimania v provinciách. Poslušnosť Rímskeho sveta bola jednotná, dobrovoľná a trvalá. Autorita Imperatórov presahovala bez námahy široký rozsah ich dominácie a mala taký istý vplyv v Égypte, Gallii alebo Thracii ako aj v Ríme. Úlohou legiónov bolo slúžiť proti nepriateľom verejnosti, a civilní magistráti máločo cítili potrebu použiť vojenskú silu. Pri tom stave úplneho pánstva a všeobecnej bezpečnosti a štastia venoval princeps spolu so svojím národom svoj nadbytok vylepšovaniu a okrášľeniu svojej Ríše.

Lokálna Vláda

Politika Rímskeho sveta vždy zásahovala na lokálnu hladinu, napriek zásad rôzných Imperiálnych vlád. Rímska Ríša, ako sa často hovori, bola zväzom samosprávnych miest. V provinciach sa väčšina ľudi považovala za občana svojej lokálnej komunity, ktorá bola zároveň pod dozorom jedného univerzálneho štátu. Gréko-Rímska civilizácia závisela, ako slovo samo označuje, na meste prostrednictvom ktorého sa najľepšie prejavuje. V západných provinciách rast týchto miest bol istým náznakom Romanizácie. V provinčných mestách mohol individuál viesť skutočnú politickú karieru, aj keď s určitými hranicami. Prostrednictsvom miest mohol byť súčasťou celého kultúrneho života Rímskeho sveta. Mestská Aristokracia bola zároveň hlavným vykonávateľom Romanizácie a aj tými, ktorí z toho mali najväčší prospech. Spravovali svoju lokálnu komunitu, vyberali dane, predstavovali mesto pred správcom provincie, a podľa potreby, išli aj ako vyslanci do Ríma.

Boli aj štedrými rozdávateľami. Tisíce nápisov z okolia celej Ríše svedčia o tom, ako rozdávali peniaze na hostiny, na údržbu vodného systému, na kúpeľe, na školy, na postavenie sôch, a na obnovenie verejných budov. Plinius napríklad štedro rozdával svojmu lokálnemu mestu Comum. Vo svojej záveti nechal peniaze na postavenie, ozdobenie a udržovanie verejných kúpeľov, a ďalšie peniaze pre svojich oslobodených otrokov, aby pokial žili a aj po smrti, sa usporiadala každoročne verejná hostina pre celé mesto. Ako milodar nechal ďalšie peniaze pre chudobných chlapcov a dievčatá, a ďalšie na postavenie a údržbu knižnice.

Pri tom sa aj prisľúbil, že prispeje tretinu akejkoľvek sumy peňazí čo sa mestu podarilo zozbierať na postavenie školy a písal Tacitovi v Ríme, aby mu poslal zoznam možných učiteľov.

Milodary Heroda Attica mestám Grécka sú najlepšími príkladmi štedrosti veku. Boli na skutočne kráľskej úrovni. Dal vybudovať Štadión v Aténach, 180 metrov dlhý, postavený z bieleho mramoru, schopný udržať všetkých obyvateľov mesta. Trvalo mu to len štyri roky počas toho, čo bol predstaviteľom Aténskych hier. Na pamiatku svojej ženy Regilly, dal vybudovať Divadlo, ktorému nebolo páru v celej Ríši, z čoho nijaká súčasť nebola postavená z nijakého iného druhu dreva než cédar. Dal tiež obnoviť Odeum, divadlo pôvodne vytvorené Periklom na hudobné vystupovanie a tragédie po víťazstve nad Perziou ako monument kultúry a umenia, ale čo v tom čase bol zanedbané a ošuntelé. Herodus to prerobil kým nebolo ako nové. Jeho počínanie zasahovalo pri tom aj do širšieho okruhu než len mesto Atény, dal postaviť medzi iným Chram k Neptunovi v Isthmus, divadlo v Korinte, štadión v Delphii, kúpeľe v Thermopylae, a akvadukt v Canusium v Taliansku.

Vybudovanie Miest

Mestá postavené v západných provinciách mali všetky určité spoločné črty. Ich ulice boli väčšinou postavené podľa mrežového vzoru, so štedrou medzerou v strede vyhradené na verejné budovy. Bolo tam Fórum, Basilika pre súdne konania a na veľké verejné schôdze, curia pre lokálnu radu, administratívne úrady a obchody, nájom z čoho išiel mestu. Kolonády chránili proti slnku alebo dažďu. Chrámy boli venované Rímskym alebo lokálnym Bohom. Chramy venované Capitolínskej Trojici, Imperatórovi alebo Dea Roma, boli súčasťou centra mesta. Boli tam školy, ktoré učili Latinčinu a ponúkali štandardnú antickú výchovu. Väčšie mestá mali civilných profesorov rečníctva a filozofie a niekedy aj lekárov, ktorí poskytovali liečbu pre chudobných zdarma. Bola tam možno knižnica, vďaka súkromnému milodaru.

Množstvo verejných vymožeností záležalo od veľkosti mesta. Bol ale vždy nejaký amfiteater pre gladiatórske hry. Divadiel bolo veľa v Gallii, menej v iných provinciách. Odeon pre vystupovanie bol vyšším stupňom divadla. Veľmi veľké mestá mali cirkus na preteky na kočoch, ako malo šesť miest v Gallii. Boli tam verejné kúpeľe, možno viac než jeden a rôzne stupne výzdoby. Akvadukt priniesol zásobu vody k vysokému bodu v meste, odkiaľ bolo rozšírené prostrednictvom olovnatých rúr. Múry a monumentálne vstupné brány privítali cestovateľa keď vošiel do mesta; niekedy boli aj triumfálne oblúky, vypracované pohrebné monumenty a verejné sochy. Ale mestá neboli postavené podľa štandardného plánu ako Rímske bašty. Brala sa do úvahy topografia a aj existujúce budovy, najmä Chrámy.

V provinciách mali architekti slobodnú ruku uviesť vlástne nápady, spojené so svojimi dobrými znalosťami antických modelov. Nové mestá sa možno podobali, ale lokálne konkurovanie a individualita zabezpečila pestrosť jednotných miest Ríše.

Linky:

http://arija.szm.sk - arija.szm.sk