autora) ,nacionálne´ , čím viac budú hovoriť nielen rečou príslušných národov, ale aj v ich duchu, primerane ich tradíciám a kultúre, a na úrovni ich súčasných problémov, bolestí a túžob, tým viac sa príslušné národy budú solidarizovať s Amerikou a aspoň čiastočne sa odčiní ten terén, ktorý Amerika stratila v iných končinách sveta.. Mať alebo nemať za sebou verejnú mienku východnej Európy je pre Ameriku jedna zo základných politicko-mocenských otázok."8
Možno aj tento názor je nadsadený, ale pravda je, čo priznáva aj Belák, že prezident J. Carter vedel, čo hovorí (alebo to vedel jeho poradca Z. Brzezinski), keď žiadal, aby sa Slobodná Európa stala "náhradou za slobodnú tlač vo svojich krajinách!!!" Veci sa však vyvinuli tak, že sme dnes všetko možné, len nie tá "náhrada za slobodnú tlač" (K. Belák).
Vnútorná kríza RFE nebola len v tom, že Američania nevedeli ustúpiť zo svojej starej predstavy o strednej Európe, aká im zostala z čias T. G. Masaryka. Keď vedeli akceptovať federalizmus a myšlienku zjednotenej Európy na začiatku vysielania RFE, mali túto ideu dôsledne hlásiť v týchto rozhlasoch, čiže viac sa dívať vpred ako do minulosti. A potom - kým kríza RFE bola v politickej neschopnosti alebo nepripravenosti slovenských šéfov (prívržencov starých koncepcií), ktorí plnili túto úlohu iba s "povstaleckou legitimáciou" (Kvetko a Beluš), nestačilo to na vedenie takého vysielania, ako bolo RFE, s pohľadom na domov i s pohľadom do budúcnosti. Po páde komunizmu (1989) nastala nová situácia, keď na čelo slovenskej redakcie prišiel J. Šramek9 a po ňom M. Neoveský. Exilová éra RFE sa skončila rozpadom komunizmu.
Nová úloha RFE na území bývalého Československa ukazuje už novú kartu amerických záujmov strednej Európe, ako aj v celej východnej Európe. To nechcem posudzovať, aby som nevyzerala ako slovenskí kritici RFE zo 60. rokov, o ktorých rev. Ján Lach napísal, že hovoria o tom, čo nepoznajú!

POZNÁMKY

1 Volebné víťazstvo demokratických síl vo voľbách z 26. mája 1946 bolo zásluhou slovenských katolíkov, ktorí napriek výhradám voči politike slovenských povstaleckých strán (DS a KSS) volili DS, aby tak demonštrovali oddanosť demokracii, kresťanstvu a svoju západnú orientáciu. Stalo sa tak po Aprílovej dohode katolíckej skupiny v DS s jej evanjelickými predstaviteľmi. Bohužiaľ, toto víťazstvo nevedeli využiť na Západe po roku 1948 ani E. Böhm a Š. Blaško, poslanci DS, ktorí sa mimoriadne pričinili o toto víťazstvo. A exil z roku 1945 sa zásadne dištancoval (často na vlastnú škodu) od všetkého, čo sa po 1945 dialo na Slovensku. J. Staško, poslanec DS? ktorý vo voľbách 1946 získal pre DS najviac hlasov v dejinách slovenských volieb, prišiel na Západ až v 60. rokoch.