Povinný bol však preklad všetkých príspevkov do španielčiny a pri vysielaní bol v.
štúdiu prítomný na začiatku počas niekoľkých rokov ako kontrolór istý Rus, poručík španielskeho vojska a účastník občianskej vojny na strane Franca, ktorý mal s kópiou programu vysielania v ruke sledovať skutočne vysielaný text, nevedno s akým stupňom výkonnosti. Tento stav ideálnej voľnosti sa udržal aj po príchode Američana Herschella Peaka, niekedy v roku 1954, ktorý bol údajne funkcionárom akejsi kresťanskej rozhlasovej spoločnosti, a ako sa hovorilo, jeho úlohou mala byť koordinácia vysielaní nielen na úrovni madridského rozhlasu, ale aj s programami amerických či iných staníc. Z odstupu času organizačná príslušnosť tohto sympatického blondína z Kalifornie, ktorý si skromne zasadol vari za posledný stôl veľkej redakčnej miestnosti, nezdá sa byť tak jednoznačne náboženská. Pozitívnym výsledkom jeho pobytu v Madride pre slovenské vysielanie bolo, že redakcia začala pravidelne dostávať zápisy programov vysielačov na Slovensku, zachytených odpočúvacou službou Rádia Slobodná Európa z Mníchova. Znamenalo to oživenie niektorých komentárov, ale často aj dráždenie nervov, keď napríklad pri uvádzaní prenosu z privítania dákeho červeného potentáta na bratislavskom letisku veliteľ čestnej jednotky dával povely v češtine.
Posledné programy sa odvysielali 22. decembra 1975, keď vedúcim slovenského vysielania bol Ivan Dúbravec.







- 15 -
VYSIELAČ BARCELONA


Rádio Barcelona začalo vysielať v čase procesu s Dr. Jozefom Tisom. Organizátormi boli Rudolf Dilong a Dr. Ferdinand Ďurčanský. Vysielač postavil rádiotechnik Dezider Murgaš, ktorý robil aj hlásateľa, kým španielsky vstup "Aquí Radio Barcelona, signe el programa en eslovaco..." robil Eduard Moščovič. Vysielač bol umiestnený v jednej z miestností farskej budovy v dedine Salisano (oblasť Alta Sabina), vzdialenej asi na hodinu cesty autobusom do Ríma, kde Murgaš s Moščovičom aj bývali. Stravovali sa na fare u farára Timperiho, ktorého kostolníkom bol jeho brat, ktorý pred príchodom "carabinierov" skryl vysielač v kostole tak, že ho nenašli. Fara stála na okraji obce na vŕšku, v blízkosti františkánskeho kláštora, ktorý objavil a navštevoval Dilong. Cez františkánov sa zoznámil s miestnym farárom, ktorý dal povolenie, aby sa vysielač umiestnil na fare. Anténou vysielača bol drôt natiahnutý z okna fary na korunu mohutného stromu, stojaceho medzi farou a kláštorom. Vysielač mal silu len 1 kW, ale aj to stačilo, aby rušil príjem rozhlasových programov v obci v čase, keď vysielal od 19. do 20. hod. Toto bola napokon aj stopa, čo viedla karabinierov k jeho odhaleniu a zániku po asi trojmesačnej činnosti v roku 1947.
Štruktúra programu bola jednoduchá.