Celý antický svet poznal Delfy a ich veštiareň. Chodili do nej po radu mýtickí hrdinovia, navštevovali ju vládcovia všetkých gréckych štátov, prišli ta i Solón a Alexander Veľký, aby si vypočuli volu bohov z úst veštice Pythie. Na jej názor sa pýtali aj cudzí panovníci, napríklad lýdsky kráľ Kroisos. Aj Oidipus a Orestes prišli do Delf dozvedieť sa o svojej buducnosti.
Delfy zohrali významné miesto vo vývine gréckej kultúry aj preto, že ležia v srdci stredného Grécka, vo Fokide, hneď vedľa prirodzenej cesty vedúcej zo severu, z hornatej Doridy a z rovinatej Tesálie, na juh úrodným údolím Amfissy až k prístavu Krisa v Korintskom zálive. V staroveku celé územie Delf neraz postihlo zemetrasenie, čo zapríčinilo malebné vrásnenie povrchu. Vytvorili sa tu jaskyne a skalné útesy, z ktorých vyvierali pramienky, ako napríklad Kassotis na posvätnom území.
Pausanias, ktorý v druhej polovici 2. storočia n. l. cestoval po Grécku, rozprával, že od dávnejších čias na tomto mieste jestvovala veštiareň zasvätená bohyni Gai, ako aj Poseidónovi. Neskôr vraj Gaia odovzdala veštiareň Temide, bohyni spravodlivosti, od nej ju zasa údajne ako dar dostal Apolón. Francúzske vykopávky potvrdili, že v Delfách jestvovala pred Apolónom staršia Gaina veštiareň. Na úpätí terasy Apolónovej svätyne odkryli kultové miesto bohyne Zeme. Našli sa tam aj zvyšky terakotových nádob a votívnych darov z mykénskej epochy.
Delfy v staroveku najviac preslávila ich veštiareň. Veštby vraj vyslovovala kňažka Pýthia sediaca na trojnožke. Apolónova veštiareň bola pôvodne činná iba raz v roku a slúžila len obyvateľom z blízkeho okolia, ktorí prichádzali, aby získali rady v každodenných starostiach. Výhodná geografická poloha Delf získavala veštiarni čoraz viac prívržencov. Pri veľkom množstve zákazníkov bolo potrebné zaviesť akýsi poriadok. Každý z tých, čo sa prichádzali dožadovať rád veštiarne musel najprv obetovať pred Apolónovým chrámom nejaké zviera – ovcu, kozu, diviaka alebo býka. Podľa toho ako boh prijal obeť, sa usúdilo, či obetník dostane odpovede na svoje otázky. Tí, ktorým skúška dopadla úspešne, prechádzali do úzkej miestnosti – oikosu, kde čakávali na veštbu. Otázky sa kládli ústne alebo písomne a žreb rozhodoval o poradí odpovedí. Ženy nemali právo obracať sa na veštiareň osobne, museli sa len spoliehať na sprostredkovanie mužov. Boli však aj dni, v ktorých boh zakazoval dávať odpovede, vtedy aj Alexander Veľký musel odísť naprázdno.

Bolo to v zimných mesiacoch, keď sa Apolón zdržiaval u Hyperbórejcov a v Delfách vládol Dionýzos.
V najstarších časoch vyberali za Pýthiu mladé dievča, neskôr to však bola staršia žena. Predtým ako si kňažka Pýtia sadla na trojnožku, musela sa postiť, potom podstúpiť rituálny kúpeľ v kastalskej vode a nakoniec sa omámiť dymom z vavrínového a myrhového lístia. Keď upadla do tranzu a z jej úst začali vychádzať veštecké slová, kňaz zapisoval jej odpovede v hexametroch. Veštiareň sa okrem bežných otázok špecializovala aj na proroctvá v politickej sfére, čo jej prinášalo bohaté zisky. Odpovede na politické otázky však neboli vôbec ľahké – mohli silne podkopať autoritu boha. Zásluhou primerane zorganizovanej informačnej služby a šikovnej interpretácie Pýtiiných slov rástla autorita delfskej veštiarne a aj jej vplyv na vnútornú a zahraničnú politiku gréckych štátov. V dôsledku toho sa stali akýmsi stálym zmierovacím tribunálom medzi gréckymi štátikmi. Nie vždy však boli nestranné.
Delfská veštiareň však prejavovala aj morálnu tendenciu. Pýtia tam zvestovala, že preliať krv, hoci aj otroka je vražda a vyžaduje potrestanie, čiže náboženské očistenie.
Delfy boli známe aj svojimi hrami, ktoré sa významom zaraďovali hneď za olympijské, umeleckými súťažami dokonca pred ne. Ich hlavným programom boli preteky v hre na píšťale a na kithare, v speve so sprievodom píšťaly a v básnických a dramatických skladbách. Zo športových disciplín sa súťažilo v behu, zápasení a v jazde na voze. Víťaz dostal palmový list a vavrínový veniec. Narastanie významu a vplyvu Delf v celom Grécku vyvolávalo súčasne aj opačnú reakciu, teda úsilie gréckych kmeňov a miest o vládu nad Delfami. Delfy však mali už na začiatku 6. st. pred n. l. svoju špeciálnu politickú organizáciu tzv. Delfskú amfyktyoniu. Bolo to združenie národov založené na kolektívny podnet susedov a namierené proti Fokidčanom, ktorý mali historické práva považovať sa za majiteľov delfského územia.
V roku 548 pred n. l. Apolónovu svätyňu zničil požiar. Kňazi sa ihneď pustili do opravných prác, ale až v roku 513 pred n. l. rod Alkménovcov sa pričinil o jej úplnú dostavbu. Zozbierali v Grécku i susedných krajinách závratnú sumu 300 talentov. Novú svätyňu odovzdali do užívania v roku 505 pred n. l. Na začiatku 5. storočia pred n. l. celé Grécko ohrozil perzský vpád. V obave, aby Peržania nezničili svätyňu, kňazi spočiatku prostredníctvom Pýthie akoby stáli na strane útočníkov. Štvrté storočie bolo pre Delfy dosť búrlivé. V tomto období sa viedli dve sväté vojny, vyvolané sporom obyvateľov Fokidy s Delfskou amfyktyoniou.

Amfiktyonia sa obrátila o pomoc na Filipa Macedónskeho, ktorý zaútočil na Grécko a zvíťazil. Vláda Macedóncov v Delfách sa skončila s úpadkom ríše Alexandra Veľkého. V roku 189 pred n. l. sa v Delfách ujali vlády Rimania. Tí síce prehlasovali nezávislosť Delf, ale v skutočnosti ich úplne ovládali. V období rímskej nadvlády nastal prudký úpadok svätyne. Rímsky diktátor Lucius Sulla veštiareň vykradol a cisár Nero odniesol neskôr zo svätyne vyše päťsto bronzových sôch.
V roku 91 pred n. l. Tráci spôsobili v Delfách veľký požiar, ktorý vážne poškodil Apolónovu svätyňu. V roku 86 pred n. l. Sulla okradol Delfy o bohatstvo. Prví rímski cisári sa pokúšali o márny pokus vzkriesiť Apolónovo pôsobenie v Delfách, ale veštiareň sa aj tak nepovzniesla z úpadku. Delfy prežívali ešte jeden svoj rozkvet za Hadriána, ktorý spolu s bohatým mecenášom umenia Herodesom Atticusom zaplavujú Delfy darmi a novými pomníkmi. Kresťanstvo však dokončilo úplnú skazu Delf. Konštantín Veľký a Teodosius II. rozobrali pomníky, ktoré ešte zostali na posvätnom území, na výzdobu nového hlavného mesta. Delfské pamiatky
Pamiatkový areál Delf sa dá rozdeliť na tri základné časti:
· Apolónov hieron
· Marmaria
· Mesto

Apolónov hieron

Je to posvätné územie, nazývané aj Apolónov temenos, ktoré sa nachádza na strmom horskom svahu, na úbočí Rodini. Má tvar nepravidelného lichobežníka s rozmermi približne 200 х 300 metrov. Obklopuje ho múr s nerovnakým pôdorysom. Strmý terén je rozdelený na niekoľko (5 – 6) pozdĺžnych terás, na ktorých sa týčili stavby a pomníky. Každej terase zodpovedali brány v západnom aj východnom múre. Všetky terasy spája tzv. Svätá cesta, ktorá sa serpentínovite vinie do hora. Pred hlavným vchodom je neveľké štvorcové námestie obklopené zvyškami portík a klenieb z rímskych čias. V blízkosti námestia sú zvyšky kúpeľov, ktoré boli takto umiestnené vo väčšine rímskych miest.

Dolný úsek Svätej cesty

Svätá cesta sa začína pri hlavnej bráne a je široká 4 – 5 metrov. Pre vozy nebola prístupná. Po oboch stranách svätej cesty ležia zrúcaniny najdôležitejších votívnych pomníkov a pokladníc. Je tu napríklad dar Sparťanov, ktorý venoval Lysander v roku 403 pred n. l. z koristi po bitke pri Aigospotamoi. Bola to veľká štvorboká kamenná budova, kedysi pokrytá strechou a vpredu ju podopieralo osem stĺpov.

Jej vnútrajšok ozdobovalo tridsaťsedem bronzových postáv, rozostavených v dvoch radoch - vpredu bolo deväť hlavných sôch: Dioskurovia, Zeus, Artemis, Poseidón ovenčujúci Lysandra, Agias a prievozník Cháron; vzadu dvadsaťosem sôch sparťanských vojvodcov, Lysandrových priateľov a prívržencov. Na mieste, kde sa Svätá cesta skrúca na sever, sa nachádzajú zrúcaniny niekoľkých pokladníc. Jednou z najstarších bola pokladnica Sikyónčanov postavená v roku 582 pred. n. l. Dve ďalšie pokladnice sú pokladnica Sifnosanov asi z roku 525 pred n. l. a pokladnica Knidosanov z rokov 555 – 545 pred n. l. Pokladnica Sifnosanov mala tvar štvorbokej svätyne. Namiesto dvoch stĺpov medzi antami umiestnili dve ženské sochy. Tieto karyatídy mali na hlavách valcovité polosy (vysoké čiapky), na ktorých sa dookola vinuli basreliéfové výjavy. To všetko na pohľad zodpovedalo dórskemu slohu, ale sústava nosníkov bola už zreteľne iónskeho typu, ako napokon aj celá budova. Nad hladkým architrávom sa vinul basreliéfový vlys s výjavmi vojny bohov a gigantmi, únosu Leukidipiek a zhromaždenia bohov. Na západnej opore bol zobrazený povestný Apolónov spor s Heraklom a delfská trojnožka. Usudzujúc podľa zachovaných fragmentov sa dá konštatovať, že pokladnica Sifnosanov bola jednou z najkrajších a najstarostlivejšie vypracovaných gréckych stavieb.
Asi dvadsať metrov vyššie po Svätej ceste sa na ľavej strane nachádza zrenovovaná pokladnica Aténčanov. Je to štvorboký dórsky prostylos s dvoma stĺpmi pri vchode. Na stavbu použili mramor z ostrova Paros. Pokladnica je dlhá 10 metrov a široká 6 metrov. Na južnej stene tejto stavby sú na povrchu kvádrov vytesané dva hymny na Apolóna z rokov 138 a 128 pred n. l. Ostatné steny budovy takisto pokrývajú nápisy, vence, honorifikačné dekréty a nariadenia amfyktiónií. Pokladnica Aténčanov stojí šikmo k Svätej ceste. Trojuholníkovitý priestor medzi cestou a stavbou vypĺňa kamenný podstavec, na ktorý kládli trofeje dobyté pri Maratóne roku 490 pred n. l. Na platniach sa čiastočne zachoval nápis, ktorý hlása, že „Aténčania obetovali Apolónovi vojnovú korisť od Médov (Peržanov) po bitke pri Maratóne“. Nieje to však pôvodný nápis, pretože pochádza z 3. storočia pred n. l., je kópiou staršieho venovania z 5. storočia pred n. l.

Horný úsek Svätej cesty

Hneď za pokladnicou Aténčanov sa týčia základy úzkej štvorbokej stavby (buleterion), ktorá slúžila ako poradná sieň delfského senátu. Bola dlhá 13 metrov a široká 6,5 metra. Za buleterionom stála staroveká svätyňa bohyne Zeme - Gaie. Cestu tu obklopuje niekoľko skalnatých výbežkov, kedysi považovaných za posvätné miesta. Prvý balvan od cesty zodpovedá Sibylinej skale. Na jednom zo skalných balvanov stál povestný stĺp Naxosanov, ktorý postavili asi v polovici 6. storočia pred n. l.

Vytesali ho z mramoru z ostrova Naxos. Za buleterionom sa cesta rozširuje a vytvára okrúhle námestie s priemerom 16 metrov – Halos. Cesta sa postupne približuje k juhovýchodnému okraju veľkej terasy Apolónovej svätyne, na ktorú z tejto strany priliehala strecha portika Aténčanov, postaveného roku 506 pred n. l. na ukladanie koristi od Bióťanov. Za portikom sa Svätá cesta znovu skrúca na sever a je z nej dôkladný výhľad na terasu Apolónovej svätyne. Túto terasu vytvára slávny polygonálny múr, ktorý sa skladá z výnimočne veľkých kvádrov.
Kúsok vyššie tvorí Svätá cesta takzvané rázcestie trojnožiek. Celá severná strana tohto námestíčka sa naozaj priam hemžila votívnymi trojnožkami postavenými do niekoľkých radov. Do popredia vystupujú štyri podstavce, ktoré sa zachovali po trojnožkách syrakúzskych tyranov Gelóna, Hierona a ich bratov. Apolónovi ich venoval Gelón ako poďakovanie za víťazstvo nad Kartágincami roku 481 pred n. l. Hneď pri Gelónovom podstavci stojí sokel slávneho akantového stĺpa. Bol vysoký 8,65 metra a skladal sa z piatich pätiek zakončených akantovými listami.
Od rázcestia trojnožiek sa svätá cesta skrúca na západ a vedie pozdĺž hornej terasy Apolónovej terasy. Severovýchodný roh terasy zaberá Apolónov oltár, ktorý darovali Apolónovi obyvatelia ostrova Chios okolo roku 518 pred n. l. Pred Apolónovou svätyňou sa týčila veľká jazdecká socha Aemelia Paulla, víťaza nad macedónskym kráľom Perseom. Svätyňa bola 60,32 metrov dlhý a 23,83 metrov široký dórsky peripteros a hexastylos, čiže mala po šesť stĺpov od severu aj od juhu. Stĺpy a steny boli z tufu – mäkkého kameňa a pokryté štukami. Svätyňa je však natoľko zničená, že bez pomoci literárnych prameňov a bez Pausaniovho popisu, by sme dnes nevedeli zrekonštruovať členenie jej vnútrajška. Na východnej strane bola predsienka – pronaos. Na jej stenách boli výroky Siedmich mudrcov napr. Gnothi Sautón (Poznaj sám seba), Meden agan (Ničoho priveľa). Stála tam aj socha Homéra. V dlhej úzkej celle horel večný oheň. Vedľa neho bol umiestnený Poseidónov oltár, sochy Párk a Apolóna Moirageta ako aj Pindarova železná stolička. V čase hostenia bohov uctievali tu básnika ako hosťa boha a zo všetkých darov dostával čiastku. Za cellou bol adyton. Bola to pravdepodobne podzemná sieň, v ktorej stál slávny omfalos, Apolónova socha, Dionýzov sarkofág a napokon najdôležitejšia vec – Pýtiina trojnožka, stojaca nad skalnou puklinou zvanou chasma, z ktorej vraj vystupovali omamné výpary. Adyton mal vraj v strope otvor, ktorým unikal dym a výpary.

K Adytonu priliehal oikos (čakáreň). Posledným pamätníkom pri Svätej ceste bol Kraterov votívny dar. Tento statočný dôstojník Alexandra veľkého zachránil raz svojmu vládcovi život. Krateros mu raz na jednej poľovačke pomohol, keď Alexandra napadol ranený lev. Tento výjav zobrazovalo bronzové súsošie – dielo dvoch veľkých sochárov 4. storočia: Lysipa a Leochora. Hlavná stavba, ležiaca v hornej úrovni Apolónovho územia, je divadlo. Delfské divadlo postavili v 4. storočí pred n. l. Roku 159 pred n. l. ho obnovil Eumnes II., kráľ Pergamonu. Je to jediný dosť dobre zachovaný architektonický objekt v Delfách, kde s ešte dnes usporadúvajú predstavenia v čase delfského festivalu. Panvovitá canea (hľadisko) mala tridsaťpäť stupňov v dvoch podlažiach. Dolné podlažie malo dvadsaťsedem stupňov, horné sedem stupňov a medzi nimi viedla diazoma (chodník). Stupne – sedadlá vytvárali asi päťtisíc miest na sedenie. Orchestra má priemer 18,5 metra a bola vykladaná štvorcovými platňami. Obklopuje ju zakrytý kanál. Na prednej strane proskénia (predoponová scéna) bol basreliéfový vlys, zobrazujúci Heraklove činy. Z divadla môžeme vísť aj takzvanou divadelnou ulicou. Ďalej vystupujeme popri múre Daochovho pamätníka až ku slávnemu lesché Knidosanov. Dnes je už táto pamiatka v žalostnom stave. Na stavbu bol použitý netrvanlivý materiál – sušená tehla a drevo, a preto nebola schopná odolať pôsobeniu stáročí. Stavby s podobnou konštrukciou ozdobovali starí Gréci maľbami. A tak aj lesché Knidosanov mala interiér vyzdobený freskami najväčšieho maliara klasickej epochy, Polygnota. Zachoval sa síce podrobný opis tohto veľdiela od Pausania, ktorý však nemôže nahradiť samotné dielo. Obsah týchto nástenných malieb sa skladal z dvoch hlavných motívov eposov: Iliú persis (dobytie Tróje) a Nekyia (Odyseus vyvoláva duše z Hádu).

Marmaria

Je to posvätné územie Atény Pronaia, ktoré sa nachádza na úpätí hory vo vzdialenosti 1500 metrov na juhovýchod od Apolónovho hieronu. Terasu na ktorej sú zrúcaniny obklopuje pekný olivový háj. Gréci tu uctievali bohyňu ako strážkyňu svätyne. Celý areál v tvare štvorca obklopuje múr zväčša s pravidelnou osnovou. Najväčšou stavbou tu bola svätyňa Atény Pronaia v dórskom slohu postavená z tufu koncom 6. storočia pred n. l. v podobe periptera a hexastyla. Marmaria má takisto svoju svätú cestu. Vedie pozdĺž južného okraja terasy rozdelenej ne dve úrovne. Vrchnú podopiera múr z archaickej epochy. Na dolnej úrovni však vidíme základy z klasickej epochy.

Strednú časť terasy kedysi chránil dnes zničený múr z tufu. Sú tam aj zrúcaniny troch budov. Prvá od východu bola pokladnica postavená v dórskom slohu v rokoch 480 – 475 pred n. l. Druhá je pokladnica v iónskom slohu, ktorú pravdepodobne postavili Marsilčania v rokoch 530 – 525 pre n. l. V poradí treťou budovou je slávny tolos, mramorová rotunda z konca 5. storočia pred n. l. Bol to menopteros s dvadsiatimi vonkajšími dórskymi stĺpmi rozostavenými do kruhu na trojstupňovom stylobate. Desať korintských polstlpov zapustených do múru, dopĺňalo dekoráciu interiéru. Mesto

Staroveké mestské sídlisko sa rozkladalo na troch stranách hlavnej Apolónovej svätyne: na juhu, na východe a na západe. K mestským pamiatkam patria dva komplexy, ktoré boli objavené v čase francúzskych vykopávok:
· Juhovýchodný - gymnasion, palestru a kastalský prameň
· Juhozápadný – predmestie Thyiai, štadión, Filomelova pevnosť

Gymnasion

Pochádza z rokov 334/3 – 327/6 pred n. l. Cvičila tam delfská mládež a ľahkí atléti sa tu pripravovali na gymnický agón. Pozdĺž terasy dlhej 160 metrov sa vinul xystos, čiže kryté stĺporadie s hladkou traťou širokou 7 metrov. Rovnobežne s ním sa vinula trať na voľnom priestranstve s tou istou dĺžkou a šírkou – paradromia. Palestra

Na juhovýchod od dvora gymmnasia stála palestra (druh prístavby), ktorá slúžila na kúpele a masáže zápasníkov. V jej prvej časti bolo ústredným miestom nádvorie. Druhá časť mala vyslovene kúpeľný charakter. Asi v strede rozsiahleho dvora bola okrúhla piscina (vodná nádrž) hlboká 1,8 metra s priemerom 10 metrov. Mala dva stupne a dva kanály, jeden odvádzal nečistotu a druhý chránil bazén pred preplnením. Tu bo, studený kúpeľ. Pozdĺž štítu severovýchodného oporného múru sa rozkladá rad jedenástich otvorov. Kedysi ich ozdobovali zvieracie papule z bronzu, z ktorých vystrekovala voda do mramorových mušieľ. Zvyšky týchto mís – bazénov sa zachovali na pôvodnom mieste. Odtiaľto voda padala v kaskádach do odtokového kanála a ďalej do niekoľkých menších bazénov. Celú palestru zásobovala vodou veľká nádrž, stojaca o 80 metrov vyššie severozápadným smerom, priamo spojená s kastalským prameňom. V rímskom období prirobili severne od nádvoria palestry inštaláciu pre horúce kúpele.

Kastalia

Nachádza sa severne od gymnasia a palestry vo výške 538 metrov nad morom. Za svoju monumentálnu výzdobu vďačí pravdepodobne archaickej epoche. Pozornosť si zasluhuje najmä fasáda vytesaná do skaly so 4 výklenkami, v ktorých pravdepodobne stáli sošky Nymfy alebo iné votívne dary.

Pred touto fasádou je rezervoár, do ktorého vystrekovala voda. Táto nádrž bola pokrytá platňami. Voda ďalej prúdila do pravouhlého otvoreného bazénu, v ktorom pútnici podstúpili očistný kúpeľ pred vstupom do Apolónovej svätyne. Dnes je však toto miesto už len starovekou spomienkou a na jeho mieste sú už len zrúcaniny.

Štadión

Nachádza sa vo výške 645 metrov nad morom. Konečnú monumentálnu podobu mu dal Herodes Atticus – vtedy sem pokládli kamenné sedadlá a pri juhovýchodnom vchode postavili veľký triumfálny oblúk. Odtiaľto sa začínalo defilé atlétov. Závodná trať je dlhá 178,35 metrov. Afesis (štart) a terma (cieľ) sú ešte dnes označené radom mramorových platní s priehlbinkami pre nohy bežcov. Pozdĺž severného úbočia sa dvíhalo dvanásť radov kamenných sedadiel. Severnú stranu sedadiel delilo trinásť schodísk na dvanásť úsekov – cunei. Iba horný rad sedadiel mal operadlá. Západná strana štadióna mala polkruhovitý tvar. Z južnej strany bolo len 6 radov sedadiel umiestnených na násype. Ozajstnou kuriozitou je nápis z 5. storočia pred n. l. vytesaný na jednom z kvádrov na južnej strane štadióna. Text zakazuje pod pokutou 5 drachiem prinášať zvonku na štadión víno, čo sa rovnalo zákazu predávať na štadióne víno. Povyše štadióna na svahoch vrchu sv. Eliáša vidieť zvyšky múrov s vežami zachovaných z Filomelových pevností, ktoré postavili Fokidčania roku 355 pred n. l. Keď schádzame z úbočia vrchu sv. Eliáša na juh, vidíme cestou rad hrobov vytesaných do skaly. Pochádzajú z rozličných čias od mykénskej doby až po byzantské obdobie. Sú tam kopulovité hroby s dromom (prístupovou chodbou), studne vyhĺbené v mäkkých vrstvách tufu, okrúhle a štvorboké výklenky. Objavenie Delf ja asi najvýznamnejšou francúzskou vykopávkou. Po mnohých komplikovaných vyjednávaniach sa nakoniec podarilo Francúzskej archeologickej škole zabezpečiť si všetky práva týkajúce sa vykopávok v Delfách. Tie sa uskutočňovali od roku 1863 a zintenzívnili v rokoch 1896 – 1903.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk