Celý antický svet poznal Delfy a ich veštiareň. Chodili do nej po radu mýtickí hrdinovia, navštevovali ju vládcovia všetkých gréckych štátov, prišli ta i Solón a Alexander Veľký, aby si vypočuli volu bohov z úst veštice Pythie. Na jej názor sa pýtali aj cudzí panovníci, napríklad lýdsky kráľ Kroisos. Aj Oidipus a Orestes prišli do Delf dozvedieť sa o svojej buducnosti.
Delfy zohrali významné miesto vo vývine gréckej kultúry aj preto, že ležia v srdci stredného Grécka, vo Fokide, hneď vedľa prirodzenej cesty vedúcej zo severu, z hornatej Doridy a z rovinatej Tesálie, na juh úrodným údolím Amfissy až k prístavu Krisa v Korintskom zálive. V staroveku celé územie Delf neraz postihlo zemetrasenie, čo zapríčinilo malebné vrásnenie povrchu. Vytvorili sa tu jaskyne a skalné útesy, z ktorých vyvierali pramienky, ako napríklad Kassotis na posvätnom území.
Pausanias, ktorý v druhej polovici 2. storočia n. l. cestoval po Grécku, rozprával, že od dávnejších čias na tomto mieste jestvovala veštiareň zasvätená bohyni Gai, ako aj Poseidónovi. Neskôr vraj Gaia odovzdala veštiareň Temide, bohyni spravodlivosti, od nej ju zasa údajne ako dar dostal Apolón. Francúzske vykopávky potvrdili, že v Delfách jestvovala pred Apolónom staršia Gaina veštiareň. Na úpätí terasy Apolónovej svätyne odkryli kultové miesto bohyne Zeme. Našli sa tam aj zvyšky terakotových nádob a votívnych darov z mykénskej epochy.
Delfy v staroveku najviac preslávila ich veštiareň. Veštby vraj vyslovovala kňažka Pýthia sediaca na trojnožke. Apolónova veštiareň bola pôvodne činná iba raz v roku a slúžila len obyvateľom z blízkeho okolia, ktorí prichádzali, aby získali rady v každodenných starostiach. Výhodná geografická poloha Delf získavala veštiarni čoraz viac prívržencov. Pri veľkom množstve zákazníkov bolo potrebné zaviesť akýsi poriadok. Každý z tých, čo sa prichádzali dožadovať rád veštiarne musel najprv obetovať pred Apolónovým chrámom nejaké zviera – ovcu, kozu, diviaka alebo býka. Podľa toho ako boh prijal obeť, sa usúdilo, či obetník dostane odpovede na svoje otázky. Tí, ktorým skúška dopadla úspešne, prechádzali do úzkej miestnosti – oikosu, kde čakávali na veštbu. Otázky sa kládli ústne alebo písomne a žreb rozhodoval o poradí odpovedí. Ženy nemali právo obracať sa na veštiareň osobne, museli sa len spoliehať na sprostredkovanie mužov. Boli však aj dni, v ktorých boh zakazoval dávať odpovede, vtedy aj Alexander Veľký musel odísť naprázdno.