No ako potvrdzuje už dávna minulosť, slovenský človek sa tak ľahko vo svete nezlomil, a ani nestratil. Dlhé roky sa k nám v exile málokto priznával. Ľudia sa báli. Nepísali. Mlčali. My sme domov ísť nemohli. Pečiatky úradov boli mocnejšie ako naša túžba. A tak sme sa usilovali nájsť v cudzine seberovných a čerpať nádej jeden z druhého. Niekto zapadol do zabudnutia. Niekto zabudol materinskú reč a niekto sa dokonca k starej vlasti ani nepriznával. Vďaka tým ostatným, čo vytrvali, zrodila sa krajanská spolupatričnosť - exulantské spolky, časopisy, kostoly. Mnohí každé ráno išli do práce v cudzej krajine, kde možno chceli zapustiť nové korene, alebo chceli iba prežiť čas, ktorý netvorí dejiny, je iba skutočnosťou, akú treba podstúpiť. Kultúrne dejiny americkoslovenského exilu vytváral Žarnov, Šprinc, Cincík, Strmeň i ďalší, ktorých dnes už niet. V nich nám neodišiel človek, ale jeho viera. odišla nám jedna epocha kultúrneho exilu, ktorej motto znelo VYTRVAŤ S DOMOVOM. V tomto duchu sa rodili časopisy, spolky i stretania. V tomto duchu pracovali aj hlásatelia a redaktori Hlasu Ameriky. Vytrvať s domovom! To bol ten "lepší exil", kde nás hŕstka chodila každý deň k mikrofónu prihovárať sa svojeti, ponúkať programy z kultúry, z náboženstva, z politiky. a obhajovať práva, ako sa to najmä v ostatných rokoch pred získaním slobody Slovenska dialo. Boli to rozhovory s otcami zatvorených činiteľov, s matkami uväznených študentov, boli to správy o týraných kňazoch, upozorňovanie na domové prehliadky, na neprávosť. Bol to spoločný boj Hlasu Ameriky a domova, keď sa kráčalo k slobode, po ktorej národ túžil. Národ je však dnes už slobodný a pomáha si sám. Nepotrebuje exil.
Hlas Ameriky existuje vyše päťdesiat rokov. Mária Havranová pri jeho mikrofónoch strávila plných dvadsať rokov. Bolo smutné, keď museli niekoho z exilu zaradiť medzi mŕtvych a cítili krivdu, keď museli hlásiť, kto je doma vo väzení, kto zostal bez práce, kto bol z miesta a z funkcie odstránený. No každý deň chodili do štúdia ako domov k svojeti. Prihovárali sa tým, ktorých nikdy nepoznali, a predsa im boli rodácky drahí. Pre nich si uchovávali svoju drahú slovenčinu, často na úkor dobrej angličtiny. To však nebolo dôležité. Dôležité bolo, že každý večer vošli nielen do ich príbytkov, ale tak trochu aj do ich sŕdc. Žili v znamení VYTRVAŤ S DOMOVOM.
Exil mal významné poslanie.. Dnes už na tom význame stráca. ako by nebolo už za čo, ani za koho bojovať a s kým pretrvávať. Doma je záplava tlače i dobrých informácií. Prekladová literatúra odhalila jazykovo dobre vzdelanú generáciu.