Slovenské národné obrodenie

Formovanie slovenského národa: Slováci už od 6.stor. sa začali usadzovať na území našej vlasti a od tých čias nepretržite obývajú krajinu medzi Dunajom a Tatrami. Zachovalo sa o tom niekoľko stredovekých prameňov / mních kijevského kláštora Nestor – Letopis z 12. stor., uhorský kronikár Anonymus. / Meno Slovák, ktoré je novším tvarom staršieho výrazu Sloven, sa po prvý raz zjavuje v čes. slovníku z r. 1458.
Poddanská a národnostná otázka v Uhorsku :
V roku 1820 viac ako polovica roľníkov v Uhorsku nemala pôdu. V priebehu prvej polo-
vice 19. stor. sa počet želiarov a bezzemkov zdvojnásobil. Šľachta, ktorá tvorila asi 6% celkového obyvateľstva, obhospodarovala vo vlastnej réžii dvakrát toľko pôdy ako roľníci. Nespravodlivé zvyšovanie daní a neúroda mimoriadne vyostrovali už aj tak kritickú situáciu na východnom Slovensku. Veľké povstanie na východnom Slovensku podnietila epidémia cholery, ktorej v lete 1831 podľahlo vyše 200 tisíc ľudí. Východoslovenské povstanie nemalo národné, ale sociálne pohnútky. V boji proti šľachte sa prejavila solidarita slovenského, maďarského, ukrajinského a nemeckého ľudu.
Formovanie novodobého národa u Slovákov :
Na konci 18. stor. sa národnosti v Uhorsku začali formovať na novodobé národy. Najpriaznivejšie podmienky mali Maďari. Vládnucou triedou bola šľachta, ktorá sa postavila proti germanizačným snahám Viedne a svoju moc sa snažila upevniť rozšírením maďarčiny v celom Uhorsku. Hybnou silou slov. nár. obrodenia sa stala inteligencia. Slovenská maloburžoázia bola slabá, málo uvedomelá, slovenská šľachta až na výnimky sa pomaďarčila a drobné zemianstvo bolo kultúrne zaostalé. Inteligencia sa sústredila na to, čo bolo v jej moci /spisovný jazyk , šírenie osvety a národného cítenia. /
Fázy národného obrodenia :
1. fáza – začiatky slovenského národného obrodenia / 1780 – 1820 / :
V spoločenskom živote vystupovala potreba domáceho jazyka, ktorý sa stal nástrojom na prebúdzanie národného povedomia ľudu. Pre jazykový vývoj Slovákov sa stalo rozhodujúce podujatie, ktoré skúmalo hlasy za slovenčinu ako samostatného slovenského spisovného jazyka. Organizátormi boli slov. študenti r. 1786 v generálnom seminári v Blave združení v Spoločnosti pre pestovanie slov. reči na čele s profesorom Michalom Kratochvílom a 24 ročným Antonom Bernolákom. Mladí vlastenci na čele s Bernolákom rozhodli sa uzákoniť kultúrnu západoslovenčinu ako jednotný spisovný jazyk r. 1787.

Anton Bernolák vypracoval Jazykovednú kritickú rozpravu o slovenských písmenách / v latinčine /, pripojil príručku pravopisu / fonetický princíp – píš ako počuješ /, v r. 1790 vydal prvú slovenskú gramatiku a spis o tvorení slov. Bernolákovčina sa nestala celonárodným jazykom / evanjelici používali naďalej biblickú češtinu. / Berniolákovci sa od r. 1792 združili do spolku Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave. Najvýznamnejším buditeľom bol Juraj Fándly. Juraj Fándly / katolík / - tvorca ľudových spisov / Pilný domajší a poľný hospodár, Včelár, Zelinkár /. Patril medzi kritikov feudalizmu a bojoval za rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. Druhý, evanjelický prúd národného obrodenia reprezentoval Juraj Ribay / evanjelik /, ktorý chcel v r. 1793 založiť Československý inštitút, kvôli nedostatku financií sa to podarilo realizovať až v r. 1803 založením katedry reči a literatúry československej pri evanjelickom lýceu v Bratislave. Jej dlhoročný profesor Juraj Palkovič zohral tiež významnú úlohu. Niektorí slov. vzdelanci sa tiež zúčastnili hnutia tzv. uhorských jakobínov / r. 1795 /, v ich programe odstránenie feudalizmu, politická nezávislosť Uhorska a za jeho pretvorenie na republiku rovnoprávnych národov / napr. Štefan Marton zo Štítnika, Jozef Hajnóczy, Samuel Vrchovský /.

- 2 -

2. fáza – slovenské národné hnutie v období slovanského vlastenectva,
20. roky a polovica 30. rokov 19. storočia : / 1820 – 1835 /
Slovenskí vzdelanci spolu s maloburžoáziou hľadali oporu v myšlienkach Slovanstva / k slovanským národom, najmä českému /.
Ján Kollár – svojou Slávy dcérou posilňoval lásku k slovanským národom, hlavne ruským ľuďom. Pri hlásení slovanskej vzájomnosti sa opieral o Herderove náhľady na dejinné poslanie Slovanov v budúcnosti. Hlásal tiež nový pojem národa, pre ktorý je postačujúci znak jeho reč, mravy a obyčaje. Pavol Jozef Šafárik – v diele Slovanské starožitnosti z r. 1837 vyzdvihol význam Slovanov pri budovaní európskej kultúry a civilizácie. Dokázal, že Slovania patria k najstarším obyvateľom Európy a už v minulosti boli nositeľmi vysokej kultúry. Slovanskú myšlienku hlásali tiež mladobernolákovci, Ján Koiš, Ján Herkeľ, Martin Hamuliak. Ján Koiš autor slovanských slovníkov spolu s Martinom Hamuliakom a Jánom Kollárom založili v r. 1826 v Pešti Slovanský čitateľský spolok. Ich almanach ZORA prinášal príspevky v bernolákovčine a v českoslovenčine. Mladobernolákovci obhajovali princíp samostatného rozvoja Slovákov.

Ján Hollý – vytvoril v bernolákovčine dielo veľkej básnickej a vlasteneckej hodnoty / eposy Svätopluk, Sláv, Cyrilo-Metodiáda /, vyzdvihol v nich národnú minulosť. Prekladmi z antickej poézie zas dokázal literárnu vyspelosť slovenčiny.
Buditeľské a osvetové poslanie plnilo tiež ochotnícke divadlo, ktoré pranierovalo odnárodňovanie / Ján Chalupka – Kocúrkovo /, aj šírenie kalendárov a kníh pre ľud / Juraj Palkovič, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký/. 3. fáza – vyvrcholenie slovenského národného obrodenia a rozvoj
slovenskej národnej kultúry : / 1835 – 1848 /
Od polovice 30. rokov významnú úlohu plnila študentská Spoločnosť česko-slovanská na bratislavskom lýceu / Štúr, Hodža, Hurban, Zoch, Janko Francisci Rimavský, August Horislav Škultéty,.../
Z pôvodného programu štúrovcov samovzdelávanie v materinskom jazyku sa členovia spoločnosti zamerali na národnobuditeľskú prácu medzi ľudom, / podnety európskych revolučných hnutí, hlavne poľského – podľa neho si založili aj tajný spolok Vzájomnosť v r. 1837, ktorého cieľom bolo odstránenie feudalizmu a zjednotenie Slovanov na základe federácie slobodných rovnoprávnych slovanských republík./ Odhalenie spolku r. 1840 rakúskou políciou prerušilo rozvoj a prácu tohto hnutia. Formou petičného hnutia žiadali štúrovci zrušiť maďarizačné zákony. U panovníka protestovali proti národnému útlaku a napokon formulovali slovenské národné požiadavky / Slovenský prestolný prosbopis z r.1842 /. Pochopili však, že musia mať oporu v ľude. Z toho pramenilo rozhodnutie zjednotiť Slovákov jazykovo – uzákoniť celonárodný jazyk na základe stredoslovenského nárečia / 1843 /.
Národné hnutie na širokej ľudovej základni potrebovalo celonárodnú kultúrnu organizáciu. Stal sa ňou spolok Tatrín / Lipt. Mikuláš v r. 1844, pod vedením M.M. Hodžu. / Spolok vydával v novej reči ľudovovýchovné knihy, ale aj knihy, ktoré sa stali oporou spisovného jazyka / jazykovedné diela Štúra, Hattalu,.../ Spolok bol tiež usmerňovateľom pre všetky spolky na Slovensku. Na tatrínskom zhromaždení v Čachticiach v r. 1847 sa dovŕšilo zjednotenie štúrovcov a mladobernolákovcov tým, že sa prijal nový spisovný jazyk a ustanovil sa spoločný postup v národnobuditeľskej práci. V r. 1845 začali vychádzať Slovenskje národňje noviny. Významnú úlohu sledovali štúrovci v osvetovej práci / gazdovské spolky, spolky striezlivosti, nedeľné školy. Štúr a jeho spolupracovníci si mysleli, že feudálne zriadenie sa čoskoro zrúti. Preto pripravovali ľud na jeho zrovnoprávnenie.

- 3 -

Skupina radikálnych demokratov / Francisci, Kráľ, Štefan Marko Daxner.../ bola presvedčená, že spoločenský rozvoj Slovenska treba pripravovať revolučne, za účasti ľudu. No štúrovci si uvedomovali, že hlavne treba riešiť poddanskú otázku ako kľúčovú otázku spoločenskej premeny / toto vyvolalo zmenu v národnom programe /, Na prvé miesto sa dostáva zrušenie poddanstva / tento boj výrazne odrážali Štúrove noviny a od r. 1847 / poslancom za mesto Zvolen / aj jeho pokrokové prejavy na sneme.
V tomto období nastáva aj rozvoj prírodných vied / v r. 1776 Banská akadémia v Banskej Štiavnici, v r. 1635 univerzita v Trnave, a v Košiciach. / Odklon od náboženskej tematiky dokumentuje rozvoj svetskej literatúry / Bajza, Fándly,.../
Významné zmeny nastali aj vo výtvarnom umení / ľudový portrét a portréty národných dejateľov / Peter Bohúň /. V spoločenských vedách sa rozvíjali najmä tie odbory, ktoré boli potrebné pre národný život / dejepis, jazykoveda,.../ Na krajinskom sneme, ktorý zasadal v novembri 1847, bol vynesený zákon, ktorý zrušil poddanstvo a oslobodil sedliaka z otrockej závislosti od zemepána.