Ale napriek takýmto ťažkostiam všetko napodiv fungovalo a slovenské slovo sa aj cez Pyreneje dostalo až pod Tatry (a myslím to doslova), lebo o 20 rokov neskôr to potvrdil lekár, ktorý v päťdesiatych rokoch študoval na gymnáziu v Levoči. Redakcia slovenského vysielania v Madride dostávala listy a pozdravy od pravidelných alebo i náhodných poslucháčov zo Slovenska (cez Američanov slovenského pôvodu, ktorí navštevovali rodiny v starom kraji), ako aj od Slovákov z Rumunska, Poľska, Nemecka a Juhoslávie s odkazom, že sa tam slovenské vysielania tešia veľkej pozornosti. V jednom liste dokonca informovali slovenskú redakciu, že by sa iste potešila, keby videla, ako sa často pred pol siedmou večer nápadne vyprázdňujú ulice Bratislavy. Vtedy sa po španielskej znelke ozývalo to charakteristické - "počúvate slovenské vysielanie španielskeho rozhlasu RADIO NACIONAL DE ESPAŇA v Madride, na krátkej vlne v pásme 32 m."
Slovenské vysielanie tohto rozhlasu bolo podľa časového poradia vari až šieste. Prvým v poradí zahraničných programov španielskeho rozhlasu pre strednú a východnú Európu bolo vysielanie ruské (1946), potom nasledovalo ukrajinské (1947), poľské (1948), maďarské, rumunské.. Vo všeobecnosti za týmito vysielaniami stálo rozhodnutie Španielska zapojiť sa do súboja o ideovú


- 13 -

orientáciu Európy na vlnách éteru v presvedčení, že so sovietskym komunizmom, ktorý ovládol celú východnú a strednú Európu, nebol možný kompromis. Pre oblasť Československa sa ako prvé začalo vysielanie slovenské, spočiatku obmedzené na tri dni v týždni po 15 minútach. Od 23. novembra 1949 to už bolo denné slovenské vysielanie v trvaní 30 minút (o 18.30 h stredoeurópskeho času). Asi po dvoch rokoch sa začalo aj české vysielanie, ktoré redakčne viedol Český národný výbor generála Leva Prchalu v Londýne, v spolupráci s jeho miestnou organizáciou v Kolíne nad Rýnom a s Landsmannschaftom sudetských Nemcov.
Prvým hlásateľom českého programu bol Michal Ševc, ktorý sa však aj napriek dvojročnému štúdiu medicíny v Prahe nedokázal zbaviť krátkej výslovnosti svojej rodnej šarištiny. Preto ho musel vystriedať na nejaký čas Jozef Šiky. Viac než rok bol hlásateľom českého vysielania až do príchodu Dr. Chudobu Boris Gašpar, ktorý sa neučil dobre po česky v ostravských baniach ako príslušník vojenského PTP (tzv. pracovno-technického práporu). Priestorová tieseň redakcií programov španielskeho rozhlasu v cudzích rečiach sa vyriešila po jeho presťahovaní sa do väčšej budovy, mohlo by sa povedať paláca, asi v roku 1954, len o niekoľko budov poniže pôvodnej, ktorý prakticky vypĺňal celú plochu stúpajúceho terénu medzi Triedou Generalissima a Ulicou Serrano.