Rádio Slobodná Európa a Slováci

Po Churchillovom prejave vo Fultune (1946), po prijatí Trumanovej doktríny (1947) a po začatí hospodárskej pomoci európskym krajinám na základe Marshallovho plánu (1947) bolo jasné, že Západ si priznal, aké chybné boli jeho rozhodnutia za vojny (v Teheráne a na Jalte), že treba korigovať rozdelenie Európy na záujmové sféry a utvoriť koncepciu globálnej obrany demokratických práv, sebaurčenia národov a mocenských záujmov západných demokracií v Európe, i na svete vôbec. Po skončení druhej svetovej vojny nik nepomýšľal na nové vojnové dobrodružstvo, ale pri výbojnej Stalinovej politike, ktorej cieľom bolo dobytie sveta pomocou medzinárodného komunizmu, Západ nemohol vylúčiť ani túto eventualitu. A tak na jednej strane nastalo mohutné propagačné ťaženie proti komunistaickej mocenskej a politickej agresii utvorením amerického Free Europe Committee v New Yorku a zároveň budovaním silného vojenského spojenectva západných štátov - Atlantického paktu so sídlom vo Washingtone. Západ čelil Sovietom aj vojensky.
Američania ako vedúca mocnosť Západu pozorne sledovali vývoj v európskych krajinách, ktoré sa dostali do sovietskej sféry. Povzbudivo tu pôsobili volebné výsledky v Poľsku, Maďarsku a na Slovensku, 1 kde sa ukázala sila demokratického zmýšľania obyvateľstva. Tieto sily chceli Američania podporovať a povzbudzovať v ich odpore proti komunizmu. Tak Výbor pre slobodnú Európu pod vedením C. D. Jacksona budoval už v roku 1949 rozhlasovú stanicu Slobodná Európa (REF), ktorá 1. mája 1951 začala vysielať do Československa.2 Ohlas tejto nákladnej akcie, o ktorej Sovieti nepredpokladali, že ju Američania spustia v takomto mohutnom rozsahu, bol pre sovietskych stratégov šokujúci. Silu rozhlasových vysielaní spoznali Američania už za sovietskeho mocenského prenikania do Grécka, počas kórejskej vojny a pri obrane západných záujmov na strednom východe. K tomuto kroku s nasadením silnej vysielacej techniky a s početným personálnym aparátom sa odhodlali preto, aby preniesli hlas slobody a demokracie za "železnú oponu".
C. D. Jackson už 1. mája 1951 pri otváraní vysielania do Československa povedal, že je to po prvý raz v dejinách, čo jeden národ dáva inému národu taký významný dar, ako je rozhlasová stanica, ktorá má plniť úlohu domácej opozície.
C. D.

Jackson vytýčil aj ciele tejto rozhlasovej stanice a povedal: "Slobodná Európa vám bude podávať správy a spoľahlivé americké názory o početných problémoch našich spoločných záujmov. Bolo by nezodpovedné veštiť, ako skoro a za akých okolností sa sovietska moc opäť stiahne za svoje predvojnové hranice. Jednako" - pokračoval Jackson - "v Spojených štátoch stále rastie presvedčenie, že vo svete nebude trvalého mieru a pokoja, kým národy strednej a východnej Európy zostanú väzňami svojich tyranov.. Vo chvíli, keď sovietsky príboj bude zatlačený, budeme sa usilovať utvoriť niečo lepšieho.. vidíme postupný vývoj k zjednotenej Európe.. Nemusím vám hovoriť, že zjednotená Európa je nemožná, kým platia terajšie neprirodzené hranice." - A v tejto súvislosti dodal, že "Československo a jeho východní susedia pocítia nutnosť posilniť svoj význam v Spojenej Európe regionálnymi federáciami.. Spojené štáty si plne uvedomili nebezpečenstvo sovietskeho imperializmu.. Cesta, ktorá je pred nami, môže byť tŕnistá.. Že dôjdeme k cieľu, ktorý sme si určili, o tom už niet najmenších pochybností.. "3
Bolo treba povedať, čo Američania sledovali touto stanicou od samého začiatku. Po vyše 40-ročných skúsenostiach vieme, že práve Slobodná Európa sa stala vážnym jablkom sváru medzi Slovákmi a Čechmi, resp. československy orientovanými Slovákmi v exile. Pritom Američania už

- 5 -

pri zakladaní National Committee for a Free Europe pozvali do tohto výboru aj zástupcov
amerických Slovákov, Mons. Františka Dubosha a Mons. M. K. Mlynaroviča, ktorí však toto pozvanie odmietli aj z obavy pred neprimeranými reakciami zo strany slovenských exulantov. Vo Free Europe Committee zostal potom za Slovákov len Štefan Osuský, ktorý po dlhé roky zostal v dôvernom kontakte s niektorými slovenskými zamestnancami Slobodnej Európy, a bol im vzácnym radcom.4
Keď sa 1. mája 1951 ozval v éteri hlas Slobodnej Európy, zapôsobilo to na ľudí v Československu ako bomba, ako by to ukazovalo na koniec komunizmu.5 Predtým sa v takom duchu hlásila len Biela légia, ktorej heslom bolo "vo dne za Stalina, v noci proti nemu". Bola to šikovná taktika Jozefa Vicena, ktorý si tým získal sympatie a dôveru Američanov.
Slobodná Európa vysielala denne od 5. hodiny ráno do 24. hodiny v noci. Jej vysielanie spočívalo na koncepcii demokratického Česko-Slovenska. Ťažiskom vysielania bol politický blok domáci a zahraničný, kde odznievali striedavé komentáre slovenské a české. Rovnako to bolo aj so správami každú hodinu. Tu boli napríklad od 5. ráno do 12. na obed slovenské správy každú hodinu a potom od 12. až do 24. hodiny české správy, alebo naopak.

Samostatné od samého začiatku boli náboženské programy (katolícke i evanjelické), s katolíckou omšou každú druhú nedeľu, potom kultúrne programy, reportáže, neskoršie Slovenská tribúna, ako samostatný slovenský blok. Robotnícke, roľnícke, mládežnícke vysielanie, čítanie zo zakázaných kníh, rozhlasová univerzita. Odkazy domovu a iné mali spoločnú českú a slovenskú alebo česko-slovenskú bázu, t. j. že o istom probléme hovoril český komentár a o inom probléme slovenský, ale bolo to v jednom, napríklad robotníckom vysielaní. pri prehľade zahraničnej tlače, ale aj v iných (polemických) programoch sa dokonca striedal český a slovenský hlas, za čím bol jasný politický zámer.
Tieto politické, čechoslovakistické pokusy sa veľmi rýchlo ukázali neúnosnými a prešlo sa na prevažne jednojazyčné české alebo slovenské programy. Nemožno povedať, že Slobodná Európa bola hlavne propagandou čechoslovakizmu. Proti benešovskému čechoslovakizmu tu odznievali aj veľmi ostré komentáre. Sám Ferdinand Peroutka už začiatkom 50. rokov v jednom zo svojich nedeľných príhovorov expresis verbis povedal, že "nemožno podceňovať slovenskú otázku a vôľu Slovákov po samostatnosti. Keď Slováci budú chcieť mať vlastný štát, nikto z Čechov im v tom nemôže brániť".
Bolo pochopiteľné, že v prevahe boli české programy a že českí komentátori vzdávali svoj tribút Masarykovmu Československu, čiže prvej republike, ktorú aj Američania považovali za dieťa svojej demokracie.6 Na druhej strane sa vysielali slovenské historické i politické komentáre s dôrazným akcentom nielen národnej samobytnosti, ale aj politickej nezávislosti. Slobodná Európa bola však silnou a dosť dobre počúvanou rozhlasovou stanicou (najmä na Západe), a tak sa stala predmetom stálych kritík, útokov a často až nenávistných osobných a politických ohováraní. S vysielaním Slobodnej Európy boli od začiatku nespokojní aj mnohí jej zamestnanci, lebo si vedeli predstaviť iné (slovenské) vysielanie v tejto rozhlasovej stanici ako to, čo odznievalo v jej "československom" podaní. Už v prvých rokoch poslali viacero memoránd7 vedúcim činiteľom Free Europe Committee, riaditeľom RFE v Mníchove i americkým a politickým osobnostiam, ale ich odpoveď bola jednoznačná: Vysielanie RFE má svoj účinok.

Slobodná Európa nie je na to, aby riešila česko-slovenské vzťahy, RFE bojuje proti komunizmu a sovietskemu imperializmu a túto úlohu plní dobre.
Slovenskí zamestnanci sa pritom obracali aj na predstaviteľov amerických Slovákov (ale títo boli veľmi ohovorení Benešovou propagandou za druhej svetovej vojny ako spolupracovníci a sympatizanti s Tisovým "kolaborujúcim režimom", aj na predstaviteľov slovenského exilu, najmä na tých, čo mali prístup na zodpovedné americké miesta (Š. Roman, E. Lőbl, Š. Osuský), aj na

- 6 -

vážne americkoslovenské osobnosti (M. Novák, A. G. Grutka a iní). Bolo to toľko krokov a snáh, že by stačili na obsiahlu knihu. Veľkou pomocou tu bol Š. Osuský, ktorý dôvernou formou radil, ako postupovať, lebo sám bol veľmi za rozdelenie vysielania RFE do Československa na slovenské a české. Pritom bol sklamaný, že Slováci, ktorí cez Stálu konferenciu demokratických exulantov v New Yorku boli členmi Rady slobodného Československa, sa jednoznačne stavali za existujúci štatút, t.j. za spoločné "československé vysielanie", proti jeho rozdeleniu. Robili tak ešte aj na sklonku komunizmu v rokoch 1983-1984 a dokonca ešte aj v decembri 1989. Pritom, aby bolo jasné na všetky strany, išlo len a len o rozdelenie vysielania na slovenské a české, ako to zodpovedá historickej realite, kultúrnej samozrejmosti a politickej múdrosti! Slovenský politický čechoslovakizmus tým dohral svoju smutnú rolu v slovenskej politike nielen za prvej ČSR, za povstania 1944, ale aj v exile. Robili tak napriek tomu, že tu boli už skúsenosti so slovenskými vysielaniami v BBC, Vatikáne, Ríme Moskve, Paríži a inde.
Nakoniec, po rozdelení Československa, prišlo aj k rozdeleniu vysielania amerických rozhlasových staníc Voice of America a Free Europe na slovenské a české vysielanie. Ak pravda víťazí (podľa T. G. Masaryka), hoci niekedy až veľmi neskoro, zvíťazila aj tu. po rozpade komunizmu západné politické miesta priznali veľkú zásluhu na tomto historickom víťazstve práve rozhlasovým staniciam, nielen americkým, ale všetkým, ktoré dennodenne prinášali národom pod komunistickou nadvládou ozvenu demokracie, slobody a otvoreného západného sveta. O početných iných problémoch RFE, ako bola personálna politika, cenzúra vysielaných programov, stanovenie výšky honorárov, úzkoprsé postoje k slovenskej histórii a k slovenským dejateľom, o tom zostanú archívne dokumenty. Ale zostávajú aj účinky slova, ktoré slovenskí redaktori v Slobodnej Európe, aj napriek mnohým ťažkostiam, posielali zotročenému domovu ako svoj hlas proti komunistickej moci. Historický vývoj dal za pravdu tým, čo hlásali potrebu hovoriť sami za seba. V Slobodnej Európe sa za vyše 40 rokov vystriedalo okolo 120 zamestnancov, ktorí pracovali v slovenských oddeleniach, a aspoň taký istý počet vonkajších spolupracovníkov. Stáli v tom fronte bojovníkov, na ktorých sa robili atentáty.

Mnohí umreli v cudzine a len hŕstka z tých, čo sa dožili konca komunizmu, sa vrátila do vlasti.
Na čele slovenskej redakcie v Slobodnej Európe stáli Michal Múdry, Martin Kvetko a Samuel Belluš, o ktorých možno povedať (okrem Michala Múdreho), že prekazili samostatné slovenské vysielanie v RFE. Z vedúcich redaktorov hodno spomenúť mená ako K. Belák-Berger, V. Štefánek, A. Šepitko, I. Kružliak, J. Petrovič, F. Osuský, J. Šramek, A. Hlinka, E. Štefan, Agnesa Kalinová, J. Špetko, M. Neoveský, J. Beharka, K. Šimončič, J. Mrázek, R. Kľačko, T. Pekarovič, V. Granec, J. Maco, M. Budová, J. Gavalcová, T. Čížiková, M. Majerčíková, R. Skukálek, J. Mojto, J. Ševečka, J. Šalgovič, Ľ. Šebesta, J. Franko, A. Herzeg, J. Nosáľ, M. Lošonský, Ľ. Lincény, J. Rudinský, J. Karafa, R: ružička a iní. Na čele významného oddelenia Evakuácie stál neskoršie L. Nižňanský, po ňom P. Matuška, šéfom produkcie bol V. Magdolen, po ňom T. Molek a B. Zvrškovec, medzi hlásateľmi popredné miesta mali P. Víboh, P. Čulík, T. Kalocsay, P. Noskovič, S. Valkovec, A. Moleková. V pomocných službách mali vedúce postavenie A. Lonovič, V. Štefánek, J. Baluška, W. Waxmann.
Smutnou kapitulou vedúcich činiteľov na čele slovenskej redakcie už v prvých rokoch vysielania RFE bolo, že odmietli prijať vynikajúceho novinára K. Čulena, ktorý prejavil záujem o zamestnanie v RFE, a J. C. Hronského, popredného slovenského spisovateľa a bývalého správcu Matice slovenskej. Obaja sa ťažko existenčne prebíjali v exile (prvý v USA, druhý v Argentíne). V tomto smere vyšli v ústrety len J. Rudindskému, ktorého Beneš za druhej svetovej vojny držal "v šachu" na Strednom východe, aby sa nemohol spojiť s M. Hodžom v USA. Z tých, ktorých z ťažko pochopiteľných dôvodov neprijali do služieb RFE, treba spomenúť najmä K. Strmeňa, J. Vicena,

- 7 -

M. Šmola, A. Gréberta, F. Vnuka, J. Zvonára-Tieňa, R. Aignera, V. Rybianskeho, J. Milučkého, V. Karasa a iste aj ďalších. Niektorých dokonca aj napriek ich kratšej alebo dlhšej spolupráci s RFE (k. Strmeň, A. Grébert). Aj toto boli dôvody, prečo Slobodná Európa strácala v slovenskom exile na popularite. Že spočívala na politickej koncepcii existencie Československa, to nebolo pravým dôvodom útokov na RFE, lebo túto realitu a dôsledky z nej vyplývajúce museli rešpektovať aj BBC, Deutsche Welle (po nej Deutschland-Funk), Paríž, Ottawa a, pravdaže, aj Hlas Ameriky.
Karol Belák, jeden z najstarších redaktorov Slovákov v RFE, to ešte v 70. rokoch vyjadril v liste svojmu českému kolegovi J. Tumlířovi takto: "Čím viac budú naše desky (rozumej redakcie, pozn.

autora) ,nacionálne´ , čím viac budú hovoriť nielen rečou príslušných národov, ale aj v ich duchu, primerane ich tradíciám a kultúre, a na úrovni ich súčasných problémov, bolestí a túžob, tým viac sa príslušné národy budú solidarizovať s Amerikou a aspoň čiastočne sa odčiní ten terén, ktorý Amerika stratila v iných končinách sveta.. Mať alebo nemať za sebou verejnú mienku východnej Európy je pre Ameriku jedna zo základných politicko-mocenských otázok."8
Možno aj tento názor je nadsadený, ale pravda je, čo priznáva aj Belák, že prezident J. Carter vedel, čo hovorí (alebo to vedel jeho poradca Z. Brzezinski), keď žiadal, aby sa Slobodná Európa stala "náhradou za slobodnú tlač vo svojich krajinách!!!" Veci sa však vyvinuli tak, že sme dnes všetko možné, len nie tá "náhrada za slobodnú tlač" (K. Belák).
Vnútorná kríza RFE nebola len v tom, že Američania nevedeli ustúpiť zo svojej starej predstavy o strednej Európe, aká im zostala z čias T. G. Masaryka. Keď vedeli akceptovať federalizmus a myšlienku zjednotenej Európy na začiatku vysielania RFE, mali túto ideu dôsledne hlásiť v týchto rozhlasoch, čiže viac sa dívať vpred ako do minulosti. A potom - kým kríza RFE bola v politickej neschopnosti alebo nepripravenosti slovenských šéfov (prívržencov starých koncepcií), ktorí plnili túto úlohu iba s "povstaleckou legitimáciou" (Kvetko a Beluš), nestačilo to na vedenie takého vysielania, ako bolo RFE, s pohľadom na domov i s pohľadom do budúcnosti. Po páde komunizmu (1989) nastala nová situácia, keď na čelo slovenskej redakcie prišiel J. Šramek9 a po ňom M. Neoveský. Exilová éra RFE sa skončila rozpadom komunizmu.
Nová úloha RFE na území bývalého Československa ukazuje už novú kartu amerických záujmov strednej Európe, ako aj v celej východnej Európe. To nechcem posudzovať, aby som nevyzerala ako slovenskí kritici RFE zo 60. rokov, o ktorých rev. Ján Lach napísal, že hovoria o tom, čo nepoznajú!

POZNÁMKY

1 Volebné víťazstvo demokratických síl vo voľbách z 26. mája 1946 bolo zásluhou slovenských katolíkov, ktorí napriek výhradám voči politike slovenských povstaleckých strán (DS a KSS) volili DS, aby tak demonštrovali oddanosť demokracii, kresťanstvu a svoju západnú orientáciu. Stalo sa tak po Aprílovej dohode katolíckej skupiny v DS s jej evanjelickými predstaviteľmi. Bohužiaľ, toto víťazstvo nevedeli využiť na Západe po roku 1948 ani E. Böhm a Š. Blaško, poslanci DS, ktorí sa mimoriadne pričinili o toto víťazstvo. A exil z roku 1945 sa zásadne dištancoval (často na vlastnú škodu) od všetkého, čo sa po 1945 dialo na Slovensku. J. Staško, poslanec DS? ktorý vo voľbách 1946 získal pre DS najviac hlasov v dejinách slovenských volieb, prišiel na Západ až v 60. rokoch.

Slovenskí predstavitelia v DS ho neakceptovali a považovali ho za "ľudáka", dokonca za stúpenca Tisovho režimu, hoci v roku 1940 bojoval s Francúzmi proti Hitlerovi a za vojny, sledovaný gestapom, žil úplne v ústraní. Do politického života sa verejne zapojil až po druhej svetovej vojne. Na jeho tlačovú konferenciu v New Yorku RFE nevyslalo ani svojho zástupcu. Tak ďaleko šli politické spory v slovenskom exile, v treťom zahraničnom odboji.
2 Slobodná Európa začala svoje vysielanie 1. mája 1951 na krátkych vlnách. Až po ôsmich mesiacoch rozšírili vysielanie i na stredné vlny, aby tak zvýšili jeho príjem a účinok.
3 Citované podľa materiálov RFE z 50. rokov (archív autora).
4 Memorandá slovenských zamestnancov RFE boli podané po porade so Š. Osuským, ktorý bol členom Committe
for a Free Europe. Osuský stál za akciou rozdelenia vysielania RFE pre Československo. Prečo neurobil viac v tejto

- 8 -

veci? To zodpovedalo jeho politickému mysleniu a aj jeho postupu, aby nik nepoukázal naňho, že "ide s Ďurčanským", ktorého mnohí Američania, najmä po jeho tvrdých rozporoch s umierneným K. Sidorom, pokladali za "politicky neúnosného pre vedenie exilu". Pritom ho obviňovali aj zo spolupráce s Hitlerovými stúpencami v marci 1939.
5 Prvé ohlasy zo Slovenska na vysielanie RFE prichádzali od pracovníkov a poslucháčov Bielej légie (J. Vicena).
6 Vyplývalo to už z otváracieho prejavu C. D. Jacksona 1. mája 1951 v Mníchove.
7 Najväčšou chybou týchto memoránd bolo, že ich podávatelia vystupovali konfesionálne (ako katolíci). Neskoršie zásluhou J. Rudinského (aj vplyvom Š. Osuského) sa ich počet tak zvýšil, že predstavovali väčšinu slovenských zamestnancov. Možno povedať, že v podstate proti slovenskému vysielaniu sa nestaval nikto (okrem pár jednotlivcov). Niektorým však bránila len politická odvaha priznať to, čo cítili.
8 Citované podľa kópie listu (v úschove autora).
9 J. Šramek v RFE po páde komunizmu v Československu, ako aj po rozpade Československa samého otvorene poukázal na slovenskú otázku (i keď niekedy azda až z príliš osobného pohľadu).

- 9 -

Rozhlasové vysielanie Hlas Ameriky

Všetci vieme, že dejiny netvorí čas, ale skutky, ktoré sa v jeho rozpätí stali. Exil je kus života ďaleko od vlastných. Treba sa nám v cudzom svete akosi opäť narodiť. Dokázať, čo vieme a čo chceme, keď už sme sa rozhodli v istej nepriaznivej chvíli opustiť vlasť. A v mori cudzích "dokázať seba" je tak trochu aj daň za smelosť.

No ako potvrdzuje už dávna minulosť, slovenský človek sa tak ľahko vo svete nezlomil, a ani nestratil. Dlhé roky sa k nám v exile málokto priznával. Ľudia sa báli. Nepísali. Mlčali. My sme domov ísť nemohli. Pečiatky úradov boli mocnejšie ako naša túžba. A tak sme sa usilovali nájsť v cudzine seberovných a čerpať nádej jeden z druhého. Niekto zapadol do zabudnutia. Niekto zabudol materinskú reč a niekto sa dokonca k starej vlasti ani nepriznával. Vďaka tým ostatným, čo vytrvali, zrodila sa krajanská spolupatričnosť - exulantské spolky, časopisy, kostoly. Mnohí každé ráno išli do práce v cudzej krajine, kde možno chceli zapustiť nové korene, alebo chceli iba prežiť čas, ktorý netvorí dejiny, je iba skutočnosťou, akú treba podstúpiť. Kultúrne dejiny americkoslovenského exilu vytváral Žarnov, Šprinc, Cincík, Strmeň i ďalší, ktorých dnes už niet. V nich nám neodišiel človek, ale jeho viera. odišla nám jedna epocha kultúrneho exilu, ktorej motto znelo VYTRVAŤ S DOMOVOM. V tomto duchu sa rodili časopisy, spolky i stretania. V tomto duchu pracovali aj hlásatelia a redaktori Hlasu Ameriky. Vytrvať s domovom! To bol ten "lepší exil", kde nás hŕstka chodila každý deň k mikrofónu prihovárať sa svojeti, ponúkať programy z kultúry, z náboženstva, z politiky. a obhajovať práva, ako sa to najmä v ostatných rokoch pred získaním slobody Slovenska dialo. Boli to rozhovory s otcami zatvorených činiteľov, s matkami uväznených študentov, boli to správy o týraných kňazoch, upozorňovanie na domové prehliadky, na neprávosť. Bol to spoločný boj Hlasu Ameriky a domova, keď sa kráčalo k slobode, po ktorej národ túžil. Národ je však dnes už slobodný a pomáha si sám. Nepotrebuje exil.
Hlas Ameriky existuje vyše päťdesiat rokov. Mária Havranová pri jeho mikrofónoch strávila plných dvadsať rokov. Bolo smutné, keď museli niekoho z exilu zaradiť medzi mŕtvych a cítili krivdu, keď museli hlásiť, kto je doma vo väzení, kto zostal bez práce, kto bol z miesta a z funkcie odstránený. No každý deň chodili do štúdia ako domov k svojeti. Prihovárali sa tým, ktorých nikdy nepoznali, a predsa im boli rodácky drahí. Pre nich si uchovávali svoju drahú slovenčinu, často na úkor dobrej angličtiny. To však nebolo dôležité. Dôležité bolo, že každý večer vošli nielen do ich príbytkov, ale tak trochu aj do ich sŕdc. Žili v znamení VYTRVAŤ S DOMOVOM.
Exil mal významné poslanie.. Dnes už na tom význame stráca. ako by nebolo už za čo, ani za koho bojovať a s kým pretrvávať. Doma je záplava tlače i dobrých informácií. Prekladová literatúra odhalila jazykovo dobre vzdelanú generáciu.

Po svete sa rozišli mladí korešpondenti, ktorí pohotovo informujú o svete. Možno sa v istej preinformovanosti stráca tak trochu aj prehľad, možno niektoré týždenníky sú smutne bulvárne, možno denná tlač je presýtená politickým bojom. Hranice sú otvorené, svet je na dosah ruky. A tak sa mení aj poslanie Hlasu Ameriky.. Našu staršiu generáciu, nadšene pracujúcu v znamení hesla VYTRVAŤ S DOMOVOM, vystriedali mladší, ich pôsobenie má dnes iný smer a náplň. A pre podaktorých sa práca v rozhlase zmenila už iba na zárobkovú činnosť. Históriu Hlasu Ameriky zachovávajú čísla a roky, v ktorých pôsobilo aj slovenské vysielanie. Súčasnosť nech posúdia poslucháči sami. Cítiť sa prostredníctvom éteru tak blízko pri svojich rodákoch im robilo exil znesiteľnejším.. Lebo nijaký exil, ani ten, čo mnohí prežívajú v lopote,
ten, čo má ani kožené kreslá v obývačke, nie je ľahký. Niekto to prizná, iný nie. Duša je ako
puknutý črep. Krehká, treba dávať pozor, aby sa nerozpadla. Slovenský exil si svoje obhájil.

- 3 -

Vytrval a zapísal sa do dejín času. A dnes, keď prichádzajú domov tí, čo veľa vykonali, i tí, čo vykonali menej, často nie sú v novom slobodnom domove vítaní a často sa ani neodvážia cítiť ako doma. A kto z dvoch domovov nemá ani jeden - ten najviac pocíti ťarchu slova "exulant". Lebo emigrácia nevymizla - existuje naďalej. Mení sa iba jej zmysel.

- 4 -
SLOVENSKÉ VYSIELANIE V AUSTRÁLII

V každom väčšom meste v Austrálii existuje etnické rádiové vysielanie a každá národnosť má možnosť prihovárať sa svojim krajanom v ich rodnom jazyku. Slováci majú svoje pravidelné rozhlasové vysielanie v Sydney, Brisbane, Melbourne a v Adelaide. V Adelaide možno počuť vysielanie v slovenskom jazyku každú nedeľu od deviatej do desiatej hodiny ráno na vlnách "5 EBI". O slovenské vysielanie sa stará Slovenský vysielací krúžok. Vysielanie sa začalo v roku 1977 a odvtedy slovenské slovo sa ozýva na vlnách austrálskeho éteru pravidelne a nepretržite. Slovenské vysielanie pripravujú štyri skupiny: Tatry, Dunaj, Zobor a Poľana, ktoré sa striedajú. Je to dobrá myšlienka, lebo takto každá skupina pripraví program svojím štýlom, a tak je zaručené, že program je zábavný a na úrovni, hoci všetci členovia rozhlasového krúžku, či už hlásatelia, alebo technici, sú amatéri a dobrovoľníci. Slovenský program si vážia aj iné národnosti. Etnické vysielanie "5 EBI" v Adelaide je nezávislé.

Len čiastočne ho podporuje austrálska vláda, ostatné sa financuje z podpôr poslucháčov. Na to slúži aj septembrová zbierka "Radiothon", zábavy, lotérie a podobné činnosti všetkých etnických skupín. Slováci, hoci sú malá skupina, sú veľmi aktívni veľkodušní. V mestách, kde etnické vysielanie je financované vládou a kde hlásatelia sú platení, hoci len minimálne, má to svoje nevýhody. nie vždy sa tam dostanú vhodní ľudia. Pred rokmi bola reorganizácia inej stanice. Štát chcel, aby obmedzili vysielanie. Niektoré národnosti by mali obmedziť svoj program a iné sa mali spojiť. Naši českí bratia prišli s návrhom, aby sme mali len jednu hodinu vysielania, a to spoločne, a keď vraj Česi nerozumejú po slovensky a všetci Slováci rozumejú po česky, vysielanie by bolo len v českom jazyku! Vďaka protestom mnohých národností tieto zmeny sa neuskutočnili.

- 10 -

KANADSKÝ ZAHRANIČNÝ ROZHLAS - VYSIELANIE V SLOVENČINE V ROKOCH 1945 - 1991

Popri veľkých rozhlasových staniciach, akými boli a ešte stále sú napríklad Hlas Ameriky, Slobodná Európa, BBC a Vatikánsky rozhlas, takmer päť desaťročí vysielal v slovenčine aj Kanadský zahraničný rozhlas (Radio Canada International - RCI; v minulosti Zahraničná služba CBC - CBC International service). Kanada začala vysielať na krátkych vlnách pre zahraničných poslucháčov vo februári 1945 a takmer od začiatku to bolo aj vysielanie pre Československo, v tom zmysle, že aspoň jazykovo v ňom boli zastúpení aj Slováci. Keďže zatiaľ nik nenapísal podrobnú históriu kanadského zahraničného vysielania, a tým menej jeho česko-slovenskej časti, moja správa sa sústredí hlavne na obdobie zhruba od roku 1981 až do marca 1991, keď v rámci úsporných opatrení toto vysielanie zrušili. Zriadenie zahraničného vysielania v Kanade bolo motivované predovšetkým potrebou povzbudiť kanadské jednotky, ktoré v rámci atlantického spojenectva bojovali v Európe proti Hitlerovi. Okrem angličtiny a francúzštiny Kanada začala vysielať aj po nemecky, no už v priebehu roka 1945 pribudla k tomu čeština, slovančina a holandčina. V ďalších rokoch pribudla švédčina, dánčina, nórčina, fínčina, španielčina a portugalčina.

Politický dôraz bol vtedy na západnej Európe a až začiatkom päťdesiatych rokov sa Kanada zamerala na Sovietsky zväz a strednú Európu, keď zrušili škandinávske jazyky a otvorili ruskú, ukrajinskú, poľskú a maďarskú sekciu.
Zdá sa, že československé vysielanie hneď od roku 1945 bolo viac výsledkom osobného úsilia zainteresovaných a dodatočne vplyvných jednotlivcov než strategického zámeru vtedajšej kanadskej vlády. Patril medzi nich najmä Dr. Pavel Schmolka, ktorý pochádzal zo Slovenska. V roku 1947 bol šéfom programu pre strednú Európu a podliehali mu okrem angličtiny, francúzštiny, španielčiny a portugalčiny všetky ostatné sekcie. V tom čase (1947) v česko-slovenskom oddelení bol registrovaný len jeden Slovák vo funkcii redaktora, a to bývalý partizán generál Ján Trebichovský, ktorého v slovenskej komunite v Montreale poznalo len veľmi málo ľudí. Ako administratívna sila v redakcii pracovala pani Alžbeta Briarová, ktorá tiež dávala prednosť iba takzvanej československej spoločnosti. Poniektorí krajania však spomínali, ako hneď po vojne účinkovali v rozhlasových programoch, podľa povolania to však boli samí amatéri - zo známych slovenských osobností, ktoré mali určité autorské schopnosti a žili v tom čase v Montreale (napríklad básnik Ján Doránsky, politici Karol Sidor, Jozef Kirschbaum, novinár Štefan Hreha, profesor slovenčiny Vladimír Cincík a ďalší), nikto pre Kanadský zahraničný rozhlas nepracoval. Asi v roku 1975 (keď Trebichovský odišiel do dôchodku), prijali za slovenského redaktora Miroslava Dobrovodského, terajšieho riaditeľa slovenského oddelenia Hlasu Ameriky.
Po odchode Dr. Schmolku do dôchodku (r. 1974) šéfom stredoeurópskeho oddelenia sa stal jeden z podpriemerných českých redaktorov Milan Vitek, ktorý osobne dbal na to, aby do československého vysielania (aj keď sa úradne hovorilo, že sa vysiela po česky a po slovensky) neprenikla ani hláska slovensky ladeného programu. Najväčším hrdinom v ľudských dejinách bol pre Milana Vitka Eduard Beneš, o ktorom v uvoľnených chvíľach rozprával samé ódy. keď Miroslav Dobrovodský v roku 1978 odišiel do Hlasu Ameriky, na jeho miesto prijali Rudolfa Švidrana, ktorý sa v emigrácii oženil s francúzskou Kanaďankou, a francúzština mu teda bola bližšia než angličtina. V tom čase vysielala Kanada do Československa jednu hodinu denne, o pol ôsmej stredoeurópskeho času.
Po niekoľkých rokoch práce v Hlase Ameriky Dobrovodský prejavil záujem vrátiť sa späť do

- 11 -

Kanady. Jeho vzťahy s Milanom Vitkom boli natoľko dobré, že česko-slovenskú redakciu dokonca zreorganizovali v prospech druhého slovenského redaktora na úkor českého. Keďže z rozpočtových dôvodov v tom čase skracovali nielen vysielací čas, ale aj počet pracovníkov, česko-slovenské oddelenie nadobudlo svoju novú štruktúru: traja Česi, dvaja Slováci a asi tucet externých spolupracovníkov po celej Kanade.

títo piati redaktori produkovali denne už len polhodinu českého a slovenského vysielania. - 12 -
SLOVENSKÉ VYSIELANIE ŠTÁTNEHO ROZHLASU RADIO NACIONAL DE ESPAŇA

Ako každá oblasť činnosti slovenského exilu po roku 1945 mala svoje osobitné, špecifické podmienky na svoju realizáciu, čím sa odlišovala od iných, malo ich aj slovenské vysielanie z Madridu.
Pri jeho najstručnejšej charakteristike treba povedať aspoň to, že z materiálnej stránky bolo vybavené veľmi skromne, no v ideovej pôsobnosti disponovalo značnou autonómnosťou, čo platí nielen vo vzťahu k jazyku, ale aj k jeho obsahovo-ideovému zameraniu. Tento aspekt jeho autonómnosti nemožno nevziať do úvahy, lebo slovenské rozhlasové vysielania formou - myslím tým na jazyk - boli aj vysielania Hlasu Ameriky, Rádia Slobodná Európa (okrem striedavých slovensko-českých správ), Radiodifusion Fraçaise z Paríža alebo aj rádia Deutsche Welle z Kolína. Obsahom slovenským bolo i rádio BBC, Rádio Rím či Rádio Vatikán, ale jediným vysielaním v slovenčine, kde sa bez okolkovania propagovala aj slovenská štátnosť či samostatnosť Slovenska, bolo bezpochyby len vysielanie z Madridu.
Slovenské vysielanie španielskeho rozhlasu sa začalo dňom 1. októbra 1949, a ako všetky začiatky bývajú ťažké, aj jeho vysielanie zápasilo s nedostatočným materiálnym vybavením, čo na druhej strane vyvažovala radosť, že sa na vlnách éteru mohlo ozývať slovenské slovo v národnom a kresťanskom duchu. S malými zlepšeniami zostalo však jeho slabé materiálne vybavenie až do začiatku šesťdesiatych rokov, keď sa celý rozhlas presťahoval do moderného komplexu budov spoločného podniku španielskej rádiotelevízie (RTE) na vtedy vzdialenom juhozápadnom okraji Madridu, honosne pomenovanom Prado del rey (Kráľovská lúka). Odvtedy sa denné slovenské vysielanie rozšírilo z pôvodnej večernej polhodiny o ďalšiu polhodinu vysielanú ráno. V spoločnej miestnosti (nie väčšej ako 5X6 m) na prvom poschodí vilky na začiatku úzkej uličky Martínez de la Rosa (známej ako "Esková" - podľa písmena "S"), spájajúcej širokánsku triedu vtedy Generalissima (dnes Kastílie) s elegantným korzom - ulicou Serrano, sa tiesnilo vari 10 redakčných stolov so stoličkami a písacími strojmi. Pri plnom obsadení ťažko sa bolo dostať aj k vlastnému stolu, a ak niekto na stroji písal diktovaný text, musel si dávať pozor, aby nevplietol do textu slová kolegu od susedného stola. Priamo úmerná tomuto priestoru bola aj miestnosť štúdia, kde sa zmestili ledva tri osoby a jediný mikrofón si museli podávať z ruky do ruky, alebo od úst k ústam.

Ale napriek takýmto ťažkostiam všetko napodiv fungovalo a slovenské slovo sa aj cez Pyreneje dostalo až pod Tatry (a myslím to doslova), lebo o 20 rokov neskôr to potvrdil lekár, ktorý v päťdesiatych rokoch študoval na gymnáziu v Levoči. Redakcia slovenského vysielania v Madride dostávala listy a pozdravy od pravidelných alebo i náhodných poslucháčov zo Slovenska (cez Američanov slovenského pôvodu, ktorí navštevovali rodiny v starom kraji), ako aj od Slovákov z Rumunska, Poľska, Nemecka a Juhoslávie s odkazom, že sa tam slovenské vysielania tešia veľkej pozornosti. V jednom liste dokonca informovali slovenskú redakciu, že by sa iste potešila, keby videla, ako sa často pred pol siedmou večer nápadne vyprázdňujú ulice Bratislavy. Vtedy sa po španielskej znelke ozývalo to charakteristické - "počúvate slovenské vysielanie španielskeho rozhlasu RADIO NACIONAL DE ESPAŇA v Madride, na krátkej vlne v pásme 32 m."
Slovenské vysielanie tohto rozhlasu bolo podľa časového poradia vari až šieste. Prvým v poradí zahraničných programov španielskeho rozhlasu pre strednú a východnú Európu bolo vysielanie ruské (1946), potom nasledovalo ukrajinské (1947), poľské (1948), maďarské, rumunské.. Vo všeobecnosti za týmito vysielaniami stálo rozhodnutie Španielska zapojiť sa do súboja o ideovú

- 13 -

orientáciu Európy na vlnách éteru v presvedčení, že so sovietskym komunizmom, ktorý ovládol celú východnú a strednú Európu, nebol možný kompromis. Pre oblasť Československa sa ako prvé začalo vysielanie slovenské, spočiatku obmedzené na tri dni v týždni po 15 minútach. Od 23. novembra 1949 to už bolo denné slovenské vysielanie v trvaní 30 minút (o 18.30 h stredoeurópskeho času). Asi po dvoch rokoch sa začalo aj české vysielanie, ktoré redakčne viedol Český národný výbor generála Leva Prchalu v Londýne, v spolupráci s jeho miestnou organizáciou v Kolíne nad Rýnom a s Landsmannschaftom sudetských Nemcov.
Prvým hlásateľom českého programu bol Michal Ševc, ktorý sa však aj napriek dvojročnému štúdiu medicíny v Prahe nedokázal zbaviť krátkej výslovnosti svojej rodnej šarištiny. Preto ho musel vystriedať na nejaký čas Jozef Šiky. Viac než rok bol hlásateľom českého vysielania až do príchodu Dr. Chudobu Boris Gašpar, ktorý sa neučil dobre po česky v ostravských baniach ako príslušník vojenského PTP (tzv. pracovno-technického práporu). Priestorová tieseň redakcií programov španielskeho rozhlasu v cudzích rečiach sa vyriešila po jeho presťahovaní sa do väčšej budovy, mohlo by sa povedať paláca, asi v roku 1954, len o niekoľko budov poniže pôvodnej, ktorý prakticky vypĺňal celú plochu stúpajúceho terénu medzi Triedou Generalissima a Ulicou Serrano.

Jednoposchodová budova s čelom na spomenutú triedu sa vymenila za trojposchodovú budovu s vchodom z Ulice Serrano. V tejto vyššej prístavbe na poslednom poschodí boli umiestnené redakcie všetkých programov v cudzích rečiach. Velikánska miestnosť rozmerov hádam až 15x8 m, s tromi radmi stolov a s kancelárskou miestnosťou pre španielskeho šéfa oddelenia, oddelenou na čelnom konci od ostatnej miestnosti sklenou priehradou. Čo však zostalo nevyriešené, bola klimatizácia. V letných mesiacoch sa dnu cez otvorené okná valila horúčava, ktorá rozpaľovala kovové stoly, písacie stroje a robila prostredie skoro nedýchateľným. Ale aj na to sa dalo privyknúť, a kto by bol nazrel do tejto miestnosti pred deviatou hodinou ráno, či už v lete, alebo v zime, uvidel by tam asi pri štvrtom stole v rade pri oknách sedieť šedivejúceho muža okrúhlej zdravej tváre, schýleného nad písacím strojom, ak pomaly, ale vytrvalým dvojtaktom vyklepkáva svoj denný komentár - bol to Dr. Jozef Cieker, vedúci redaktor slovenského vysielania, ktorý sa zaslúžil o jeho zavedenie. Treba však zaznamenať, že sa pri jeho príprave na ministerstve informácií stretol aj s nečakanými ťažkosťami. Robil ich Dr. Otakar Formánek, bývalý chargé d´affaires Československej republiky za španielskej občianskej vojny, ktorý si v Madride získal aj určité zásluhy tým, že na vyslanectve zachránil pred červenými viacero významných španielskych osobností, ktoré sa nemohli dostať z Madridu. No dobré známosti mal aj Dr. Cieker, ktoré vyvážili vplyv zásluh Dr. Formánka, a tak vo vysokých vládnych kruhoch slovenské vysielanie nakoniec presadil. Dr. J. Cieker predstavoval "polovicu" personálneho obsadenia redakcie! Druhú tvoril vysokoškolák a neskôr absolvent politických a hospodárskych vied Jozef Kolmajer, hlásateľ a prekladateľ. Neskoršie sa v prekladaní striedal s Františkom Chajmom, študentom a potom absolventom románskej filológie, ktorý spolupracoval vo vysielaní ako externista, podobne ako nestor študentov v Madride, Jozef Šiky, poslucháč medicíny ešte z Bratislavy, kde ako dirigent spevokolu bol populárnou postavou Svoradova. Externí spolupracovníci prispievali do programu aktualitou alebo komentárom kultúrnej, spoločenskej, športovej alebo niekedy aj politickej povahy, hoci táto posledná bola doménou Dr. Ciekra. Honorár za príspevok v rozsahu asi 350-400 slov bol 200 pesiet, z toho 18 sa sťahovalo na sociálne poistenie a zvyšok sa dvojtýždenne inkasoval v pokladni habilitačného oddelenia, umiesteného v budove.

Vo výplatný deň stáli tam niekedy dlhé rady externých spolupracovníkov všetkých oddelení rozhlasu, medzi nimi aj známe postavy madridského kultúrneho života, takže naši študenti cítili určité zadosťučinenie, že sa pohybovali v takej elitnej spoločnosti. Plat stálych zamestnancov, to značí vedúceho redaktora a hlásateľa, bol 896 pesiet mesačne, ale mohli si ho dopĺňať aj príspevkami ako externí spolupracovníci. Na cenové

- 14 -

porovnávanie káva v kaviarni stála 5 až 7 pesiet a lístok na električku 2 pesety. Polhodinový program sa zapĺňal správami, krátkou aktualitou, ktorá niekedy bola pôvodná, inokedy prebratá zo slobodnej slovenskej alebo domácej španielskej tlače a komentárom na najdôležitejšiu tému dňa, prípadne dôležitého výročia, a často ideovými článkami dr. Ciekra. pri návšteve dôležitej osobnosti v Madride sa komentár alebo článok nahradil rozhovorom s ňou, napríklad s opátom Kojišom, Mons. Gašparíkom, futbalistom Kubalom a známym trénerom Daučíkom atď. S posledne menovaným sa naši študenti stretávali častejšie, keď sa z Barcelony presťahoval aj s rodinou do Madridu. Správy sa preberali zo španielskej dennej tlače a aspoň raz za týždeň i z týždenníka I. katolíckej slovenskej jednoty v Amerike Jednota, ktorej dve strany slovenského textu posielal leteckou poštou nezabudnuteľný Filip Hrobák. Preberalo sa aj zo Slováka v Amerike, Slobodného Slovenska, Černákovho Odkazu a redakcia začas pravidelne dostávala aj výstrižky zo slovenskej kanadskej tlače, ktoré posielal Konštantín Čulen.
Na Vianoce, Dušičky a na Veľkú noc bolo celé vysielanie zamerané na nábožensko-duchovný obsah sviatku vo forme rozhlasového pásma, zaradeného po krátkych správach, pričom hudobné vložky spieval príležitostne zostavený spevokol slovenských vysokoškolákov Internátu sv. Jakuba apoštola. Na Silvestra nechýbali ani príležitostné humoristické skeče alebo pásma, v ktorých tiež účinkovali študenti internátu. Deň 14. marec bol venovaný výročiu slovenskej štátnosti s komentárom alebo článkom, ktoré uverejnila španielska tlač, alebo zo spomienkových osláv, ktoré prebiehali každoročne najmä v Madride.
Každá redakcia pracovala úplne samostatne, bez akýchkoľvek zásahov španielskeho
administratívneho vedenia, okrem 3-4 príležitostí v roku, keď všetky vysielania dostali zdvorilostnú
direktívu vysielať určitú správu, aktualitu alebo komentár, dôležité zo španielskeho hľadiska aj pre
zahraničnú verejnosť. Nejestvovala ani úradne stanovená koordinácia programov pre strednú a
východnú Európu, okrem súkromne a kolegiálne uskutočnených iniciatív medzi jednotlivými
redakciami.

Povinný bol však preklad všetkých príspevkov do španielčiny a pri vysielaní bol v.
štúdiu prítomný na začiatku počas niekoľkých rokov ako kontrolór istý Rus, poručík španielskeho vojska a účastník občianskej vojny na strane Franca, ktorý mal s kópiou programu vysielania v ruke sledovať skutočne vysielaný text, nevedno s akým stupňom výkonnosti. Tento stav ideálnej voľnosti sa udržal aj po príchode Američana Herschella Peaka, niekedy v roku 1954, ktorý bol údajne funkcionárom akejsi kresťanskej rozhlasovej spoločnosti, a ako sa hovorilo, jeho úlohou mala byť koordinácia vysielaní nielen na úrovni madridského rozhlasu, ale aj s programami amerických či iných staníc. Z odstupu času organizačná príslušnosť tohto sympatického blondína z Kalifornie, ktorý si skromne zasadol vari za posledný stôl veľkej redakčnej miestnosti, nezdá sa byť tak jednoznačne náboženská. Pozitívnym výsledkom jeho pobytu v Madride pre slovenské vysielanie bolo, že redakcia začala pravidelne dostávať zápisy programov vysielačov na Slovensku, zachytených odpočúvacou službou Rádia Slobodná Európa z Mníchova. Znamenalo to oživenie niektorých komentárov, ale často aj dráždenie nervov, keď napríklad pri uvádzaní prenosu z privítania dákeho červeného potentáta na bratislavskom letisku veliteľ čestnej jednotky dával povely v češtine.
Posledné programy sa odvysielali 22. decembra 1975, keď vedúcim slovenského vysielania bol Ivan Dúbravec.

- 15 -
VYSIELAČ BARCELONA

Rádio Barcelona začalo vysielať v čase procesu s Dr. Jozefom Tisom. Organizátormi boli Rudolf Dilong a Dr. Ferdinand Ďurčanský. Vysielač postavil rádiotechnik Dezider Murgaš, ktorý robil aj hlásateľa, kým španielsky vstup "Aquí Radio Barcelona, signe el programa en eslovaco..." robil Eduard Moščovič. Vysielač bol umiestnený v jednej z miestností farskej budovy v dedine Salisano (oblasť Alta Sabina), vzdialenej asi na hodinu cesty autobusom do Ríma, kde Murgaš s Moščovičom aj bývali. Stravovali sa na fare u farára Timperiho, ktorého kostolníkom bol jeho brat, ktorý pred príchodom "carabinierov" skryl vysielač v kostole tak, že ho nenašli. Fara stála na okraji obce na vŕšku, v blízkosti františkánskeho kláštora, ktorý objavil a navštevoval Dilong. Cez františkánov sa zoznámil s miestnym farárom, ktorý dal povolenie, aby sa vysielač umiestnil na fare. Anténou vysielača bol drôt natiahnutý z okna fary na korunu mohutného stromu, stojaceho medzi farou a kláštorom. Vysielač mal silu len 1 kW, ale aj to stačilo, aby rušil príjem rozhlasových programov v obci v čase, keď vysielal od 19. do 20. hod. Toto bola napokon aj stopa, čo viedla karabinierov k jeho odhaleniu a zániku po asi trojmesačnej činnosti v roku 1947.
Štruktúra programu bola jednoduchá.

Po citovanom španielskom zahlásení stanice nasledovala krátka hudobná vložka (napríklad úryvok zo skladby Oslia serenáda) a potom slovenské oslovenie "Drahí poslucháči". Potom krátke správy a nakoniec politický komentár zaoberajúci sa Tisovým procesom a zameraný najmä proti Benešovi. Väčšinu komentárov pripravil Dr. F. Ďurčanský, ale niektoré boli aj od R. Dilonga a iných autorov. Celý program prinášal Murgaš, cestujúc denne z Ríma autobusom. Jedného dňa vo februári 1947 Moščovič zbadal cez okno, ako dvojica karabinierov sleduje drôt antény od stromu až k oknu fary. To bol signál na odmontovanie vysielača a jeho ukrytie v kostole. Keď Murgaš a Moščovič prišli na reč s farárom alebo s kostolníkom o vysielači, používali na to krycie meno "roba" (tal. záležitosť).
No aj keď hľadaný vysielač karabinieri nenašli, bolo jasné, že pokračovanie vo vysielaní už nebolo možné.

- 16 -
ROZHLAS BIELA LÉGIA AKO "NETLAČENÝ SAMIZDAT"

Ak zmyslom samizdatov bolo sprostredkúvanie názorov, aké totalitný systém neumožňoval, takéto náhradné formy potlačovaného "dialógu" verejnosti so štátnou mocou mali veľký účinok a iste aj nemalý význam. No čo sa dávalo k dispozícii na papieri , nemohlo mať tak ďalekosiahly účinok ako slovo vysielané éterom, ktoré v najtvrdšom období päťdesiatych rokov pôsobilo na vnútropolitický vývoj na Slovensku. V tomto zmysle bol rozhlas Biela légia v danej dobe najúčinnejším samizdatom. Bol síce mierne nacionálne ladený (základné programové bloky podfarbovali vlastenecké piesne Kto za pravdu horí a Čo čušíš, čušíš, Slováku mužný), zásadne sa však vyhýbal zbytočným národnopolitickým úvahám (v tom čase bezprostredne neaktuálnym) a sústredil sa na pomoc občanom v boji s komunistickou diktatúrou za základné ľudské a občianske práva. Rozhlas Biela légia odhaľoval nebezpečné zložky komunistického straníckeho a bezpečnostného aparátu, upozorňoval na tajné rozhodnutia straníckeho vedenia a na metódy postupu tajných zložiek bezpečnosti. Verejne upozorňoval na nebezpečných komunistov, odhaľoval tzv. "agentúry" Štátnej bezpečnosti a orgánov vojenského obranného spravodajstva (často ešte nebezpečnejšie ako orgány ŠTB), menoval dobrovoľných pomocníkov bezpečnostných služieb, udavačov atď. Dbal, aby občania získali istotu, že spolupracovníci rozhlasu Biela légia nie sú nejakou malou skupinkou, zakuklenou v úzkom priestore, ale že za ňou stojí štruktúra, ktorá má dobrý prehľad o dianí na celom území Slovenska. Pritom bolo treba úzkostlivo dbať, aby na základe zverejnených správ nebolo možné odhaliť informátorov rozhlasu Biela légia.

Rozhlas Biela légia začal vysielať v polovici apríla 1950, viac ako rok predtým, čo rozhlasová stanica Slobodná Európa (RFE) začala svoje pravidelné vysielanie (v máji 1951).

- 17 -
SLOVENSKÉ VYSIELANIE VATIKÁNSKEHO ROZHLASU

Vatikánsky rozhlas založil pápež Pius XI. V tridsiatych rokoch požiadal Gulielma Marconiho, jedného z vynálezcov bezdrôtového vysielania, aby vybudoval rozhlasovú stanicu pre Vatikán. Na základe jeho projektov sa vo Vatikánskych záhradách zriadila vysielacia stanica, ktorá sa dala do prevádzky 12. februára 1931. Vysielanie ohlásil Pius XI. slovami: "Obraciam sa na celé ľudstvo a na všetko stvorenie slovami Písma: Nebesá, počujte, čo hovorím, zem, počúvaj slovo z mojich úst, napnite sluch všetci, čo obývate zem. Naším prvým slovom nech bude: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." Od tej chvíle a v tomto duchu Vatikánsky rozhlas na vlnách éteru roznáša svoje programy naozaj do celého sveta už 65 rokov.
V začiatočnom období vysielania Vatikánskeho rozhlasu sa obmedzovali len na úzky okruh spravodajstva: čítali sa pápežove posolstvá a vysielali sa slávnostné bohoslužby z Baziliky sv. Petra.
Pius XI. zveril vedenie programov i starostlivosť o Vatikánsky rozhlas jezuitom, ktorí v Ríme v tom čase už mali zorganizovanú rozsiahlu medzinárodnú komunitu.
Prvým riaditeľom Vatikánskeho rozhlasu sa stal taliansky jezuita P. Guiseppe Gianfranceschi, ktorý bol aj predsedom Pápežskej akadémie vied a vedeckým pracovníkom v odbore fyziky. Hneď po prevzatí úradu sa usilovať uviesť každodenný, i keď minimálny program. Na začiatku mal hlavne skúšobnú povahu, aby sa zistil dosah, možnosti a kvalita vysielača. V týchto neoficiálnych vysielaniach sa po taliansky čítali správy z vatikánskeho denníka L Osservatore Romano. Neskoršie pribudli správy z misijnej agentúry Fides aj v iných svetových rečiach. Pre zaujímavosť možno spomenúť, že jeden z prvých hlásateľov v anglickej reči bol americký bohoslovec Francis Joseph Spellman, neskorší newyorský arcibiskup a kardinál.
V roku 1936 vatikánska rozhlasová stanica dostala od Medzinárodnej rozhlasovej únie právo vyvíjať rádiofonickú činnosť bez zemepisného obmedzenia. Keď biskupi z rozličných častí sveta žiadali pravidelnú informačnú službu prostredníctvom Vatikánskeho rozhlasu, pápež Pius XI. v rokoch 1937-1939 podporil zosilnenie a rozšírenie rozhlasových zariadení. V tomto čase sa organizovali pravidelné rozhlasové vysielania vo viacerých svetových jazykoch.
Potom však vypukla druhá svetová vojna, ktorá narušila tento sľubný vývoj medzinárodnej spravodajskej služby Vatikánskeho rozhlasu. Ale na druhej strane vojna poskytla príležitosť jeho uplatnenia sa v inom smere.

Do Vatikánu prichádzali žiadosti mnohých rodín z krajín postihnutých vojnou o sprostredkovanie správ o ich nezvestných príbuzných. Vtedy bol pápežom Pius XII. On zaradil tieto žiadosti do informačnej služby Vatikánskeho rozhlasu, ktorý túto humanitnú službu vykonával v rokoch 1940-1946. V tomto čase sa odvysielalo 1 240 728 správ a posolstiev s celkovým vysielacím časom 12 105 hodín.
Dalo sa čakať, že po vojne záujem o Vatikánsky rozhlas vzrastie, čo sa hneď ukázalo. Katolíci v niektorých priemyselne vyspelých krajinách, zvlášť v Holandsku, Austrálii a v Spojených štátoch, začali finančne podporovať budovanie účinnejšieho rozhlasového zariadenia.
Keďže Vatikánsky štát je rozlohou veľmi malý, má iba 44 hektárov, nový vysielač Vatikánskeho rozhlasu s viacerými anténami sa postavil mimo mesta na 440-hektárovom pozemku v Santa Maria di Galeria, asi 20 kilometrov od Ríma. Tento pozemok Vatikán odkúpil od Nemecko-uhorského kolégia, ktoré v Ríme spravujú jezuiti. V stredisku Vatikánskeho rozhlasu sú teraz dve otáčavé
antény na systéme káblov zavesených na 79 metrov vysokých stožiaroch. Antény slúžia

- 18 -

krátkovlnnému vysielaniu s 500 kW výkonom pre programy do vzdialených oblastí Latinskej Ameriky, Kanady, Oceánie a na Ďaleký východ.
Postupným zosilňovaním vysielacích zariadení VR sa rozširovali aj priestory na prípravu a registrovanie programov. Rozšírila sa medzinárodná spravodajská služba a pribudli vysielania v ďalších rečiach, medzi ktoré sa od roku 1947 natrvalo zaradila aj slovenčina.

Slovenské oddelenie Vatikánskeho rozhlasu

Prvé (historické) vysielanie Vatikánskeho rozhlasu v slovenčine bolo na Vianoce v roku 1943. Vtedajší štátny sekretár Mons. Montini, neskorší pápež Pavol VI., nariadil, aby sa vianočné posolstvo pápeža Pia XII. vysielalo vo viacerých rečiach. Vyslancom Slovenskej republiky vo Vatikáne bol vtedy Karol Sidor. Slovenský preklad pápežovho vianočného posolstva sa vysielal 25. decembra 1943 o tretej hodine popoludní. Čítal ho P. Alexander Chrappa OFMConv., profesor morálky a liturgie a súčasne rektor Teologickej fakulty Seraphicum v Ríme (1936-1946)
Pravidelné slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu sa začalo o štyri roky neskôr, na Štedrý večer 24. decembra 1947. Vtedy sa vysielalo vianočné posolstvo Pia XII., najprv po česky a potom po slovensky. Odvtedy sa začali vysielať slovenské programy trikrát do týždňa, a to najprv v jednej štvrťhodinke spolu s českým programom, potom samostatne od 3. júla 1949 so štvrťhodinovým programom.
Začiatky vždy bývajú ťažké.

Tak to bolo aj v prvom období pravidelných slovenských vysielaní VR. Chýbali priestorové vybavenia aj patričná formácia osôb, ktoré pripravovali programy.
Vedením spoločných slovenských a českých programov bol spočiatku poverený špirituál rímskeho kolégia Nepomucenum, český jezuita P. Václav Feřt. Na prípravu slovenských vysielaní si vybral niekoľkých slovenských seminaristov z kolégia Nepomucenum. Na pomoci mu boli aj niektorí mladí slovenskí jezuiti študujúci teológiu v Ríme.
V lete roku 1948 slovenský jezuita P. Pavol Bajan sa po skončení svojich štúdií v Dubline mal vrátiť na Slovensko. Predstavení ho však poslali do Ríma, aby prevzal vedenie slovenských programov Vatikánskeho rozhlasu a zároveň študoval aj cirkevné dejiny na Gregoriánskej univerzite. Slovenské vysielania boli vtedy spojené s českými. P. Bajan sa hneď od svojho príchodu do Ríma usiloval osamostatniť slovenské programy. Jednotlivé programy sa totiž vo všetkých oddeleniach organizovali na etnickom, nie na štátnom základe. Tak napríklad už jestvovali ukrajinské, chorvátske a slovinské vysielania nezávisle od štátnych hraníc. To sa usiloval dosiahnuť aj P. Bajan. Hoci na začiatku mal veľa ťažkostí a stretával sa s tvrdým odporom , nakoniec sa mu predsa len podarilo osamostatniť slovenské vysielanie. To sa stalo 3. júla 1949 hlavne zásluhou P. Vincenta Tomeka, generálneho predstaveného piaristov, ktorý navštívil Štátny sekretariát a dosiahol, že sa aj český program prispôsobil ostatným programom podľa reči, a nie podľa štátu. Zdá sa, že Vatikán bol prvý medzi štátmi, ktoré rešpektovali identitu národov Európy na základe materinskej reči.
Dňa 3. júla 1949 sa začalo každodenné slovenské vysielanie samostatne s 15-minútovým programom.
V slovenskom oddelení Vatikánskeho rozhlasu v tomto počiatočnom období pracovali viacerí jezuiti, diecézni kňazi a bohoslovci, ako aj rehoľníci.1
Dňa 24. septembra 1950 P. Pavol Bajan pred odchodom do afrických misií zanechal tento odkaz: "Informovali sme vás o katolíckom svete, potešovali, povzbudzovali a ukazovali správny smer,

- 19 -

cestu, ktorou sa treba uberať v tejto strašnej dobe. Dôverujte v Božiu pomoc a v ochranu svojej Patrónky."
Na Slovensku to boli naozaj ťažké časy.
Po P. Pavlovi Bajanovi sa vedúcim slovenských vysielaní stal P. Štefan Smržík SJ. V roku 1951 prišiel do Ríma P: Félix Litva, ktorý mu pomáhal a rok pripravoval programy. V roku 1952 ho vystriedal P. Andrej Kopilec, ktorý sa však po roku zo zdravotných dôvodov vrátil na Slovensko. Keď v roku 1953 P.

Stanislav Polčin dokončil svoje štúdiá, prišiel do Vatikánskeho rozhlasu na pomoc pátrovi Smržíkovi a v roku 1957 sa stal vedúcim slovenského oddelenia. P. Smržík odišiel do afrických misií a na jeho miesto prišiel P. Štefan Senčík, ktorý šesť rokov pracoval ako misionár medzi Slovákmi v Austrálii.
Na žiadosť Mons. Bafilleho zo štátneho sekretariátu sa v slovenskom vysielaní zaviedol týždenný program Máriinej légie od 22.30 do 23.00 hod. Program pozostával z latinskej modlitby sv. ruženca a z informácií o činnosti hnutia Máriinej légie vo svete.
V tomto čase sa vykryštalizoval cieľ slovenských vysielaní. Išlo o sprístupnenie hlasu pápeža prenasledovaným veriacim, rímsko- i gréckokatolíkom;
- umožniť im spojenie so životom všeobecnej Cirkvi;
- otvorene hovoriť o prenasledovaní a povzbudzovať k vernosti;
- informovať o živote Slovákov v šírom svete.
Slovenské oddelenie našlo horlivých spolupracovníkov medzi slovenskými kňazmi, ktorí vtedy študovali alebo pracovali v Ríme.2

SLUŽBA VATIKÁNSKEHO ROZHLASU PRENASLEDOVANÝM VERIACIM NA SLOVENSKU

Vatikánsky rozhlas sa líši od iných vysielacích staníc hlavne tým, že je to predovšetkým "pápežský rozhlas". Preto v jeho programoch prevažuje zameranie na duchovnú formáciu poslucháčov. Okrem toho činnosť slovenského oddelenia musela rátať aj so skutočnosťou, že Cirkev na Slovensku bola za štyri desaťročia "umlčanou Cirkvou". Veriaci okrem bohoslužieb a liturgických príručiek nemali náboženskú literatúru ani právo združovať sa a organizovať prednášky, na ktorých by sa vysvetľovala katolícka náuka a prehlbovala náboženská viera. Túto úlohu formovania veriacich si vytýčilo slovenské oddelenie VR ako svoju prioritnú úlohu. Hoci vysielania VR boli silno rušené, predsa sa našli na Slovensku poslucháči, ktorí ich pravidelne počúvali s veľkou trpezlivosťou a šírili náboženské správy s opravdivým apoštolským duchom.
V období pontifikátu pápeža Pia XII. sa na Slovensku viedol tvrdý zápas o dušu slovenského človeka. Preto pripravovatelia programov otvorene poukazovali na kruté náboženské prenasledovanie i na zločiny a krivdy, ktoré na veriacich páchali ateistickí vedúci štátu. Vatikánsky rozhlas prinášal aj správy o solidarite cirkvi s prenasledovanými.
keďže diplomatické styky medzi Svätou stolicou a štátom boli úplne prerušené, veriaci väčšinou prostredníctvom Vatikánskeho rozhlasu sa mohli oboznamovať s tým, čo sa robilo v Ríme:
- o dekréte Sv. offícia, ktorým sa odsúdili pokusy komunistov založiť schizmatickú "katolícku akciu" (20. 6.

1949);
- o dekréte proti osobám, ktoré bez cirkevného schválenia obsadzovali cirkevné úrady (17., 18. 2. 1950);
- o reakcii svetovej tlače na prenasledovanie (2., 4., 7. 7. 1949);

- 20 -

- o petícii katolíckych biskupov proti proticirkevným zákonom (1., 12., 15., 17., 23., 26., 28., 30., 31. 10. 1949)
- o likvidácii kláštorov (16. 4. 1950, 7. 5., 11. 6. 1950)
Utrpenie gréckokatolíckych kňazov a veriacich bolo ešte väčšie než u rímskokatolíkov. Preto od
augusta 1951 do konca roka 1953 P. Michal Lacko, profesor na pápežskom východnom inštitúte, pripravoval programy z dejín gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Hovoril aj o Užhorodskej únii, čo bola jeho doktorská práca a informoval poslucháčov aj o živote slovenských gréckokatolíkov v zahraničí.
Na žiadosť viacerých poslucháčov zo Slovenska raz v týždni sa vysielala katechéza: o morálke (don Jozef Strečanský), o Biblii (profesori Dr. František Zeman, P. Štefan Porubčan SJ) a pre rodičov (P. Félix Litva SJ).
Programy o otázkach svetonázoru pripravovali P: Stanislav Polčin, P. Félix Litva a dp. Štefan Dráb.
V päťdesiatych rokoch pracovníci slovenského oddelenia VR nadviazali styky so slovenskými misionármi a misionárkami, ktorých viazali styky so slovenskými misionármi a misionárkami, ktorých v tom čase bolo okolo 300. Pracovali v rôznych misijných krajinách Podľa vysielaní z 18. a 19. októbra 1952 v misijných krajinách pracovalo 58 saleziánov, 49 verbistov, 18 františkánov, 12 jezuitov a oklo 120 školských bratov, z ktorých viacerí boli správcami veľkých katolíckych kolégií. V misiách pracovalo aj okolo 60 slovenských rehoľných sestier.
K informáciám VR patrili správy o vydávaní pápežských encyklík, ktorá sú dôležité pre duchovný život veriacich. Slovenské oddelenie VR neprinášalo iba správy o týchto encyklikách, ale viaceré z nich sa preložili aj do slovenčiny a komentovali. Sem patria encykliky pápeža Jána XXIII., Pavla VI. a Jána Pavla II.
Ján XXIII. krátko po zvolení za pápeža zvolal Druhý vatikánsky koncil (1962-1965), ktorý sa všeobecne uznáva za najväčšiu náboženskú udalosť našich čias. Možno povedať, že týmto koncilom sa začal nový úsek cirkevných dejín. Novosťou bolo, že na koncile sa zúčastnili viacerí nekatolícki pozorovatelia, ale aj pracovníci Vatikánskeho rozhlasu. P. Stanislav Polčin SJ sa pravidelne zúčastňoval na verejných zasadaniach a podrobne informoval o nich slovenských poslucháčov. On preložil do slovenčiny aj všetky dokumenty II. vatikánskeho koncilu. Tieto dokumenty vyšli raz aj na Slovensku, ale ich skonfiškovali.

Komunistická cenzúra vynechala z nich mnohé texty, ktoré sa týkali apoštolátu katolíckych laikov. Vatikánsky rozhlas viackrát informoval o tom svojich poslucháčov a doplnil všetky vynechané texty.
Keď sa vo Vatikáne postavila veľká sieň na stretanie pápeža s pútnikmi, na koncerty a iné náboženské a kultúrne podujatia, začali sa organizovať pravidelné stredajšie stretnutia pápeža s pútnikmi prichádzajúcimi do Ríma z celého sveta. Pápež im po privítaní zvyčajne povie krátku katechézu v siedmich svetových rečiach a udelí im apoštolské požehnanie. Vatikánsky rozhlas pravidelne informuje o týchto stretaniach. Podobne sa ujal aj zvyk, že každú nedeľu napoludnie Svätý otec pozdraví pútnikov zhromaždených na Svätopeterskom námestí, povie im krátky príhovor, pomodlí sa s nimi modlitbu Anjel Pána a udelí im apoštolské požehnanie. Aj tento program pravidelne vysiela Vatikánsky rozhlas.
Dnes má VR 34 jazykových oddelení a prihovára sa v 37 rečiach poslucháčom vo všetkých kútoch sveta.

POZNÁMKY

1 Spolupracovníci - diecézni kňazi: Dominik Hrušovský, Jozef Tomko, Štefan Fogaš, Anton Botek, Štefan Náhalka,

- 21 -

OBSAH:

1.) Úvod 2. strana
2.) Rozhlasové vysielanie Hlas Ameriky 3. strana
3.) Rádio Slobodná Európa a Slováci 5. strana
4.) Slovenské vysielanie v Austrálii 10. strana
5.) Kanadský zahraničný rozhlas - vysielanie v slovenčine v rokoch 1945 - 1991 11. strana
6.) Slovenské vysielanie štátneho rozhlasu Radio Nacional de Espaňa 13. strana
7.) Vysielač Barcelona 16. strana
8.) Rozhlas Biela légia ako "netlačený samizdat" 17. strana
9.) Slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu 18. strana
9.1 Slovenské oddelenie Vatikánskeho rozhlasu 19. strana
9.2 Služba Vatikánskeho rozhlasu prenasledovaným veriacim na Slovensku 20.

strana 10.) Záver 23. strana
11.) Použitá literatúra 24. strana

- 1 -

ČESTNÉ VYHLÁSENIE:

Prehlasujem, že prácu na tému Zahraničné rozhlasové vysielanie v slovenčine som spracovala samostatne a s použitím uvedenej literatúry.

Zahraničné rozhlasové vysielanie

Touto mojou prácou by som chcela priblížiť rozhlasové stanice Slovákov v zahraničí. Ich založenie, činnosti, fungovanie, informovať o zamestnaných pracovníkoch v týchto rozhlasových staniciach atď. Po vojne nebola na Slovensku veľmi dobrá situácia, a preto aj z toho dôvodu mnohí Slováci odchádzali do zahraničia. Chceli niečo dokázať, a preto niektorí zakladali rôzne spolky, v ktorých sa mohli spolu stretávať, iní sa zase dostali do vyšších postavení v krajine, do ktorej sa presťahovali, iní šli do zahraničia s cieľom nájsť si dobrú prácu, aby si zlepšili ich finančnú situáciu. No a našťastie sa našli aj takí, ktorí sa rozhodli, aj napriek rôznym, niekedy dokonca až veľmi zložitým a ťažkým prekážkam, že založia v cudzej krajine rozhlasovú stanicu, ktorá by informovala ich krajanov zo Slovenska o kultúrnom, politickom aj náboženskom dianí v zahraničí. Moje materiály, ktoré som si vyhľadala, sa týkajú snáď tých najznámejších rozhlasových staníc, ktoré pôsobili v zahraničí a ktoré slúžili Slovákom, aby mali jasnejší pohľad do neznámeho sveta prostredníctvom hlásateľov v rozhlasoch.

- 2 -

Jozef Vavrovič, Jozef Zlatňanský, Ján Loydl, Anton Babiak
- saleziáni: P. Bohuslav, Anton Hlinka, Andrej Pauliny
- jezuiti: Pavol Hnilica, Félix Litva, Michal Lacko
2 Spolupracovníci - jezuiti: Michal Lacko, Pavol Hnilica, Vladimír Šatura,
- saleziáni: P. Bohuslav, Andrej Pauliny, Rudolf Blatnický, Gorazd Zvonický, Klement Poláček, Jozef Heriban,
Ľudovít Ondrejka, Anton Hlonka, Augustín Nádaský
- diecézni kňazi: Jozef Tomko, Dominik Hrušovský, Michal Rusnák, Anton Botek, Jozef Zlatňanský, Štefan Vrablec,
Štefan Náhalka, Jozef Vavrovič, Štefan Vágovič, František Škoda, Štefan Vargaš
- rehoľné sestry: S. Luceta Macíková, S. Alma Gallová, sestry vincentínky z Ústavu sv.

Cyrila a Metoda
- laici: Ladislav Pudiš, hlásateľ a vedúci liturgického oddelenia VR, Karol Murgaš, Jozef Martinka, František Vnuk.

- 22 -

Záver

Touto prácou som chcela poukázať a opísať fungovanie slovenského exilu. Všetci tí, ktorí sa snažili nájsť si v zahraničí dobré pracovné miesto, pracovanie v rozhlase bolo snáď tou najlepšou a najvýhodnejšou alternatívou, pretože títo pracovníci mohli byť neustále v kontakte zo svojou rodnou zemou prostredníctvom éteru. Mohli podávať všestranné informácie obyvateľom Slovenska a tí im zase posielali množstvo dopisov, v ktorých ich buď chválili za ich dobrú prácu alebo im posielali návrhy, ktorými by mohli vysielanie vylepšiť a spestriť i keď riskovali svoju slobodu kvôli vtedajšiemu socialistickému režimu, ktorý západné vplyvy rázne zavrhoval.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Slovenské zahraničné vysielanie