striedavý pasienkový systém).
Dlhodobé právo na využívanie plôch rodinou sa stalo predpokladom vzniku súkromného vlastníctva pôdy. Podobný dosah malo ustajnenie dobytka; veľké stádo bolo základom spoločenského vzostupu. Náčelníci sa stávali rodovou šľachtou, presadzujúci si nárok na dedičstvo svojho postavenia, ktoré by trvalo zaistilo nadobudnuté výhody.
Hutníctvo a spracovávanie železa nadväzovalo na keltskú technológiu. Niektorí kováči ovládali techniku zvárania železa a oceľových lamiel známu predtým u Keltoch. Hlinené nádoby boli zhotovované ručne – podomácky, až s postupujúcou deľbou práce došlo v 3. – 4. stor. k trvalejšiemu uplatneniu hrnčiarskeho kruhu. Rozvinutá tesárska technika sa uplatňovala pri stavbe domov, vozov a lodí. Doložené sú debnárske výrobky, neskôr i sústružené a drevené nádoby.
Zachovali sa nám aj pohrebiská najrôznejšieho významu. Napr. v oblasti dolného toku Labe boli na niektorých pohrebiskách pochovávaný iba muži, na iných len ženy. Už v staršej dobe rímskej sa ojedinele objavujú od oblasti Labe až po južnú Škandináviu hroby nespálených tiel s bohatou výbavou. Tieto hroby patria príslušníkom vedúcej spoločenskej vrstvy.
Náboženstvo starých Germánov boli polyteistické, s archaickými prvkami totenizmu, s uctievaním prírodných javov a s magickými obradmi vychádzajúcich s animistických predstáv. Niektoré z totemových zvierat (kanec, vták, býk, kôň) sa stali živými atribútmi bohov. O posvätnosti prameňov, kopcov a bažín svedčia nálezy obetí. Najvyšším bohom bol Wodan (v severogermánskej forme Ódin), boh bojovníkov a vládca ríše mŕtvych, zobrazovaný s kopijou na osemnohom žrebci. Významným bohom bol kladivom mávajúci Donar (na severe Tór), boh hromu a blesku zosobňujúci silu, ochranca bojovníkov, moreplavcov i plodivých síl prírody.
Posvätné boli obetné miesta v bažinách, známe zvlášť zo severozápadnej Európy. Obetné miesta súviseli buď s poľnohospodárstvom alebo s vojnami, keď bola obetovaná výzbroj porazeného nepriateľa. Z bažín pochádzajú i ľudské telá; šlo pravdepodobne o popravených jedincov obetovaných bohom.

Písmo Germáni pravdepodobne v 1. stor. vytvorili vlastnú abecedu, tzv. starší futhark, zložený z 24 znakov, pričom ako predlohu využili pravdepodobne severoetruskú abecedu alpskej oblasti. Názov znakov – runy (gótsky runa – tajomstvo) naznačuje význam tohto písma, ktoré skôr slúžilo magickým účelom. Z konca rímskej doby pochádza najstaršia germánska literárna pamiatka – preklad biblie do gótštiny, napísaný v 2. polovici 4. stor.