títo piati redaktori produkovali denne už len polhodinu českého a slovenského vysielania. - 12 -
SLOVENSKÉ VYSIELANIE ŠTÁTNEHO ROZHLASU RADIO NACIONAL DE ESPAŇA


Ako každá oblasť činnosti slovenského exilu po roku 1945 mala svoje osobitné, špecifické podmienky na svoju realizáciu, čím sa odlišovala od iných, malo ich aj slovenské vysielanie z Madridu.
Pri jeho najstručnejšej charakteristike treba povedať aspoň to, že z materiálnej stránky bolo vybavené veľmi skromne, no v ideovej pôsobnosti disponovalo značnou autonómnosťou, čo platí nielen vo vzťahu k jazyku, ale aj k jeho obsahovo-ideovému zameraniu. Tento aspekt jeho autonómnosti nemožno nevziať do úvahy, lebo slovenské rozhlasové vysielania formou - myslím tým na jazyk - boli aj vysielania Hlasu Ameriky, Rádia Slobodná Európa (okrem striedavých slovensko-českých správ), Radiodifusion Fraçaise z Paríža alebo aj rádia Deutsche Welle z Kolína. Obsahom slovenským bolo i rádio BBC, Rádio Rím či Rádio Vatikán, ale jediným vysielaním v slovenčine, kde sa bez okolkovania propagovala aj slovenská štátnosť či samostatnosť Slovenska, bolo bezpochyby len vysielanie z Madridu.
Slovenské vysielanie španielskeho rozhlasu sa začalo dňom 1. októbra 1949, a ako všetky začiatky bývajú ťažké, aj jeho vysielanie zápasilo s nedostatočným materiálnym vybavením, čo na druhej strane vyvažovala radosť, že sa na vlnách éteru mohlo ozývať slovenské slovo v národnom a kresťanskom duchu. S malými zlepšeniami zostalo však jeho slabé materiálne vybavenie až do začiatku šesťdesiatych rokov, keď sa celý rozhlas presťahoval do moderného komplexu budov spoločného podniku španielskej rádiotelevízie (RTE) na vtedy vzdialenom juhozápadnom okraji Madridu, honosne pomenovanom Prado del rey (Kráľovská lúka). Odvtedy sa denné slovenské vysielanie rozšírilo z pôvodnej večernej polhodiny o ďalšiu polhodinu vysielanú ráno. V spoločnej miestnosti (nie väčšej ako 5X6 m) na prvom poschodí vilky na začiatku úzkej uličky Martínez de la Rosa (známej ako "Esková" - podľa písmena "S"), spájajúcej širokánsku triedu vtedy Generalissima (dnes Kastílie) s elegantným korzom - ulicou Serrano, sa tiesnilo vari 10 redakčných stolov so stoličkami a písacími strojmi. Pri plnom obsadení ťažko sa bolo dostať aj k vlastnému stolu, a ak niekto na stroji písal diktovaný text, musel si dávať pozor, aby nevplietol do textu slová kolegu od susedného stola. Priamo úmerná tomuto priestoru bola aj miestnosť štúdia, kde sa zmestili ledva tri osoby a jediný mikrofón si museli podávať z ruky do ruky, alebo od úst k ústam.