V oblasti medzi Okou a hornou Volgou dospela v prvých storočiach nášho letopočtu do vrcholného obdobia (v súvislosti s rozvojom železnej metalurgie) djakovská kultúra s mnohými hradiskami. Ugrofínom sa priratúva tiež gorodecká kultúra v strednom Povolží, prevažne známa z hradísk a ďalej na východ rozšírená pjonoborská kultúra.

Dákovia
Jednou z najneskôr pripojených častí Rímskej ríše bola Dácia, ovládnutá za Trajána počiatkom 2. stor. Jej územie, približne dnešné Rumunsko, obývala severná vetva Trákov – Dákov (tak ich nazývali Rimania) čiže Getovia (podľa gréckeho názvu). Rozvoj dáckeho prostredia vyvrcholil v 1. stor. vytvorením Decabelovej ríše, ktorej centrum bolo mohutné hradisko Sarmizegetusa v južnej časti karpatského oblúka. Dáciu však ovládali Rimania iba do roku 271, kedy túto jedinú provinciu za Dunajom opustili. Miestne dácke, teraz romanizované obyvateľstvo však už nedokázalo obnoviť rozkvet predchádzajúcej ríše. V dobe sťahovania národov sa dostalo do styku s Gótmi, Gepidmi a Húnmi, v 7. stor. dokonca so Slovanmi. Neskôr, behom 9. a 10. stor., sa v prostredí romanizovaného osídlenia na území antickej Dácie sformovala rumunská národnosť. Za dácku sa obvykle považuje lipická kultúra osídľujúca oblasti horného a stredného toku Dnestru a Moldavsko.

V dobe rímskej došlo predovšetkým ku konfrontácii rímskeho otrokárskeho štátu s neskorými pravekými kmeňmi. Boje a obchodné styky prispeli niekedy k rozvoju „barbarov“, u ktorých niekedy vznikali predpoklady neskoršieho vytvárania feudálnych vzťahov a rano stredovekých národností, ale urýchlili aj krízu rímskeho impéria. Značnú nerovnomernosť vývoja v Európe preukazujú pamiatky lovecko -rybárskych kmeňov z okrajových oblastí. Do niektorých z nich až v tejto dobe došlo k rozširovaniu metalurgie železa.